Pokračujeme v rozhovorech s Rudolfem Chmelem, tentokrát na téma vztahu Slovenska a dalších středoevropských zemí k demokracii.

Jaký má podle tebe slovenská společnost vztah k demokracii? Jsme si podobní, nebo máme vlastně rozdílnou historickou zkušenost?

Vzťah k demokracii, samozrejme, by mal byť čo najmenej určovaný národnými či štátnymi špecifikami, nedajboh hranicami. V časoch snahy o európske či euroatlantické integrovanie v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sme sa síce horlivejšie aj ochotnejšie prispôsobovali liberálnej demokracii západoeurópskeho či severoamerického strihu (až na Mečiarovo Slovensko), ale po vstupe do týchto štruktúr sme sa rýchlo otriasli a vytrčili svoje „špecifické“ rožky či priamo rohy. Poliaci a ešte väčšmi Maďari sa od nej dnes v mene údajne nejakých národných, mal som na jazyku iracionálnych, špecifík viditeľne odkláňajú. Práve v tejto chvíli čítam posledné zistenia uznávanej mimovládky Freedom Haus, podľa ktorých sa Maďarsko v rešpektovaní demokratických inštitúcií priamo prepadlo, hoci pred pätnástimi rokmi bolo ešte v prvej trojici rozvíjajúcich sa demokratických krajín. Možno to bola vtedy len výnimka. V deväťdesiatych rokoch sme boli my Slováci tí, ktorí kritériá demokracie nespĺňali, resp. porušovali, aj keď začas tiež so súhlasom zmanipulovaných voličov, a takmer sme vypadli (resp. sme sa oneskorili) z integračných procesov. Voľby roku 1998 našťastie zmenili dovtedajšiu paradigmu skorumpovaného nacionálneho a sociálneho populizmu. Návrat do rámcov liberálnej demokracie nebol jednoduchý, ale napokon sa predsa len potvrdil vstupom do EÚ aj NATO. Za Mečiara tie „špecifiká“ (privatizujme len my, „svojstojní“, rozumej praví Slováci) mali korene i v rozpade štátu, ale zneužívali aj údajne tradičné národné stereotypy a mýty.

Období počátku samostatného Slovenska opravdu vypadalo nebezpečně. Jako kdyby se probudily ty nejhorší vlastnosti ve společnosti. Nacionalismus spojený s reminiscencemi na Slovenský štát, a samozřejmě i v propojení s konzervativním katolickým pohledem na svět.

Vtedy, po rozpade Česko-Slovenska osobitne, sa na Slovensku v porovnaní s Českom, ale i s Maďarskom a Poľskom zdalo, že autoritarizmus, navyše keď má podporu v cirkvi, je slovenskému voličovi bližší ako právny štát či občianska spoločnosť. Len zdanlivo paradoxne toleroval aj očividné rozkrádanie, korupciu. Lebo ten volič nielen že uveril novému spasiteľovi (podpora Mečiara mala začas vyše osemdesiat percent!), ktorý ho ochráni aj zachráni, ale aj tomu, že za všetko môžu tí druhí, Brusel svojimi nenáležitými požiadavkami, Maďari, ktorí sa chcú odtrhnúť, Rómovia, ktorí nechcú pracovať a prispôsobiť sa, o Židoch a iných cudzincoch nevraviac. Uveril najmä tomu, že tí druhí, iní (nespomínajúc gejov, lesbičky ai.) chcú ten náš pobožný, poslušný národ nejakými pochybnými ľudskými právami iba nakaziť (medzi nami, funguje to dodnes, hoci zatiaľ na mäkší spôsob). Vírus antidemokracie, hovorilo sa mu aj podľa už spomínanej charakteristiky T. G. Asha demokratúra, sa tak objavil, žiaľ, už v základoch nového slovenského štátu. Nehovoriac o tom, že do tých základov patrí účasť štátneho terorizmu pri únose syna prezidenta Michala Kováča a vražde svedka týchto dejov Roberta Remiáša a zneužívanie moci v mene sebazáchrany (viď Mečiarove amnestie). Zmes takých a iných udalostí, názorov, atribútov netvorila teda ideálny základ vzťahu k demokracii a voličom trvalo pár rokov, kým pomohli otočiť kormidlo štátu. Ale aj paralelná sociálna nerovnosť, neistoty z nej plynúce, strach sa následne spájali s nedôverou k liberálnej demokracii, s permanentne sa vracajúcou náklonnosťou k populistickému autoritárskemu vládnutiu. Strach z cudzincov, utečenecká fóbia, ktorá za tým nasledovala, k spochybňovaniu liberálnej demokracie iba ešte väčšmi prispeli. Autoritárski populistickí politici odvtedy často zneužívajú strach, ktorý je hrobárom demokracie. Ale ozajstný demokrat, ako vravieval István Bibó sa nesmie báť, nesmie mať strach. Odstrániť strach z vedomia jednotlivca aj spoločenstva je nespochybniteľnou podmienkou demokracie, demokratického pocitu. Napokon aj dnešný strach z koronavírosu, žiaľ, nahral novodobým autoritárom, spasiteľom, ktorých jediným obľúbeným riešením je obmedzovanie občianskych práv.

