Autodafé dnešných čias
Nežijeme v stredoveku, ale oheň a na ňom hriešnici nás stále nesmierne zaujímajú. Autodafé síce zakázala už Mária Terézia, ale pach priškvareného mäsa a možnosť dívať sa na muky odsúdeného na hranici sú stále lákavé. V moderných časoch sa to už nedeje na námestiach na očiach prítomného davu, ale v médiách na očiach celej krajiny. Virtuálne mnohí z nás usilovne dúchajú do uhlíkov a prispejeme možno aj niekoľkými polienkami, aby bol oheň viditeľnejší. Ale je to pre obete upaľovania menej bolestivé a menej smrteľné ako pre chudáka Giordana Bruna? Neviem, neviem. Vezmime si ako príklad osud jedného človeka.
Tým človekom je Václav Havel, náš bývalý disident a prezident. Hranicu zo suchých brvien pre neho stavali rôzni ľudia už dávno. Komunistickí funkcionári, kolegovia spisovatelia, kritici, pisálkovia všetkých mastí, udavači a samozrejme sa našiel aj nejaký sudca. Na rozdiel od stredoveku sa spaľovanie moderných čias deje vždy v niekoľkých etapách. Zo začiatku pripáliť len chodidielka, potom ručičky, opáliť vlásky, aby trochu bolelo, potom podkúriť pod zadkom a medzitým uvrhnúť do temnice na pár mesiacov. A znovu na hranicu. Na upaľovaní sa toho veľa nezmenilo ani po roku 1989, až na tie temnice a výsluchy na skutočnom škripci. Nahradili sme ho silnejším virtuálnym škripcom – mediálnym naťahovačom verejnej mienky. S veľkým úspechom, ako sa ukázalo teraz po smrti Václava na Slovensku. Moderní kati a sudcovia tak dlho vykrikovali heslá obvinení – zničil náš krásny priemysel výroby zbraní, neváži si dostatočne slovenský národ, pustil na nás vrahov, chcel nás oblbnúť nejakým liberalizmom, pravda a láska sú predsa hlúposti – až sa dav zhromaždil a pripravil si vajíčka. Koľký humanizmus. Namiesto triesok na podpaľovanie hádzali na neho výživné žĺtky. Áno, zmenili sme sa. Ale dá sa aj od tohto moderného upaľovania zomrieť?
Áno. Experti na prežitie sa mu čudovali - prečo neprestane provokovať a nezalezie? Potom by sa mu nič nestalo! Nepochopili, že pokiaľ chce ktokoľvek niečo dosiahnuť nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť, musí sa vystaviť nebezpečenstvu hranice a jej podpálenia. Na Slovensku sa kedysi spievalo, že treba za pravdu horieť. Václav sa rozhodol horieť, nebál sa bolesti ani pľuzgierov. Ak chcel, aby niečo z toho, pre čo žil celým svojím srdcom, zostalo, musel horieť a aj zhorieť. Zmieril sa s tým, že mu plamene brali kyslík a spaľovali pľúca, sťažovali dýchanie. Často sa odvážne díval katom priamo do tváre, lebo dnes si kati odvykli nosiť kapucne a nebývajú v katovej uličke. A tak zistil, že to boli aj jeho bývalí priatelia a kolegovia, premenení na udavačov alebo len malých slabochov. Keďže upaľovanie bolo moderné, virtuálne, môže pokračovať aj po jeho smrti. Ktovie, ako dlho ešte budú v neskutočnom internetovom svete poletovať zapálené triesky anonymov v snahe rozpútať ešte nejaký požiar, aby sa mohli kochať plameňmi olizujúcimi aspoň pamiatku človeka.
