Rok 2008 je dobrý dátum na obzretie sa za Februárom 1948. Krajina prežila 41 rokov komunizmu a 19 rokov opätovne demokracie. Nielenže možno porovnávať, ale možno udalosti zasadiť do širšej historickej perspektívy. Február 48 platí za začiatok otvorenej komunistickej diktatúry v Československu. Spomíname túto udalosť na samostatnom Slovensku, a preto nie je od veci pripomenúť, že v skutočnosti začala komunistická diktatúra na Slovensku už septembri 1947, keď komunisti zatkli poslancov a funkcionárov Demokratickej strany, víťaznej strany z parlamentných volieb v r. 1946, Jána Kepmného a Mikuláša Bugára. Obaja boli poslancami Národného zhromaždenia, požívali poslaneckú imunitu a pred zatknutím ich bolo treba zbaviť imunity. Komunistická tlač vtedy rozpútala hystériu, že najmä tzv. katolícke krídlo Demokratickej strany na Slovensku pripravovalo rozbitie republiky v spojení s bývalými ľudákmi. Komunistickej propagande vtedy podľahli aj poslanci za české demokratické strany a hlasovali za pozbavenie oboch poslancov imunity. Ani Demokratická strana na Slovensku sa nedokázala dostatočne rázne postaviť proti komunistickej propagande. Nedostatočná zomknutosť demokratických síl vo vtedajšom Československu uľahčila komunistom uchopenie moci. Ale berme to z dnešného pohľadu ako detail tejto historickej udalosti.

Pri čítaní historickej a memoárovej literatúry z onoho obdobia človek sa pozastavuje, ako ľahko komunisti vtedy vyhrali. Nekomunistické strany neboli schopné zmobilizovať na svoju podporu väčšie verejné zhromaždenia, komunisti boli schopní. Nekomunisti sa spoliehali na parlamentné procedurálne pravidlá, ale ani tam neboli všetci jednotní. Prekvapuje naivita nekomunistických členov vlády, ktorí najskôr podali demisiu a potom išli za prezidentom Benešom, aby demisiu neprijal. Trik s demisiou nevyšiel, pretože sa k nemu nepridal Jan Masaryk. Jeden playboy rozhodol dejiny štátu? Čítal som spomienky Prokopa Drtinu na návštevu u prezidenta Beneša, keď ho delegácia nekomunistických strán žiadala aby neprijal demisiu ministrov. Eduard Beneš prijal delegáciu chladne, nijako určito sa nevyjadril a nakoniec demisiu prijal. Jan Masaryk, na ktorom sa to zvrtlo, onedlho spáchal samovraždu a Eduard Beneš podal demisiu. Toto sú hrdinovia nekomunistických strán. Český parlament nedávno prijal zákon o zásluhách Eduarda Beneša. Nikto z nich nebol vtedy ochotný bojovať za demokraciu.

