Môj štvorročný synovec si často vynucoval pozornosť tým, že neustále ohlasoval rozmaznaným hlasom – „ja sa nudím!“. Snažili sme sa mu vysvetliť, že sa môže hrať buď so svojimi sesternicami alebo si vymyslieť
nejakú zaujímavú hru sám. Že je sám zodpovedný za to, aby sa nenudil a nakoniec, že je neslušné zvaľovať zodpovednosť za svoj pocit nudy na druhých. Výchova detí spočíva aj v tom, aby sme ich naučili vypĺňať si svoj čas a aby nevyžadovali len od druhých, že ich budú zabávať.
Bolo to niekedy na jeseň v roku 1973. Spala som v hoteli v malom mestečku bývalej DDR, keď ma zobudil zvuk bubnov. Narodila som sa až po druhej svetovej vojne, ale ten zvuk bubnov mi bol až pridobre známy. V ich rytme pochodovali kedysi oddiely Hitlerjugend. Prebehla som na chodbu, aby som lepšie videla na ulicu. Pri okne už stála drobná postava ženy v župane. „Was es heisst?“- spýtala som sa jej.