Vrátím se ještě k té historické tradici. Je to pro aktuální Slovensko, nebo i země střední Evropy, důležitý faktor pro vztah k demokracii?

Vo vzťahu k demokracii hrajú úlohu, prirodzene, aj ďalšie faktory, ktoré môžu spôsobovať istú odlišnosť, ale jej fundament by mal byť spoločný a nespochybniteľný nejakými národnými zvláštnosťami (nechcem povedať -- úchylkami). Asi môže hrať istú rolu historická skúsenosť, alebo religiozita spoločnosti, obľuba paternalizmu, nejaké mimoriadne udalosti (newyorské dvojičky aj pandémia ai.) a ich dôsledkom môže byť, že princípy liberálnej demokracie či otvorenej spoločnosti na dlhšie či kratšie potlačia sľuby a, žiaľ, i skutky autoritárskych tribúnových populistov.
A propos, dnes, žiaľ, uzatváranie sa, izolacionizmus Maďarska, ale i Poľska napríklad nie je mimosystémový či antisystémoý jav, našiel sa už preň dávnejšie aj termín, ktorý ho legalizuje – hybridná demokracia, hybridné režimy, čo má byť pre menej chápavých len akýsi prechod k diktatúre. Alebo, použijúc termín Jiřího Pribáňa, k benevolentnému autoritárnemu režimu. Jeho predstavitelia, ale aj „spotrebitelia“, teda voliči sa už nechcú riadiť nejakými spoločnými, všeobecne uznávanými, dejinami overenými princípmi, chcú byť zase „svojstojní“. A tak sa do ich hláv dá politikmi ľahšie znova napchať starý dobrý nacionalizmus, xenofóbia, nenávisť národná, rasová, náboženská, sociálna, netolerantnosť k inakosti, k liberálnej kultúre ľudských práv. Hovorí sa tomu aj únava z demokracie. Zo svätej trojice demokracie už zostala asi len tá sloboda, ale bez rovnosti a bratstva, teda solidarity nie je ani ona plnohodnotná. Nemôže byť jedna dôležitejšia ako druhá. V tom vidím, síce nielen v strednej Európe, „národné“ špecifiká, teda rozdiely, hoci sa mi zdá, že v Česku i na Slovensku napriek všetkým viditeľným výkyvom, ešte nie sme na tom tak zle.

A co český vztah k Slovákům po roce 1989? Několik málo let společné cesty, ale spíše už to byla cesta k dobrovolnému konci svazku.

