November, november, kde ťa ľudia zobrali?
...na horách nám nevyrástol, a na poliach sme ho tiež nesiali. Akosi na nás spadol a teraz si na neho spomíname. Kto kde bol 17. novembra, čo kto povedal na námestiach, čo si kto myslel a ako sme sa báli. Všetci, hoci každý z iných príčin.
Články pamätníkov sa na nás valia zo všetkých médií. Občas si niekto evidentne vymýšľa a prikrášľuje, občas sa vynára za slovami pravda. Vystupujeme už od januára na konferenciách s témou „Dvadsať rokov po“ doma i v zahraničí. Prekárame sa dodnes so susedmi, kde sa začal pád komunistov a kto sa o to najviac zaslúžil. Poliaci, Maďari alebo pápež s Chartou 77, Havel, Reagan alebo Gorbačov.
Tak sa nám páči to spomínanie, že sme nakoniec prinútili aj vládnych mladokomunistov, aby si zorganizovali svoju vlastnú konferenciu o tom, ako prehrali 17. novembra 1989. Oni predsa majú tiež právo si zaspomínať, ako bolo voľakedy dobre a ako je teraz horšie. Nemôžem si pomôcť, ale pri všetkej sláve i analýzach sa začínam cítiť ako tá stará krívajúca partizánka, ktorá nám chodila do školy rozprávať, ako to bolo počas SNP, kým my sme si pod lavicami vymieňali americké servítky, ktoré mi poslal strýčko z USA.
Preto si myslím, že si pripomíname 17. november najmä sami pre seba, lebo naši dvadsaťroční to pochopia, až keď budú mať viacej životných skúseností a času na premýšľanie. Prípadne sa budú musieť popasovať s útokom na slobodu, do ktorej sa už narodili a uvedomia si, že nepadá len tak z neba, ale treba si ju chrániť a každý deň urobiť niečo na jej obranu a niečo na jej rozvoj.
Cez to všetko je to naše spomínanie dôležité. My sami musíme vytvoriť a udržať mýtus o Novembri, ktorý tu zostane aj po tom, čo vymrieme. Nesmieme to prenechať mladým vládnucim Biľakovcom. Hoci ani potom nemáme vyhraté. S úžasom pozorujem, ako sa po šesťdesiatich rokoch pustili matičiari do tvorby nového mýtu o SNP a Slovenského štátu pomocou mladých historikov, preočkovaných Vnukom. Napriek celému svetu, tonám kníh a filmov o fašizme sa snažia zanechať po sebe rozprávku o dobrých Slovákoch, ktorí sa len ocitli v zlej dobe a mali predsa také dobré srdcia a čisté slovenské úmysly.
Niečo podobné nám môže tiež hroziť. Že sa nájde komunistický Kirschbaum, ktorý sa dobre ukryje a dnešným malým deťom začne o pár rokov rozprávať inú históriu 17. novembra. Bude ju kritizovať ako nepremyslený krok, ktorý umožnili svojou nečinnosťou a neprofesionálnosťou svojich tajných služieb starí aparátnici, a tak umožnili zničiť na desiatky rokov možnosť budovania úžasnej tretej cesty, ktorá by nás konečne doviedla k pravému socializmu. Bez slobody, ale zato s prácou pre všetkých, jednoduchým politickým systémom jednej strany tých najmúdrejších komunistov a spravodlivosťou komunistických prokurátorov. Ako hlásili ich heslá – práca a nie sloboda formuje človeka. Nevidíte, že sa to už dnes valí na nás z mnohých článkov a vystúpení voľakedajších komunistov, potom aktivistov VPN, ktorí nás neustále kropia svojimi nárekmi, že oni si to predsa inak predstavovali? Dnes sú tajnými priaznivcami dnešnej koalície. A netreba ich hľadať lupou, sú všade okolo nás.
17. november 2009 tak, ako sa naň pripravujeme a ako ho spracovávame, je teda predstavením pre nás, pamätníkov. Pre mladé generácie musíme natočiť o námestiach nejaký kultový film, najlepšie s hitom, alebo seriál, kde sa bude hovoriť moderným jazykom a niekto sa bude milovať za sochami na SNP. Alebo príbeh ako z Čiernych barónov, antikomunistickej knihy, ktorá ovplyvnila výrazové prostriedky ďalších generácií bez ohľadu na to, že oni už nemali šancu stať sa vyvrheľmi slušnej spoločnosti – teda pétépákmi.
