Piate stretnutie Valdajského klubu malo na programe aj návštevu Čečenska. Valdajský klub nesie meno podľa mestečka pri Moskve, kde sa konalo prvé zasadnutie. Združuje asi 50 ľudí z celého sveta, ktorí sa systematicky zaoberajú Ruskom. Ako poradcovia svojich vlád, ako profesori na univerzitách, novinári, pracovníci vedeckých ústavov. Asi polovica členov klubu sú Angličania a Američania, zvyšok sú z ďalších častí sveta.

Na letisko v Groznom nás priviezlo osobitné lietadlo. Vítal nás folklórny súbor. Tanečníkom v súbore bol aj mladý Čečenec, ktorý vyhral žiacku súťaž v tanci v rámci celého Ruska. Klimatizované autobusy nás najskôr zaviezli do centra Grozného. Hlavné mesto Čečenska poznáme zo spravodajských záberov z obdobia prvej alebo druhej čečenskej vojny. Teraz je na nepoznanie. Je to nové mesto. Ako prichádzame z letiska, na okrajoch mesta sú budovy pôvodných panelákov zo sovietskych čias. Fasády však majú vynovené, pravdepodobne sú aj zateplené a rozhodne vyzerajú lepšie, prinajmenšom zvonka, ako paneláky povedzme na bratislavských sídliskách. Centrum mesta je postavené nanovo, sú to nové budovy a architektúra sa približuje novým budovám napríklad v Bratislave. V parčíku je pomník Achmata Kadyrova, otca terajšieho prezidenta a jeho predchodcu, na ktorého spáchali atentát v r. 2005 na futbalovom štadióne v Groznom, pri ktorom zahynul. Naproti Kadyrovovmu pomníku je mohutná stavba novej mešity, vraj najväčšej v Európe. Mešita bola tesne pred dokončením. Architektúra podobná Modrej mešite v Istanbule so štyrmi minaretmi na okrajoch. Kúsok od nej je rekonštruovaná stavba pravoslávnej katedrály. Túto kombináciu možno pozorovať vo všetkých moslimských oblastiach Ruska. V centre mesta je spravidla nová mešita a rekonštruovaná pravoslávna katedrála. Ruská vláda takýmto spôsobom nie len demonštruje spolužitie kresťanstva a islamu v Rusku, ale aj vedie príslušníkov oboch náboženstiev k spolupráci. V centre mesta je hustá automobilová premávka a na svetelných križovatkách sa vytvárajú rady áut. V Čečensku sme to vnímali predovšetkým ako znak mierového života. Našich sprievodcov sme sa pýtali, z čoho sa to všetko financuje. Odpovedali nám, že v Čečensku sa ťaží ropa a podľa ruského zákona určité percento príjmov za ťažbu prírodných zdrojov zostáva v republike. Ďalšie dotácie dostáva Čečensko z ústredného rozpočtu z Moskvy a okrem toho mnohé projekty financuje Nadácia Achmata Kadyrova. Jej predsedom je súčasný prezident Ramzan Kadyrov a peniaze do nadácie idú z miestnych aj z ústredných ruských zdrojov. Mal som pocit, že som pochopil tajomstvo úspechu súčasného Čečenska. Prezidenta Ramzana Kadirova vnímajú ako oddaného moslima, ktorý stavia najväčšiu mešitu v Európe. Tým berie ideovú legitimitu potenciálnym odporcom, ktorí by svoj odpor mohli odôvodňovať iba bojom za islam. Má v rukách finančné zdroje na nevídanú výstavbu v Čečensku. Zároveň je aj čečenským bojovníkom. Prvú čečenskú vojnu absolvoval so svojím otcom v horách v boji proti Rusom. Má za sebou rodové zázemie, a keby všetko zlyhalo, dokáže zobrať do ruky kalašnikova a bojovať proti svojim nepriateľom.

