Parlamentné voľby sú na obzore a už sa médiami nesú hlasy vymedzujúce pole budúcich politických zápasov. Hlasy žiadajú, aby sa pravicové politické strany vopred vyjadrili, že po voľbách nepôjdu do koalície so Smerom. Je to falošné heslo a treba mu odolať. Slovensko potrebuje po voľbách veľkú koalíciu, čiže koalíciu pravdepodobne víťazného Smeru a jednej alebo dvoch alebo troch pravicových strán. Takúto koalíciu potrebuje z dvoch zásadných dôvodov a viacerých vedľajších. Zásadné dôvody spočívajú v tom, že všeobecne prichádzajú ťažké časy hospodárskej krízy a otrasov až rúcania doterajšieho medzinárodného usporiadania. V takých časoch potrebuje Slovensko pevnú vládu. Druhý zásadný dôvod spočíva v tom, že po skúsenostiach posledných dvadsiatich rokov pevnú vládu dokáže vytvoriť iba veľká koalícia.

Či pravica alebo ľavica vytvorili doteraz iba labilné vlády. Pravica musela brať do koalície aj novovytvorené strany bez politických skúseností skôr s podnikateľskými úmyslami ako bola strana SOP alebo ÁNO, alebo SaS. V koalícii bola vždy aj maďarská strana, ktorej požiadavky boli často na hraniciach akceptovateľnosti. Ľavicové koalície počnúc Mečiarovými až po Ficovu museli zase zobrať ku sebe SNS so všetkou deštruktívnosťou jej vnútornej politiky a neakceptovateľnosťou v zahraničí. Širokou koalíciou bola prvá Dzurindova vláda a tú možno označiť za vcelku pevnú.

Vo volebnom boji každá strana bojuje za seba a každá má svoje špecifické záujmy. SDKÚ je najpragmatickejšia strana a často dáva najavo, že koalícia so Smerom by jej vlastne nebola proti mysli. Z iracionálnych dôvodov sa vyostrili osobné vzťahy medzi Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom na jednej strane a Róbertom Ficom na druhej strane. Ale to je ich problém, ktorý ostatné pravicové strany nemusí zaujímať. Most – Híd a prípadne SMK pochopiteľne formulujú predstavy maďarských voličov. KDH obhajuje tradičné hodnoty a má najbližšie zo strán najmä ku katolíckej cirkvi. Strana SaS rozbila Radičovej vládu a nevzdáva sa manželstiev homosexuálov, beztrestnosti marihuany a ďalších bláznovstiev. V médiách sa objavujú aj úvahy, že by mohla byť dokonca lídrom pravice a priama protikladnosť jej programu s programami najmä KDH nikomu nevadí. Automaticky sa počíta, že KDH sa podriadi. Mediálny tlak sa snaží zahnať pravicové strany do bloku na ideovej báze NGO-izmu (od mimovládnych organizácií), na ktorom tak žalostne stroskotala Radičovej vláda.

Je zaujímavé pozorovať ústupový boj pravicových strán. Dzurinda, Mikloš a Fico sa na jednej strane osobne vylučujú, ale ich ideová blízkosť ich ťahá k sebe a nezriedka prebleskne signál, že vlastne by aj spolu išli. Most-Híd to robí najkultivovanejšie. Ako dôvod odporu menuje konkrétne kauzy, ktoré by sa v praxi vždy dali nejako poriešiť. KDH už trochu zmocnelo oproti minulým voľbám. Principiálne nevylučuje koalíciu so Smerom, čo úplne nerozumne urobilo pred minulými voľbami. Ústupovú líniu však zvolilo veľmi netakticky. Hovorí, že samé s Ficom nepôjde. Ale čo ak výsledky volieb budú navodzovať také riešenie? KDH s heslom „sami s Ficom nepôjdeme“ sa zbavuje samostatného rozhodovania o povolebnom kurze a rozhodovanie o sebe vkladá do rúk iných. KDH v koalíciách s SDKÚ stráca svoju identitu a najskôr ju získa práve bez koalície s SDKÚ. V r. 2006 SDKÚ hrubým spôsobom oklamala KDH pokiaľ ide o plnenie volebného programu, ale KDH išlo do nasledujúcej koalície s SDKÚ bez toho, aby požadovalo od SDKÚ čo aj len slovo ľútosti.

Ale toto je už len politický hlavybôľ. Rozhodujúce je, že Slovensko potrebuje pevnú vládu a pevnú vládu je schopná vytvoriť iba veľká koalícia.