Pýcha a závisť dve sestry sú – hovorí sa na Slovensku. Byť pyšný je aj veľmi blízko pocitu byť na niečo hrdý. To, že nám niekto závidí, podporuje teda aj pýchu aj hrdosť. Takú tú zvláštnu, kolektívnu, ktorou sme vždy prekypovali najmä vtedy, keď sme v hokeji vyhrali nad Rusmi. Schopnosť športovej družiny zjednotiť národ i štát by si zaslúžila priam vedecké sympózium.
Máme zarážajúco dvojaký vzťah k jedným z najinteligentnejších našich sprievodcov životom – sviniam. Patríme k tým národom, ktoré si nadávajú do svíň, ty sviňúch a podobne a na druhej si labužnícky pochutnávame na „vepřovém se zelíčkem“, však? Preto keď počujem niečo o svinskej - alebo ako musíme teraz hovoriť, aby to bolo správne po slovensky – prasacej chrípke, vyvoláva to vo mne rozporuplné pocity.
Voľby v demokratickom štáte sú ako to najlepšie divadlo. Napínavé až do konca. Problém je len v tom, že v momente vyhlasovania výsledkov volieb sa toto divadlo zmení na skutočnosť. Predstavte si, že sedíte na Višňovom sade a na konci hry, keď už začínate myslieť na to, ako sa dostanete prví ku kabátu a na javisku sa začínajú rozliehať údery sekery, ktorá tne do višňových stromov, by ste pocítili, ako sa sekera zaťala do vášho sedadla. Obzriete sa a tu húf drevorubačov, ktorí sa zaháňajú, len tak triesky lietajú. Ale také sú voľby.
Nedá sa nič robiť, niektoré profesie sú odsúdené na vymretie. Napríklad takí sedlári - tých už nájdete len na divokom Západe alebo v Austrálii. Alebo vartáši, ale tí si stihli zmeniť pomenovanie a dnes sa volajú strážna služba alebo mestská polícia. Naši slovenskí drotári vymreli skrz-naskrz, už ich nevzkriesime, radšej si kúpime nové hrnce. Myslela som si, že k tým vymierajúcim môžeme doložiť aj profesiu sobášnych podvodníkov. Veď načo sa sobášiť, keď sa môže žiť aj tak voľne, na hromádke, alebo dokonca v trojici bez toho, aby vás stihol káravý pohľad spoluobčanov. Stačí sa nasťahovať slobodne do bytu vyvolenej osoby a okradnúť ju bez toho, aby ste museli predstúpiť pred sobášiaceho.