Problém je však hlbší. Vo februári 1948 bolo v podstate každému v republike známe, že víťazstvo komunistov bude znamenať nastolenie diktatúry, rozsiahle zatýkania, dokonca popravy a zaradenie Československa do Východného bloku. Napriek tomu nikto nebol ochotný rázne bojovať proti komunistom. Prečo to tak bolo? Až neskôr sa rozšírila na Slovensku Biela légia, v českých krajinách vytiahli zbrane bratia Mašínovci a možno o niečom uvažovali príslušníci vojnových západných armád. Pripomeňme si, že vo februári 1948 už bolo Československo takmer so všetkých strán obkolesené územiami neskoršieho Východného bloku. Keby sa bolo Československo vzpieralo zaradiť do Východného bloku a Stalin by bol pritlačil, neboli by sme mali šance odporovať. Rovnako ako v r. 1938 voči Hitlerovmu Nemecku a v r. 1968 voči Varšavskej zmluve. Pretiahnutý tvar Československa nedával predpoklady na vojenskú obranu, ak bol protivník rozložený okolo veľkej dĺžky hraníc. Mimochodom, v 60-tych rokoch som bol prítomný, keď český účastník mierovej konferencie vo Versailles rozprával, ako ktorýsi anglický účastník konferencie sa s údivom pýtal vtedajšej československej delegácie, ako budú chcieť takú pretiahnutú republiku brániť. Jednoducho, dejiny tvarujú nie len názory ľudí, ale aj podobu štátneho územia. V Československu vyhrali komunisti trochu neskôr, ale rovnako ľahko vyhrali v Poľsku alebo v Juhoslávii. Vo všetkých týchto krajinách boli ešte čerstvé spomienky na vojnu a na vojnovú okupáciu. Po vojne z týchto krajín vyhnali nemecké menšiny – či sa patrí napísať, že odsunuli? – a udiali sa pri tom strašné veci. Nové medzinárodné usporiadanie v tej dobe ešte nebolo dohodnuté. Vyhnanie nemeckých menšín mocensky umožnil Sovietsky zväz, západné mocnosti sa k tomu stavali neutrálne až mierne odmietavo. Tieto krajiny a opakujem – vrátane Československa – nemali inú geopolitickú voľbu než spolupracovať na tvorbe Východného bloku. Tisícročné české a slovenské dejiny predtým boli dejinami príslušnosti k Západu. Vo februári 1948 nastal zlom a prešli sme k Východu. Uskutočnilo sa to tak ľahko, pretože najbližší západný sused, Nemecko, nám siahal na národnú existenciu a iné západné mocnosti predtým neboli ochotné sa za nás osobitne angažovať, až kým aj im nešlo o existenciu. Február 1948 znamenal pre Československo prechod zo Západu na Východ. Východ mal iný civilizačný model než Západ, dejiny prebiehali inak a samozrejme spoločenský systém spätý s Východom musel byť iný. Treba zdôrazniť ešte jednu vec. Východ, ktorého quintesentiou je Rusko, sa v dejinných krízach nevzdáva. Naproti tomu Československo sa v Mníchove 1939 jednoducho vzdalo. Sovietsky zväz sa nevzdal ani keď nemecké armády stáli na predmestiach Moskvy. Protiklad vzdať sa alebo ďalej bojovať samozrejme prináša so sebou veľké dopady aj na spoločenský systém.

Geopolitický Východ, ku ktorému sme vo Februári 1948 prešli, nebol iba civilizačne iný. Bol to komunistický Východ. Komunistický o sto rokov neskôr, než vyšiel Komunistický manifest. Storočie stačilo, aby sa ľudstvo presvedčilo, že komunizmus nie je vedeckejší, ale naopak zaostalejší spoločenský systém. Vedome som zažíval komunizmus až o niekoľko rokov neskôr, ale zostal mi v pamäti ako systém, ktorý nevedel zakomponovať do seba nové vedecké poznatky v spoločenských vedách ani v technike. Zostal mi v pamäti ako systém, kde komunistickí funkcionári boli jednoducho hlúpejší a menej charakterní ako priemer ľudí, s ktorými som prichádzal do styku.

Na západ od našich hraníc sa začalo postupne budovať nové medzinárodné usporiadanie a nová stabilita. Naša 1000 ročná príslušnosť k Západu sa rýchlo prebudila a prispela, že atraktivita Západu v očiach našich ľudí začala rýchlo stúpať. Prvýkrát prepukla v r. 1968 a druhýkrát v r. 1989. Stali sme sa opäť súčasťou Západu, tentoraz nazývaného Európska únia a NATO. Euroskeptické hlasy sú zatiaľ u nás asi tak slabé, ako boli protikomunistické vo Februári 1948. Nemecko zatiaľ platí do pokladne EÚ a EÚ vypláca subvencie. Aj Východ reprezentovaný Ruskom sa už oslobodil od komunizmu. Stále predstavuje modifikovaný model civilizácie, ale rozdiely už nie sú také veľké ako pred 60 rokmi. Nech Boh dá, ktorého Európska únia nechce pomenovať vo svojej Ústave, aby dejiny Západu pokračovali bez väčších kríz. Ak nedajbože nastanú, budú ešte drastickejšie, než februárová kríza pred 60 rokmi. Svet sa medzitým globalizoval a Európa sa stala operačným priestorom ďaleko väčších, naozaj globálnych síl. Ak by sme sa predsa niekedy v budúcnosti ocitli v novej voľbe medzi Východom a Západom, budeme hľadať poučenie aj z Februára 1948. Otázka bude potom pred nami stáť asi tak, či Február 1948 a to, čo po ňom nasledovalo, bolo pre nás skúsenosťou, aby sme sa nikdy viac neprimkli v Východu, alebo to bude skúsenosť, ktorá už zlomila, za cenu veľkých obetí, v nás najväčší protiklad medzi príslušnosťou k Východu a k Západu, a preto ďalšiu podobnú voľbu už budeme prijímať iba pragmaticky.