Kto klame, aj kradne!
- hovorí slovenské príslovie. A slovenský predseda vlády klame – napísali všetky mienkotvorné noviny. Občania Slovenska, ktorí si to prečítali, si museli položiť otázku, či ich to uráža, alebo nad tým len pokrčia plecami. Alebo sa rozhodnú aj oni viacej klamať. Nuž, každý podľa svojho gusta a podľa svojich potrieb.
Pokiaľ pristihneme naše deti pri klamstve, tresceme ich. „Radšej mi povedz pravdu a hneď“, prízvukujeme našim potomkom. Kresťania tvrdia, že klamstvo je hriech. Aj nevera je druhom klamstva, podvod medzi priateľmi je klamstvo, vymýšľanie si je klamstvom, to všetko nás v každodennom živote rozčuľuje a zneisťuje. Veď si len predstavte, že vám jeden deň šéf v práci povie, že vás potrebuje a na druhý deň vás prepustí. Ako sa cítite? Alebo keď vám manželka tvrdí, že si nekúpila hriešne drahú kabelku a pritom sa váš účet v banke viditeľne zmenšil. Čo si pomyslíte, keď vám syn do očí tvrdí, že neberie drogy a vy vidíte jeho neprirodzene rozšírené zorničky?
Sme kresťanskou spoločnosťou a pritom je klamstvo nebývalo rozšírená choroba našej spoločnosti. Čo s tým?
Nechcem, aby sme smrteľne chorému človeku hovorili pravdu, ak o to nestojí. Nepoviem svojej kamarátke, že pribrala, keď vidím, že ju to trápi. Som aj proti tomu aby sme hovorili všetko, čo nám ide hlavou a nedávali si servítky pred ústa. O tom to predsa nie je.
Ale napríklad, lustračný zákon v Poľsku je postavený na mravnom odsúdení ľudí, ktorí sa k podpisu spolupráce s tajnou komunistickou políciou nepriznajú. Nie je teda odsúdením samotného podpisu, lebo “časy boli ťažké“, ale výrokom proti človeku, ktorý o svojom podpise klame. Vina prezidenta Clintona nebola len v tom, že pošpinil šaty jednej z mladých asistentiek, ale v tom, že o tom klamal americkú verejnosť.
Na Slovensku sa hovorí, že ak sa dostanete do ťažkostí, je treba zatĺkať, zatĺkať a ešte raz zatĺkať. A pritom by možno bolo lepšie vyjsť s pravdou von a požiadať o odpustenie. Ktovie, prečo sa tento spôsob na Slovensku nenosí? Ospravedlňujeme klamstvo preto, lebo sme sa naučili hovoriť, že veríme v „svetlé komunistické zajtrajšky“ a pritom sme klamali? Alebo máme stále pocit, že sme príliš závislí a malí a tí majú dovolené panstvo podvádzať? A preniesli sme si tento zvyk aj do demokratickej republiky, kde si „panstvo“ volíme sami každé štyri roky? Nehovoríte aj vy o tých „hore“? Alebo sme väčšina z nás jednoducho nevychovaní a rodičia nás naučili, že klamstvom sa dajú dosiahnuť báječné ciele?
Pravda a láska asi vyšli z módy. Na pravdu totiž treba dozrieť. Hovoriť pravdu, to potrebuje sebavedomých a slušných ľudí. Keď ich bude viac, pravdepodobne odmietnu nedospelých chlapčekov, ktorí klamú do očí len preto, aby krátkodobo získali nejakú výhodu. Na úkor nás všetkých.
Pokiaľ pristihneme naše deti pri klamstve, tresceme ich. „Radšej mi povedz pravdu a hneď“, prízvukujeme našim potomkom. Kresťania tvrdia, že klamstvo je hriech. Aj nevera je druhom klamstva, podvod medzi priateľmi je klamstvo, vymýšľanie si je klamstvom, to všetko nás v každodennom živote rozčuľuje a zneisťuje. Veď si len predstavte, že vám jeden deň šéf v práci povie, že vás potrebuje a na druhý deň vás prepustí. Ako sa cítite? Alebo keď vám manželka tvrdí, že si nekúpila hriešne drahú kabelku a pritom sa váš účet v banke viditeľne zmenšil. Čo si pomyslíte, keď vám syn do očí tvrdí, že neberie drogy a vy vidíte jeho neprirodzene rozšírené zorničky?
Sme kresťanskou spoločnosťou a pritom je klamstvo nebývalo rozšírená choroba našej spoločnosti. Čo s tým?
Nechcem, aby sme smrteľne chorému človeku hovorili pravdu, ak o to nestojí. Nepoviem svojej kamarátke, že pribrala, keď vidím, že ju to trápi. Som aj proti tomu aby sme hovorili všetko, čo nám ide hlavou a nedávali si servítky pred ústa. O tom to predsa nie je.
Ale napríklad, lustračný zákon v Poľsku je postavený na mravnom odsúdení ľudí, ktorí sa k podpisu spolupráce s tajnou komunistickou políciou nepriznajú. Nie je teda odsúdením samotného podpisu, lebo “časy boli ťažké“, ale výrokom proti človeku, ktorý o svojom podpise klame. Vina prezidenta Clintona nebola len v tom, že pošpinil šaty jednej z mladých asistentiek, ale v tom, že o tom klamal americkú verejnosť.
Na Slovensku sa hovorí, že ak sa dostanete do ťažkostí, je treba zatĺkať, zatĺkať a ešte raz zatĺkať. A pritom by možno bolo lepšie vyjsť s pravdou von a požiadať o odpustenie. Ktovie, prečo sa tento spôsob na Slovensku nenosí? Ospravedlňujeme klamstvo preto, lebo sme sa naučili hovoriť, že veríme v „svetlé komunistické zajtrajšky“ a pritom sme klamali? Alebo máme stále pocit, že sme príliš závislí a malí a tí majú dovolené panstvo podvádzať? A preniesli sme si tento zvyk aj do demokratickej republiky, kde si „panstvo“ volíme sami každé štyri roky? Nehovoríte aj vy o tých „hore“? Alebo sme väčšina z nás jednoducho nevychovaní a rodičia nás naučili, že klamstvom sa dajú dosiahnuť báječné ciele?
Pravda a láska asi vyšli z módy. Na pravdu totiž treba dozrieť. Hovoriť pravdu, to potrebuje sebavedomých a slušných ľudí. Keď ich bude viac, pravdepodobne odmietnu nedospelých chlapčekov, ktorí klamú do očí len preto, aby krátkodobo získali nejakú výhodu. Na úkor nás všetkých.