Program Valdajského klubu bol známy asi mesiac dopredu a bolo známe, že prídeme do Grozného. V centre mesta sa naša päťdesiatčlenná trupa presúva pešo z jednej ulice na druhú. Ideálny cieľ atentátu, ak by prichádzal do úvahy. Vidieť síce okolo ozbrojencov, ale nie mimoriadne veľa. Hlavné mesto Čečenska pôsobí mierovo ako ktorékoľvek iné mesto v Rusku. Čečenského sprievodcu sa pýtam, kde uložili ruské vojská mínové pole počas druhej čečenskej vojny, cez ktoré sa musel Salman Basajev a jeho bojovníci preplaziť pri ústupe z mesta. Basajev vtedy prišiel o nohu. Čečenec mi ukazuje smer, kde bolo mínové pole. Dnes v Groznom nevidieť žiadnu rozbitú budovu a žiadne znaky po krvavých bojoch.

Nasadáme do autobusov a vezieme sa na stretnutie s prezidentom Kadyrovom. Rezidenciu má v meste Gudermeš, asi 30 km od Grozného. Ideme po dobrej ceste a o chvíľu sme v Gudermeši. Rezidencia prezidenta zaberá väčšiu plochu, tvorí ju viacej budov, parky a menšia mešita tiež tesne pred dokončením. Kadyrov prichádza s jedným, či dvoma tajomníkmi, sadá si medzi nás a odpovedá na otázky. Z jeho životopisu, ktorý sme dostali, sa dozvedám, že má šesť detí, nepíšu tam, s koľkými manželkami, absolvoval právnickú fakultu, má doktorát. Okrem toho má za sebou vojnu v horách proti ruskej armáde, čo je hodné viac než jedna vysoká škola. Na otázky znalcov Ruska odpovedá pokojne a v jeho odpovediach niet logických protikladov. Hovorí, ako Berezovskij a Morladi Ugudov privážali do Čečenska zbrane. Ugudov, ktorý žije v Londýne, nepozná svojho otca. Zo spôsobu, ako to Kadyrov povedal, sme mohli my degenerovaní Európania usúdiť, aké opovrhnutie sa za tým skrýva. Ďalší Čečenec žijúci na Západe, Achmet Zachajev, je známy literát. Čečenská vláda mu ponúka návrat domov, práve vrcholí výstavba nového divadla. Zachajev sa môže stať jeho riaditeľom a robiť si v divadle čo chce. Politika USA sa Kadyrovovi nepáči. Pociťuje ako vlastnú urážku, keď obesili moslima Sadáma Husajna. Západ chcel cez Čečensko rozbiť Rusko. Opýtal som sa prezidenta, či smrť Salmana Basajeva v r. 2006 predstavovala medzník v bezpečnostnej situácii Čečenskej republiky. Prezident odpovedal, ako spolu s Basajevom bojovali v prvej čečenskej vojne. Kadyrov dokonca jeden čas býval spolu s Basajevom v jednej izbe v horách. Tam sa presvedčil, aký bol Basajev bezohľadný aj voči vlastným ľuďom. Keď napríklad pripravoval útok na milicionára, nezaujímalo ho, či pritom zahynú aj ženy a deti okolo. Basajev hovoril, že keď zomrú nevinní, pôjdu ihneď do raja. Padla otázka, či sú ešte v Čečensku bojovníci proti terajšiemu režimu. Odpovedal, že možno v horách nejakí sú, ale neodvážia sa zísť dolu medzi ľudí.

Z Gudermešu sa vraciame do Grozného na letisko. Čečenci, ktorí nás doprevádzali pôsobili neobyčajne dynamicky, boli vzdelaní, hovorili rusky aj anglicky. Spomenul som si na Solženicynovo Súostrovie Gulag. Píše tam, ako Čečenci, ktorých v gulagu stretol, boli schopní dokonca lepšie znášať podmienky gulagu. Je to jednoducho tvrdý národ. Spomenul som si na knihu francúzskeho novinára Fleucieuxa, ktorý v nej opísal svoje zajatie v Čečensku. Do Čečenska prišiel ako francúzsky novinár sympatizujúci s čečenským bojom, ale v Čečensku ho zajali banditi a držali asi rok, kým ho Rusi oslobodili. Slovenských stavbárov uniesli Čečenci v Ingušsku v r. 1995 a taktiež držali mesiace v úkryte v horách, kým ich Rusi pomohli vyslobodiť. Doteraz sa nevie, čo to stálo. Pri nastupovaní do lietadla v Groznom som mal pocit, že v súčasnom Čečensku by únosy ľudí neboli možné.