Sviňa alebo prasa?
Máme zarážajúco dvojaký vzťah k jedným z najinteligentnejších našich sprievodcov životom – sviniam. Patríme k tým národom, ktoré si nadávajú do svíň, ty sviňúch a podobne a na druhej si labužnícky pochutnávame na „vepřovém se zelíčkem“, však? Preto keď počujem niečo o svinskej - alebo ako musíme teraz hovoriť, aby to bolo správne po slovensky – prasacej chrípke, vyvoláva to vo mne rozporuplné pocity.
_____________________________________________________________________
POSLECHNĚTE SI TENTO ROZHLASOVÝ FEJETON MAGDALÉNY VÁŠÁRYOVÉ
Svinskú chrípku objavili už v roku 1930 a odvtedy len mutuje a mutuje, naposledy tak, že dnes sa prenáša len z človeka na človeka. Ale meno nestratila.
Naše médiá sa činia a strašia nás, čo to dá, ale nezdá sa mi, že by mali úspech. Na uliciach Bratislavy nikto nechodí s vreckovkou pred ústami a mladí si naďalej vymieňajú francuzáky. Dáko sme si na tie vírusy zvykli. A pritom normálna bezmenná chrípka zabije každý rok na svete okolo 250 až 400 tisíc ľudí.
Je mi až ľúto výrobcov hlavných titulkov, ktorí vedia, že katastrofy a nešťastia dobre predávajú ich noviny alebo televízne správy. Ale čo s takým obyvateľstvom, ktoré sa nedá vydesiť. To v roku 1918 – to bola iná káva. Chrípka Španielka kosila jedna radosť. Ale odvtedy nás chráni CDC, Svetová organizácia zdravia, farmaceutické firmy, dokonca aj naše zdravotníctvo sa činí, hoci v novinách sa píše, že je v permanentnej kríze. Ale čo s tým, keď Tamiflu aj správy treba predať.
Len čo s tými chudiatkami prascami? Ako oni prídu k strate imidžu v 21. storočí? Nemohli by napríklad žiadať odškodnenie a dôvodiť, že sme sa dotkli ich cti? Dnes sa na Slovensku kdekto súdi o svoju česť a pritom všetci vieme, že ju stratil už pred najmenej dvadsiatimi rokmi. Dokonca to vedie k tomu, že sa musíme takýmto „sviniam“ aj ospravedlňovať.
Len tie lietadlá do Mexika sú stále prázdne.
Pre ČRo 1- Radiožurnál
_____________________________________________________________________
POSLECHNĚTE SI TENTO ROZHLASOVÝ FEJETON MAGDALÉNY VÁŠÁRYOVÉ
Svinskú chrípku objavili už v roku 1930 a odvtedy len mutuje a mutuje, naposledy tak, že dnes sa prenáša len z človeka na človeka. Ale meno nestratila.
Naše médiá sa činia a strašia nás, čo to dá, ale nezdá sa mi, že by mali úspech. Na uliciach Bratislavy nikto nechodí s vreckovkou pred ústami a mladí si naďalej vymieňajú francuzáky. Dáko sme si na tie vírusy zvykli. A pritom normálna bezmenná chrípka zabije každý rok na svete okolo 250 až 400 tisíc ľudí.
Je mi až ľúto výrobcov hlavných titulkov, ktorí vedia, že katastrofy a nešťastia dobre predávajú ich noviny alebo televízne správy. Ale čo s takým obyvateľstvom, ktoré sa nedá vydesiť. To v roku 1918 – to bola iná káva. Chrípka Španielka kosila jedna radosť. Ale odvtedy nás chráni CDC, Svetová organizácia zdravia, farmaceutické firmy, dokonca aj naše zdravotníctvo sa činí, hoci v novinách sa píše, že je v permanentnej kríze. Ale čo s tým, keď Tamiflu aj správy treba predať.
Len čo s tými chudiatkami prascami? Ako oni prídu k strate imidžu v 21. storočí? Nemohli by napríklad žiadať odškodnenie a dôvodiť, že sme sa dotkli ich cti? Dnes sa na Slovensku kdekto súdi o svoju česť a pritom všetci vieme, že ju stratil už pred najmenej dvadsiatimi rokmi. Dokonca to vedie k tomu, že sa musíme takýmto „sviniam“ aj ospravedlňovať.
Len tie lietadlá do Mexika sú stále prázdne.
Pre ČRo 1- Radiožurnál