Viem, že nasledujúci týždeň sa všetci budú snažiť vyjadriť smútok a hrôzu, spojenú s katastrofou TU – 154 poľského prezidenta nad Smolenskom. Dá sa dnes napísať niečo viac, než sa dá uvidieť na televíznych staniciach celého sveta? Nie je lepšie mlčať, myslieť na rodiny a deti tých, čo zomreli ráno v smolenskej hmle a podľa poľského obyčaju sa modliť so slzami v očiach? Alebo využiť pozornosť, ktorá každú tragédiu sprevádza, na pár úvah?

Lietadlá občas padajú, tragédie sa stávajú. O tom sme sa presvedčili pred rokmi, keď spadlo a rozmetalo telá milovaných a očakávaných slovenských vojakov z Kosova. Boli sme šokovaní, smutní, minister so slzami v očiach odstúpil, hoci to nebola jeho osobná vina.

Dnes pomaly zabúdame a púte na kopec v Maďarsku sú už len pre rodinných príslušníkov. Pád lietadla pri Katyni nebude zabudnutý. Nielen preto, že zahynul prezident, nielen preto, že to bolo pár kilometrov od miesta katyňských vrážd, ale aj preto, že Poliaci nezabúdajú. Majú trochu iný prístup nielen k svojej minulosti, ale aj k prítomnosti ako my, Slováci. Zoči-voči takýmto tragédiám sa poľská elita zjednocuje. Preto prežili rozoberanie poľského kráľovstva agresívnymi susedmi, ktoré trvalo od roku 1772 do 1918. 140 rokov vydržali bez svojho štátu. Ich národná hrdosť i nacionalizmus sú skutočné, účinné, nepredstierané. Dnes sú hrdou súčasťou sveta, do ktorého chceli vždy patriť. Do Európy. Aj nám sa snažili počas mečiarizmu pomôcť a pri prvej príležitosti nám podali pomocnú ruku pri snahe vstúpiť do NATO.

Poliaci sa teraz zhromažďujú v kostoloch. Ako vždy, keď sa v Poľsku niečo deje. Môžu sa spoľahnúť, že katolícka cirkev bude s nimi. Vždy bola s nimi. Nie sú vo svojich chrámoch preto, lebo je to zvykom, ale preto, že sú skutočne veriacimi. Veria, že tam nájdu nielen útechu, ale že tam patria. Modlia sa, prosia Boha, aby láskavo prijal duše tých, ktorí zahynuli a nehanbia sa za to, že plačú. Ak ma niečo zaskočilo v Poľsku, to boli slzy v očiach nielen žien, ale aj mužov. Aj prezident Kaczynski sa často nehanbil za mokré líca, keď otváral múzeum varšavského povstania. Bývalý premiér Mazowiecki plakal od šťastia, že sa dožil slobody spolu so svojimi spoluobčanmi a od vzrušenia omdlel. Pri otvorení obnoveného cintorína poľských orlíčat v Ľvove sa nikto nezdržal sĺz. Sú emocionálnejší? Neviem, asi sú úprimnejší, lebo vytisnúť slzy dokážu len tí najlepší herci. Oni nehrajú. A Boh ich stále skúša. Odvážim sa povedať, že viac ako nás.

V katastrofe vlastne zahynula jedna politická strana. PiS bratov Kaczynskich. Pan Lech neletel spolu s premiérom Tuskom do Katyňského lesa, lebo si urobil svoju vlastnú púť na toto smutné miesto. A zobral do lietadla všetkých, ktorí tam chceli ísť s ním. Boli teda dve lietadlá. Jedno s premiérom tri dni predtým a jedno s PiSom a jeho hosťami. To poznáme, nie je to nič, čo by nám bolo cudzie. Prezident Medvedev pre pár dňami stál na Slavíne a okolo neho jedna strana, jedna koalícia. Tí druhí akoby nemali existovať. Často to tak bolo aj vo Varšave. Prezident nepodpisoval zákony tých druhých, oni zase nechodili na jeho pozvanie do prezidentského paláca.....Tusk mal úspech v Katyni s Putinom, Lech na čele poľskej púte za každú cenu. Len tá cena je vysoká. Pán Mazowiecki to povedal presne: len keby táto tragédia spôsobila, aby aspoň na čas prestali tie žabomyšie spory, ktoré nám škodia....

Katyň bol 70 rokov miestom nielen poľskej tragédie, ale aj konfliktu dvoch susedov – Ruska a Poľska. Len pod perinou alebo v sakristiách sa desaťročia šepkalo o tom, kto naozaj zabil tisíce poľských dôstojníkov a inteligentov v tom strašidelnom lese v roku 1940. Kto eliminoval elitu poľského národa roky pred tým, kým sa sovietske vojská na desaťročia usadili v poľskej zemi. Tisíce otcov a synov počulo len puk do tylu hlavy a hotovo....tak riešil susedské spory Stalin, vedela som to už ako decko. Povedal mi to otec, ale musela som prisahať, že to na verejnosti nepoviem. Pred pár dňami vzal túto veľkú vinu na seba premiér Ruskej federácie Putin. Ale len pred Poliakmi. Ruská televízia bola veľmi skúpa a radšej slávnosť cenzurovala. Aby ruskí občania neboli vyrušení zo svojich snov o sebe ako bielych holúbkoch. Také sny máme všetci. Všetci by sme chceli byť obeťami a nikto sa nechce priznať, že je vrahom.

My nemám svoj Katyň, môžeme tvrdiť. Nemáme miesto vo svete, kde nepriateľ zabil tisíce našich spoluobčanov a kde by sme mohli plakať a spomínať na nich.....ale my ho predsa máme, je to Auschwitz, Belžec, Treblinka, Sobiborz......tam zahynuli rukou vrahov desaťtisíce našich spoluobčanov. A náš parlament ich vydal do rúk katom....My neusporadúvame púte, aby sme sa im išli pokloniť. Náš prezident tam tuším bol len raz, aj to len preto, lebo musel byť súčasťou veľkej skupiny európskych politikov, ktorý ho donútili, aby sa tam dostavil. Viem to, lebo som tam stála s ním.....

Poliaci sa pýtajú – čo nám chcel Boh touto tragédiou naznačiť?