Nuž, hor sa do tvorenia mýtu!
Články pamätníkov sa na nás valia zo všetkých médií. Občas si niekto evidentne vymýšľa a prikrášľuje, občas sa vynára za slovami pravda. Vystupujeme už od januára na konferenciách s témou „Dvadsať rokov po“ doma i v zahraničí. Prekárame sa dodnes so susedmi, kde sa začal pád komunistov a kto sa o to najviac zaslúžil. Poliaci, Maďari alebo pápež s Chartou 77, Havel, Reagan alebo Gorbačov.
Tak sa nám páči to spomínanie, že sme nakoniec prinútili aj vládnych mladokomunistov, aby si zorganizovali svoju vlastnú konferenciu o tom, ako prehrali 17. novembra 1989. Oni predsa majú tiež právo si zaspomínať, ako bolo voľakedy dobre a ako je teraz horšie. Nemôžem si pomôcť, ale pri všetkej sláve i analýzach sa začínam cítiť ako tá stará krívajúca partizánka, ktorá nám chodila do školy rozprávať, ako to bolo počas SNP, kým my sme si pod lavicami vymieňali americké servítky, ktoré mi poslal strýčko z USA.
Preto si myslím, že si pripomíname 17. november najmä sami pre seba, lebo naši dvadsaťroční to pochopia, až keď budú mať viacej životných skúseností a času na premýšľanie. Prípadne sa budú musieť popasovať s útokom na slobodu, do ktorej sa už narodili a uvedomia si, že nepadá len tak z neba, ale treba si ju chrániť a každý deň urobiť niečo na jej obranu a niečo na jej rozvoj.
Cez to všetko je to naše spomínanie dôležité. My sami musíme vytvoriť a udržať mýtus o Novembri, ktorý tu zostane aj po tom, čo vymrieme. Nesmieme to prenechať mladým vládnucim Biľakovcom. Hoci ani potom nemáme vyhraté. S úžasom pozorujem, ako sa po šesťdesiatich rokoch pustili matičiari do tvorby nového mýtu o SNP a Slovenského štátu pomocou mladých historikov, preočkovaných Vnukom. Napriek celému svetu, tonám kníh a filmov o fašizme sa snažia zanechať po sebe rozprávku o dobrých Slovákoch, ktorí sa len ocitli v zlej dobe a mali predsa také dobré srdcia a čisté slovenské úmysly.
Niečo podobné nám môže tiež hroziť. Že sa nájde komunistický Kirschbaum, ktorý sa dobre ukryje a dnešným malým deťom začne o pár rokov rozprávať inú históriu 17. novembra. Bude ju kritizovať ako nepremyslený krok, ktorý umožnili svojou nečinnosťou a neprofesionálnosťou svojich tajných služieb starí aparátnici, a tak umožnili zničiť na desiatky rokov možnosť budovania úžasnej tretej cesty, ktorá by nás konečne doviedla k pravému socializmu. Bez slobody, ale zato s prácou pre všetkých, jednoduchým politickým systémom jednej strany tých najmúdrejších komunistov a spravodlivosťou komunistických prokurátorov. Ako hlásili ich heslá – práca a nie sloboda formuje človeka. Nevidíte, že sa to už dnes valí na nás z mnohých článkov a vystúpení voľakedajších komunistov, potom aktivistov VPN, ktorí nás neustále kropia svojimi nárekmi, že oni si to predsa inak predstavovali? Dnes sú tajnými priaznivcami dnešnej koalície. A netreba ich hľadať lupou, sú všade okolo nás.
17. november 2009 tak, ako sa naň pripravujeme a ako ho spracovávame, je teda predstavením pre nás, pamätníkov. Pre mladé generácie musíme natočiť o námestiach nejaký kultový film, najlepšie s hitom, alebo seriál, kde sa bude hovoriť moderným jazykom a niekto sa bude milovať za sochami na SNP. Alebo príbeh ako z Čiernych barónov, antikomunistickej knihy, ktorá ovplyvnila výrazové prostriedky ďalších generácií bez ohľadu na to, že oni už nemali šancu stať sa vyvrheľmi slušnej spoločnosti – teda pétépákmi.
Nuž, hor sa do tvorenia mýtu!