My sme si po roku 1989 spojili do liberálnej demokracie rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, slobody, právneho štátu, ochrany ľudských práv, hodnôt, na ktorých stojí Európska únia. Hodnôt, ktorých základom je pluralizmus, tolerancia, solidarita, nediskriminácia, svetský charakter štátu. Hneď za tým nám do toho vstúpil problém národný či národnostný na úrovni federácie i slovenskej (predovšetkým práva maďarskej menšiny) a vniesol do vzťahu k demokracii nové prvky. Aj tie, ktoré viedli k následnému rozpadu štátu. V nerovnakom prežívaní, vlastne aj demokracie, Petr Pithart by povedal, že v „míjení“, v kvalite, intenzite pocitu vzájomnej potreby či priamo odkázanosti, sme najmä na rovnosť a solidaritu rezignovali. Akoby už po roku 1989 neplatila Patočkova axióma, že česká otázka môže byť svetová, ale že jej praktickou previerkou je pre Čechov otázka slovenská. Roku 1993 sa Petr Pithart už len márne pýtal, kto vtedy túto filozofiu pochopil? Rád by som ho i ja poznal.
Keď už sme pri tom odlišnom vzťahu k demokracii, možno pripomenúť, že inak funguje, keď si v etnicky čistom či skôr vyčistenom štáte, inak, keď vo viacnárodnom. A ešte inakšie, keď sa staneš súčasťou väčšieho celku, dajme tomu Európskej únie. To, že po období multikulturalizmu a európskeho zjednocovania a zaklínania občianskym princípom prevláda tendencia k etnicky čistým štátom, k národným štátom takpovediac an sich, je len jedným z paradoxov našich čias. Neuvedomovali si vtedy mnohí z dnešných euroskeptikov, že keď sa hlásime (horlivo) do nejakého spolku, musíme sa zmieriť so svojimi novými právami i povinnosťami, s trochu inou suverenitou, akú predstavuje izolovaný štát. V tom hektickom čase dobiehania Európy, integrovania hodnôt západoeurópskeho právneho štátu však žiadny zmysluplný diskurz o tom neprebehol na žiadnej úrovni. A tak dnes, paradoxne, návrat Európy, to osvojenie si zásad právneho štátu u mnohých strieda návrat k suverénnemu štátu, to jest k štátu, do ktorého nám nikto nebude „kecať“.

Suverénní stát. Samostatnost. Přece jen v tom vidím nějaké ohlasy dějin, konkrétně zakotvení v nově nabyté státní samostatnosti po roce 1918. Samozřejmě zcela jinak vnímané Poláky a Čechy, a zcela jinak třeba Maďary s jejich traumatem Trianonu. A přitom ani Polsko ani Maďarsko víceméně neznáme.