Časom sa ukáže, či sa rozpadlo na popol aj posolstvo Václava Havla. Myšlienky sa akosi ťažšie pália, poletujú vzduchom vysoko a z dosahu katov i slabochov. Ale ako sa k nim dostať? Nuž Václav nám odkazuje, aby sme začali pre niečo zmysluplného horieť a nakoniec sa nebáli postaviť sa aj na tú pomyselnú hranicu. A nechali verejnosť – tú skutočnú i tú virtuálnu - , aby sa rozhodla – upáliť či počúvať. Palec hore alebo dole. Tak veľa sa zase nezmenilo.
Tým človekom je Václav Havel, náš bývalý disident a prezident. Hranicu zo suchých brvien pre neho stavali rôzni ľudia už dávno. Komunistickí funkcionári, kolegovia spisovatelia, kritici, pisálkovia všetkých mastí, udavači a samozrejme sa našiel aj nejaký sudca. Na rozdiel od stredoveku sa spaľovanie moderných čias deje vždy v niekoľkých etapách. Zo začiatku pripáliť len chodidielka, potom ručičky, opáliť vlásky, aby trochu bolelo, potom podkúriť pod zadkom a medzitým uvrhnúť do temnice na pár mesiacov. A znovu na hranicu. Na upaľovaní sa toho veľa nezmenilo ani po roku 1989, až na tie temnice a výsluchy na skutočnom škripci. Nahradili sme ho silnejším virtuálnym škripcom – mediálnym naťahovačom verejnej mienky. S veľkým úspechom, ako sa ukázalo teraz po smrti Václava na Slovensku. Moderní kati a sudcovia tak dlho vykrikovali heslá obvinení – zničil náš krásny priemysel výroby zbraní, neváži si dostatočne slovenský národ, pustil na nás vrahov, chcel nás oblbnúť nejakým liberalizmom, pravda a láska sú predsa hlúposti – až sa dav zhromaždil a pripravil si vajíčka. Koľký humanizmus. Namiesto triesok na podpaľovanie hádzali na neho výživné žĺtky. Áno, zmenili sme sa. Ale dá sa aj od tohto moderného upaľovania zomrieť?
Áno. Experti na prežitie sa mu čudovali - prečo neprestane provokovať a nezalezie? Potom by sa mu nič nestalo! Nepochopili, že pokiaľ chce ktokoľvek niečo dosiahnuť nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť, musí sa vystaviť nebezpečenstvu hranice a jej podpálenia. Na Slovensku sa kedysi spievalo, že treba za pravdu horieť. Václav sa rozhodol horieť, nebál sa bolesti ani pľuzgierov. Ak chcel, aby niečo z toho, pre čo žil celým svojím srdcom, zostalo, musel horieť a aj zhorieť. Zmieril sa s tým, že mu plamene brali kyslík a spaľovali pľúca, sťažovali dýchanie. Často sa odvážne díval katom priamo do tváre, lebo dnes si kati odvykli nosiť kapucne a nebývajú v katovej uličke. A tak zistil, že to boli aj jeho bývalí priatelia a kolegovia, premenení na udavačov alebo len malých slabochov. Keďže upaľovanie bolo moderné, virtuálne, môže pokračovať aj po jeho smrti. Ktovie, ako dlho ešte budú v neskutočnom internetovom svete poletovať zapálené triesky anonymov v snahe rozpútať ešte nejaký požiar, aby sa mohli kochať plameňmi olizujúcimi aspoň pamiatku človeka.
Časom sa ukáže, či sa rozpadlo na popol aj posolstvo Václava Havla. Myšlienky sa akosi ťažšie pália, poletujú vzduchom vysoko a z dosahu katov i slabochov. Ale ako sa k nim dostať? Nuž Václav nám odkazuje, aby sme začali pre niečo zmysluplného horieť a nakoniec sa nebáli postaviť sa aj na tú pomyselnú hranicu. A nechali verejnosť – tú skutočnú i tú virtuálnu - , aby sa rozhodla – upáliť či počúvať. Palec hore alebo dole. Tak veľa sa zase nezmenilo.