Brigittte Bardot neprišla...
Namojdušu som už o tom nechcela písať! Čo sa dá okrem oprávneného pohoršovania sa a bežnej ľudskej závisti napísať o konskom póle na snehu v chránenej tatranskej oblasti na Štrbskom plese?
Ale vyprovokovali ma, chlapci jedni, k úvahe o neustálej snahe tohto „pólswiatka“ (krásny poľský výraz pre ľudí, pohybujúcich sa na pomedzí zákona a kriminálu) presadiť sa ako elita. Veď len preto sa snažia ukázať, aký sú veľkí, silní a krásni. Keby neboli zbohatlíkmi na úkor štátov, ktorých sú občanmi, sedeli by vo svojich vilách, jachtách, schádzali sa medzi sebou a vystačili si. „ My sme Fordovia Slovenska“, snažil sa nám vtlačiť do hláv jeden z tých synov bývalých komunistických agentov. Dobrý štart na začiatok, to treba uznať.
Komunistická strana bola známa tým, že vyrábala desiatky rokov v pote tváre svoju elitu. To znamenalo tisíce príslušníkov inteligencie do výroby; rýchlo kvasení sudcovia; akademické tituly ľudom, ktorí nenapísali ani riadok, mizerní spisovatelia so stotisícovými nákladmi svojich táranín. Neinvestovala svoje peniaze, ale verejné prostriedky nás všetkých a kde sa podela ich elita? Skúste ich výtvory nájsť na policiach knižníc. Všetko zmizlo v čiernom bahne zabudnutia - peniaze aj ľudia..
Keď v roku 1995 nastúpil na mocenskú pozíciu Mečiar, dal si za úlohu vytvoriť sebe poslušnú „kapitálovú“ vrstvu a rozdal im, čo mu pod ruku prišlo. Vrstvu privilegovaných vytvoril, ale či elitu? Darmo zvolal aj mimoriadne zasadanie vlády kvôli „medzinárodnej cene“ pre svoju sekretárku Annu Nagyovú, ktorej poslali niekde zo Záhoria zrkadlo. Ale nevzdali to!
Dnes Mečiar-Fico-Slota naďalej snívajú. Verejné financie idú z Ministerstva kultúry do časopisov, ktoré predstavujú transfúzie pre starých ľudákov, komunistov, neúspešných spisovateľov, potrimiskárov všetkého druhu. Ak si ich prelistujete, dozviete sa, akí sme nevďační – ako národ! Neuznávame ich a oni sa tak snažia!
A tak im nezostáva nič iné, ako vymýšľať, ako by nás upútali. Ako im len naznačiť, že – ako hovorili starí Slováci – „Peniaze nie sú všetko!?“ Ani pozvanie Čechov neznamená, že si vás konečne všimnú aj v Európe a prestanú vyšetrovať používanie európskych fondov. Ale zaujímavé je, že aj keď sa chlapci hrdia najnovšími autami a súkromnými lietadlami, čo sa týka módy a štýlu, zostali v zajatí starých nemeckých časopisov, čo si ich mamka pozerala v minulom storočí. Taký kožušinový kabát po päty nosil „léta Páně“ Günter Sachs, nemecký playboy 80. rokov minulého storočia. Akurát, že si zabezpečil po svojom boku Brigittte Bardot. Naši plejbojovia sa zmohli akurát tak na predsedu Národného kontrolného úradu v slovenskom kožuchu, Jasovského,.
Nuž zase majú prečo nariekať. Fakt uznajme, že sme nevďační!.
Ale vyprovokovali ma, chlapci jedni, k úvahe o neustálej snahe tohto „pólswiatka“ (krásny poľský výraz pre ľudí, pohybujúcich sa na pomedzí zákona a kriminálu) presadiť sa ako elita. Veď len preto sa snažia ukázať, aký sú veľkí, silní a krásni. Keby neboli zbohatlíkmi na úkor štátov, ktorých sú občanmi, sedeli by vo svojich vilách, jachtách, schádzali sa medzi sebou a vystačili si. „ My sme Fordovia Slovenska“, snažil sa nám vtlačiť do hláv jeden z tých synov bývalých komunistických agentov. Dobrý štart na začiatok, to treba uznať.
Komunistická strana bola známa tým, že vyrábala desiatky rokov v pote tváre svoju elitu. To znamenalo tisíce príslušníkov inteligencie do výroby; rýchlo kvasení sudcovia; akademické tituly ľudom, ktorí nenapísali ani riadok, mizerní spisovatelia so stotisícovými nákladmi svojich táranín. Neinvestovala svoje peniaze, ale verejné prostriedky nás všetkých a kde sa podela ich elita? Skúste ich výtvory nájsť na policiach knižníc. Všetko zmizlo v čiernom bahne zabudnutia - peniaze aj ľudia..
Keď v roku 1995 nastúpil na mocenskú pozíciu Mečiar, dal si za úlohu vytvoriť sebe poslušnú „kapitálovú“ vrstvu a rozdal im, čo mu pod ruku prišlo. Vrstvu privilegovaných vytvoril, ale či elitu? Darmo zvolal aj mimoriadne zasadanie vlády kvôli „medzinárodnej cene“ pre svoju sekretárku Annu Nagyovú, ktorej poslali niekde zo Záhoria zrkadlo. Ale nevzdali to!
Dnes Mečiar-Fico-Slota naďalej snívajú. Verejné financie idú z Ministerstva kultúry do časopisov, ktoré predstavujú transfúzie pre starých ľudákov, komunistov, neúspešných spisovateľov, potrimiskárov všetkého druhu. Ak si ich prelistujete, dozviete sa, akí sme nevďační – ako národ! Neuznávame ich a oni sa tak snažia!
A tak im nezostáva nič iné, ako vymýšľať, ako by nás upútali. Ako im len naznačiť, že – ako hovorili starí Slováci – „Peniaze nie sú všetko!?“ Ani pozvanie Čechov neznamená, že si vás konečne všimnú aj v Európe a prestanú vyšetrovať používanie európskych fondov. Ale zaujímavé je, že aj keď sa chlapci hrdia najnovšími autami a súkromnými lietadlami, čo sa týka módy a štýlu, zostali v zajatí starých nemeckých časopisov, čo si ich mamka pozerala v minulom storočí. Taký kožušinový kabát po päty nosil „léta Páně“ Günter Sachs, nemecký playboy 80. rokov minulého storočia. Akurát, že si zabezpečil po svojom boku Brigittte Bardot. Naši plejbojovia sa zmohli akurát tak na predsedu Národného kontrolného úradu v slovenskom kožuchu, Jasovského,.
Nuž zase majú prečo nariekať. Fakt uznajme, že sme nevďační!.