Priznávam bez nátlaku, že som už roky nepočúvala Vladimíra Mečiara. Keď si vzal slovo v parlamente, radšej som odišla. Čo ma teda prinútilo, aby som si prečítala jeho rozhovor a ešte k tomu v bulvárnom časopise? Čo sa zmenilo, že som „reskírovala“ čas na čítanie vymyslenín, ak nechcem povedať rovno klamstiev?

Lebo Mečiarov štýl vládnutia sa znovu na Slovensku presadzuje. Rozhovor tejto svetovej persony non grata zvestoval – už je to tu!

Čo sa to deje na Slovensku a prečo? Prečo sa verejný priestor napĺňa excentrickými a priam neslušnými vyhláseniami Róberta Fica a Jána Slotu, opozícia a novinári odhaľujú denne kontroverzné postupy v správe vecí verejných, ktorú kontroluje výlučne koalícia, a k tomu sa na nás znovu začína valiť kritika zo zahraničia a – nič!

Tento cirkus je na Slovensku normou? Môžete mrdnúť plecom – no a čo!? Taliani si za premiéra zvolili človeka, ktorý by mal sedieť vo väzení a a predsa sú členom G8! Taliani sú spokojní s tým, že Berlusconi ovláda 80% televíznych programov, hlavných prameňov informácií v štáte. A ako povedal Umberto Eco – kritika vlády sa tak dostane len k tým, ktorí to aj tak nepotrebujú. Ostatní sa uspokoja s obrazom a obsah nepotrebujú. Ide predsa o imidž a „smotánku“ a počíta sa len päť minút slávy celebritiek. Čo bude zajtra – koho to zaujíma!?

Mečiarove preferencie počas celých dvadsiatich rokov sú dôkazom, že aj na Slovensku sa počíta len show a „teraz“. A tie príslovečné kramplovské klapky na očiach. A čo keď má Elektru alebo stíhačku, alebo pozemok alebo byty alebo ich ešte len bude mať. A čo keď sú ministri len bábky a zasadanie vlády len divadielko pre tých 80% obyvateľov? Toto je naše špecifikum – hlása znovu Mečiar. Slabá vláda a neviditeľní mecenáši, korupcia a rodinkárstvo, pasivita a krčenie ramien. Naučme sa teda nové slovo, ktoré by sme mali používať na opis slovenskej normy – tangentopolizmus. Ako v matematike to prenesene znamená úplne iný spôsob myslenia alebo aktivít ako európska norma.

V Taliansku sa o návrat k európskemu normálu pokúsili prokurátori, ako bol Di Pietro. Ale dnes po COREL alebo CORD nezostali ani stopy. Emócie zase ovládol Berlusconi a parlament mu vrátil imunitu. Preto mohol zakričať na celé Taliansko - „konečne už nemôžu na mňa sudcovia“.

Mečiar v rozhovore nepriamo tiež zakričal - „teraz som sudcom ja“! Harabin to zariadi. A naokolo, žiaden slovenský Di Pietro.

Dokedy to potrvá? Ak má Mečiar s Ficom pravdu a toto je slovenská norma, tak dlho. Alebo aspoň dovtedy, kým sa budú inteligenti u nás pýšiť tým, že sa zásadne nezaujímajú o správu vecí verejných, platených z ich daní. Kým budú celebrity i umelci vyhlasovať - ja to nesledujem, mám to na háku. Pokiaľ budú ľudia veriť a nepreverovať a pokiaľ bude upadať ich ochota priložiť príslovečnú ruku k dielu. Pokiaľ si v tichu svojich bytov budeme hovoriť to, čo za komunizmu – do toho sa ja nebudem pliesť. „Je to tak, ako to je“ sa stáva mantrou, ktorú si mnohí, aj kritického myslenia schopní občania, opakujú. Kým nebudú chodiť voliť, lebo napríklad svietilo slnko.

Hin sa teda ukáže, či je to len choroba alebo vlastnosť. Už v roku 2010. Ak je to naša vlastnosť, tak potom majú pravdu tí, ktorí už rezignovali „ na pramene duchovnej sily, ktorá povznáša každodenný život na úžasné dobrodružstvo“. Znie to na blog pateticky? Samozrejme, veď to pred sto rokmi napísal Walter Whitmann. Patetický Američan. No a čo?