Z Belehradu na juh vedie diaľnica a kilometre nám rýchlo ubiehali. Mali sme však na programe zastávky.

Najskôr sme odbočili z diaľnice na východ do kláštora Manasija. Kláštor založili v 15. storočí pravoslávni mnísi. Nachádza sa na úpätí hôr a podobá sa pevnosti. Tak museli stavať kresťanské kláštory v dobe stupňujúceho sa tlaku Osmanskej ríše proti kresťanským Srbom. Uprostred opevnenia je pravoslávny kostol. V kostole je pochovaný despota Stefan Lazarevič, syn cára Lazara, ktorý padol v bitke na Kosovom poli 28. júna. 1389. Stefan Lazarevič bol významný vládca srbskej ríše na začiatku 15. storočia. Kostol ozdobujú nádherné fresky, ktoré postupne obnovujú. Kláštor opäť slúži svojmu účelu. Informácie podávala mladá mníška s dobrotivou tvárou. Heinrich Böll nazýval takých ľudí ľuďmi, ktorí jedli barančiu sviatosť. Nemohli sme dlho obdivovať klasickú pravoslávnu architektúru kostola a kláštora. Museli sme sadnúť do autobusu a ponáhľať sa na druhú západnú stranu od autostrády. Tam leží mesto Kragujevac, ktoré je nám tragicky známe vzburou trenčianskeho pluku slovenských vojakov ku koncu I. svetovej vojny. Rakúsko-uhorská armáda vzburu potlačila a 44 vzbúrencov popravila. Udalosť priblížil slovenský film „44“. V Kragujevaci je veľký areál pripomínajúci juhoslovanské bitky najmä počas II. svetovej vojny. V areály na okraji mesta je umiestnený aj pamätník slovenským vojakom. Pamätník je dôstojný s menami všetkých popravených slovenských vojakov. So slovenskou zástavou sme vzdali česť našim nešťastným rodákom. Opäť sme museli rýchlo nasadnúť do autobusu a pokračovať ďalej na juh. Našim cieľom bolo Kosovo.

Kosovo obkolesujú hory a uprostred nich sa nachádza náhorná plošina nazývaná Kosovo pole. Srbskí priatelia v Belehrade nám hovorili, že keď prídeme na Kosovo pole, pochopíme, že prečo práve tam sa odohrala kosovská bitka. Ako sme sa približovali ku kosovskej hranici, predbehlo nás alebo sme stretli viacero osobných áut bez poznávacej značky. Mysleli sme, že sú to kradnuté autá, ktoré sa dopravujú do Kosova. Kosovčania nám potom vysvetlili, že srbské úrady neuznávajú poznávacie značky áut, ktoré vydali kosovské úrady, keďže Srbsko neuznáva Kosovo ako samostatný štát. Uznávajú iba poznávacie značky, ktoré vydala medzinárodná správa Kosova UNMIK. Majitelia áut s kosovskými značkami preto odmontujú značku a prechádzajú hranicu medzi Kosovom a Srbskom bez poznávacej značky. Preukazujú sa iba inými dokladmi o aute, napr. technickým preukazom. Pri prechode hranice do Kosova nám pomohli pracovníci slovenskej diplomatickej misie v Prištine. Aj keď Slovensko neuznáva Kosovo ako samostatný štát, máme v Prištine diplomatickú misiu. Diplomatickú misiu majú v Prištine aj iné štáty, napr. Rusko. Na hranici musíme zaplatiť samostatnú poistku pre autobus, pretože Kosovo neuznáva iné medzinárodné poistky.

Pred zotmením ešte stihneme doraziť ku pamätníku bitky na Kosovom poli. Kosovo pole je jediná viac-menej rovina v Kosove, kde sa mohli rozvinúť armády, srbská a turecká. Pamätník je ohradený ostnatým drôtom, pretože by mu hrozilo poškodenie alebo zničenie od albánskych obyvateľov Kosova. Donedávna strážila pamätník slovenská jednotka KFOR, po jej odchode stráži pamätník kosovská polícia. Pamätník pripomína miesto bitky medzi srbskou armádou a osmanskou 28. júna 1389. Srbskú armádu viedol knieža Lazar, osmanskú sultán Murad I. Obaja velitelia armád v bitke zahynuli. Bitka sa skončila nerozhodne v tom zmysle, že obe armády po smrti svojich veliteľov nepokračovali v bitke. Srbsko si tým vykúpilo asi 50 rokov ďalšej samostatnej existencie. Bola to najrozhodnejšia bitka kresťanského vládcu proti prenikajúcim Turkom až do obrany Viedne v r. 1683.

Od pamätníka bitky sme pokračovali do Kosovskej Mitrovice, rozdeleného mesta severného Kosova.

Pripájam fotografiu pamätníka v Kragujevaci a pamätníka bitky na Kosovom poli.