Problém je, pravdaže, univerzálnejší. Do vzťahu k demokracii patrí celý komplex problémov, ktorý nikdy definitívne neuzavrieš. Rady sa v ňom umiestňujú rôzne mýty, ale tie majú zväčša podenkovú hodnotu. Aj mýtus o tom, že Česi by mohli byť historicky aj inak väčší demokrati ako Slováci. Alebo Maďari či Poliaci. V každom prípade však medzivojnové režimy v Československu a v Maďarsku a Poľsku mali svoje odlišnosti. V českom kontexte masarykovská politika predsa len sa nedala celkom dobre porovnávať s politikou Pilsudského Poľska či Maďarska Miklósa Horthyho, obdivovateľa Benita Mussoliniho. Do tejto komparácie sa len dosť ťažko umiestňuje slovenská tradícia založená Andrejom Hlinkom a následne uzavretá (nie definitívne) Jozefom Tisom. Ale to je už iná téma, hoci veľmi súvisiaca s demokraciou v strednej Európe.
Keď som bližšie poznával maďarskú kultúru a umenie v sedemdesiatych či osemdesiatych rokov minulého storočia, myslel som si, že Maďari sú aj v tom rigidnom režime v tomto priestore svojím liberalizmom ďaleko pred nami aj Čechmi. Dokonca ešte na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa to mohlo zdať, ale intímnejší znalec už mohol tušiť, že sa zarába (teda zadělává) na jeho deformovanie. V prípade Poľska síce bolo možné predvídať intervenciu katolíckeho kléru, konzervativizmu tejto proveniencie, ale jeho miera bola neodhadnuteľná. V slovenskom prípade ťažko hovoriť o nejakej výraznej prevahe takýchto tendencií, v konečnom dôsledku sa asi prejavila synergia, ktorá do všetkých politických strán, hnutí, prúdov zasadila to horšie z konzervativizmu, autoritárstvo, subaltérnosť voči cirkvi, netolerantnosť, aj keď, možno nie nadlho, menej očividnú ako v Poľsku či Maďarsku. Na Slovensku tak napríklad jestvuje pluralita strán, ale mnohé zdieľajú hodnoty (najmä tie konzervatívne), ktoré by ich fakticky mali diferencovať, rozdeľovať. Aj to je výsledok toho hybridu, či možno víru, ktorý zapríčinil, že strany sú čím ďalej, tým viac hodnotovo profilované, a tak vlastne nie sú nositeľkami skutočnej demokracie. Ale u susedov to nie je inak, možno aj horšie...

A možná trochu obecnější otázka na závěr. Jakou roli ve vztahu k demokracii a k prosazování demokratických principů má sebevědomí? Anebo naopak jeho nedostatek? Od jednotlivce po společnost, pokud tedy přispustíme, že i společnost má nějaké vlastnosti.

V tejto súvislosti asi jeden z najmeritórnejších znalcov témy Petr Pithart hovorí, že český nedostatok sebavedomia je ich problém vzťahu k Nemcom, hoci si to málokto prizná. Zároveň dodáva, že bez pocitu identity (čo môže byť synonymom onoho sebavedomia) ľudia nedokážu pokojne a spokojne žiť. Bez istoty o tom, kam patria, nevedia, kto sú, či vôbec existujú. Antropológ Ladislav Holý však vo svojej známej monografii Malý český člověk a velký český národ hovoril, že od roku 1945, teda od vyhnania Nemcov, Česi konštruovali svoju národnú identitu voči Slovákom, čo podľa neho tiež radi popierajú. Tak si vyber! Pravdou je, že Česi svoje sebavedomie saturovali vznikom Československa, Slovákom však čoskoro došlo, že im v ňom ešte niečo chýba (nemyslím hneď na štát), že to sebavedomie má svoje limity. Česi si ho napĺňali dominanciou v štáte, Slováci dominanciou nad maďarskou menšinou, ktorá personifikovala všetko maďarské. Preto pri každej zlomovej situácii, keď sa riešil problém slovensko-český (1968, 1989, ale vlastne už po roku 1918) „vyskočil“ ako pridaná hodnota, často určujúca, problém slovensko-maďarský. U Čechov problém česko-nemecký, ale trochu inak. Nechcem zjednodušovať ani aktualizovať, ale jedny nie tak dávne prezidentské voľby vyhrala „nemecká karta“ (Miloš Zeman vs. Karel Schwarzenberg), druhé „maďarská karta“ (Ivan Gašparovič vs. Iveta Radičová), aj keď sa na to rýchle zabúda. Chcem len pripomenúť, že Slováci si svoje novodobé sebavedomie budovali často na Maďaroch, a keď im po roku 1992 už vládli, tak im to chceli dať aj najavo. A sebe pomastiť bruško... Ale téma sebavedomie či identity sa tým, samozrejme, nevyčerpáva, skôr naopak, iba zamotáva. Je oveľa komplexnejšia. Rozdelenie Česko-Slovenska sa na nej iste na rôzny spôsob zúčastnilo. Tiež je to asi problém na osobitnú debatu, aj monografiu.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.