Střed Evropy a vyrovnání s minulostí

16. 09. 2020 | 16:02
Přečteno 867 krát
Pokračování rozhovoru s Rudolfem Chmelem, tentokrát o střední Evropě a vyrovnávání se s minulostí.

V posledních měsících se vedou poměrně emotivní diskuse o období komunistické vlády v Československu. Znovu se tak do veřejného prostoru vrací pojem „vyrvonávání se s minulostí“. Existuje vůbec něco takového? A je to třeba?
Vyrovnávanie s minulosťou je legitímna úloha predovšetkým kompetentných – historikov (politikov, až na unikátne výnimky, ku kompetentným nerátam), ale intenzívne a radi do nej zasahujú mnohí ďalší, najmä pokiaľ ide o tzv. dejiny súčasnosti. Spisovatelia osobitne. Fakt, že ich pohľady nebývajú identické, je pochopiteľný, najmä keď hovoríme o súčasných dejinách. Každý ich prežíval inak, pamätal si ich inak, prispôsoboval sa im inak, interpretuje ich inak, zo zorného uhla svojich určujúcich zážitkov a prežitkov. Aj tých zo všedného dňa, ktoré nie sú vždy témou veľkých dejín. Minulé storočie je takýchto kontroverzných zážitkov aj interpretácií plné. Netreba ich hľadať len u politikov či intelektuálov, ktorí ich väčšmi zviditeľňujú, ale aj u tzv. jednoduchých občanov, ktorí chcú dejiny zvyčajne iba prežiť. Verejnosti sa však téma prezentuje lepšie cez skúmanie artikulovaných postojov politikov a intelektuálov, predsa len zanechávajúcich zreteľnejšie stopy. Tých druhých najmä v dvoch vyhranených polohách – pozitívnej alebo negatívnej. Či už, s Ralfom Dahrendorfom hovoriac, ako čistých erazmovcov, ktorí si uchovali zásadný intelektuálny postoj angažovaného pozorovateľa, alebo ako erazmovcov s výhradami, ktorí načas uzavreli kompromisy s vlastným svedomím a zakoketovali si s jednou z dvoch totalít uplynulého storočia. Dahrendorf pri intelektuáloch, ktorí v 20. storočí „prepadli pokušeniu doby“, hovorí, že záleží na tom, ako dlho oslnenie fašizmom, komunizmom trvalo a tiež, čo pod jeho vplyvom nielen povedali či napísali, ale aj čo urobili. Záleží na motívoch viery a na spôsobe neskoršieho pokánia. Ale ešte väčšmi na odpovedi na otázku: „Kto v oných kritických rokoch pokušeniam doby nepodľahol?“ Lebo naozaj, kto v rokoch po druhej svetovej vojne (ale neraz aj počas vojny) a po roku 1948 zvlášť v tomto priestore tým pokušeniam nepodľahol? Alebo sa im aspoň neprispôsobil? Je dobre, keď sa táto téma dostáva opakovane na stôl, chcel som skoro povedať, na rokovací stôl, iba sa mi zdá, že – ako v iných prípadoch a aj inde – ako keby chýbala chuť na dialóg. Zablokovanosť, rigidnosť stanovísk nestimuluje diskurz. A nejde teraz asi len o spor kánonu (konzervatívneho, pravicového, zatiaľ nie celkom presvedčivo kodifikovaného, skôr pomyselného) s údajným či reálnym ľavicovým revizionizmom, teda dekanonizátorom, alebo spor o mieru totalitarizmu, o intenzitu represií, ich prežívania, alebo spor konsenzuálnej prispôsobivosti, kolaborácie a viac či menej otvorených nespokojencov, odporcov režimu, či spor malých dejín všedného dňa a veľkých dejín hrdinských postojov a skutkov, ktorý sa v kolektívnom vedomí za tridsať rokov tak rozmazal či premazal.

Teď jsme tedy u těch aktuálních měsíců, kdy je za námi téměř symbolicky třicet let a měli bychom se umět kriticky ohlédnout, přesto se to z nějakého důvodu nedaří.
Prítomný český diskurz akoby zabúdal, že pred vyše tridsaťročím došlo, nielen u nás, k dohodnutej zmene, nazvali sme ju nežná revolúcia, k faktickej hrubej čiare a aj preto vyrovnanie či vyrovnávanie starého účtu sa dialo, deje, a opäť: nielen u nás, buď čierno-biele alebo konfúzne. Nedá mi pripomenúť, iba zdanlivo trochu od veci, T. G. Asha, ktorý píše, že diskusia o vojnovom Francúzsku sa tam začala v súvislosti s filmom Marcela Ophulsa La chagrin et la petité, v ktorom svedkovia vypovedajú o tom, čo sa dialo v istom malom meste počas vojny. Ako sa správali miestni policajti a úradníci, ale najmä „obyčajní ľudia“, dodal by som, počas všedných vojnových dní. Tento obraz sproblematizoval, spochybnil gaullistami dovtedy pestovaný mýtus o „bojujúcom“ Francúzsku. Film premietali – po mnohých prekážkach – na jar 1971. Podobné príklady by sa iste našli nielen u nás, mlčali sme o nich, nepasovali, nepasujú do veľkých dejín, ľahko sme si zvykli na hrubú čiaru. Akoby nebol záujem zamyslieť sa nad sebou v zrkadle uplynulých desaťročí, keď, s Václavom Havlom hovoriac, každý bol tak trošku obeťou, každý tak trošku spolutvorcom režimu, keď, ako písal Péter Esterházy, aj ten kádárovský gulášový socializmus „fungoval s naším súhlasom (a nepatrnými úškrnmi a ksichtením“). Václav Havel pripisoval deficit ozajstnej sebareflexie aj faktu, že komunistickou stranou prešlo v niekdajšom Československu od roku 1945 do roku 1989 údajne sedem miliónov občanov, v lepšom prípade našich príbuzných, priateľov. Pri páde režimu ich bolo poldruha milióna.

Přesto se pohled na dějiny komunistického období zdánlivě „štípě“ na linii komunismus/antikomunismus. Dovolím si ale vyjádřit určitou skepsi nad touto linií - my dodnes nevíme, co to vlastně byl ten komunismus, tudíž i antikomunismus vychází z nějakého zjednodušeného schématu. A to říkám s plným vědomím historika, který se sám dlouho věnovla i otázkám a tématům represe za komunistické vlády.
Oneskorený postkomunistický antikomunizmus, príznačný pre časť politikov aj intelektuálov v Česku, Poľsku, Maďarsku a do menšej miery aj u nás, je dnes skôr svedectvom toho, že k vyrovnaniu nedošlo vtedy, keď to možno mohlo mať praktický, administratívny aj, dajme tomu, výchovný, mravný význam (ale to by neraz postihlo aj viacerých aktérov zmeny, ktorých zväčša i tak následne zomleli mlyny, čo požierajú najmä vlastných). Keďže sme pristúpili na svojho druhu happening (tak písal o ňom dávnejšie Petr Zídek), a nie krvavý prevrat či občiansku vojnu, aj prostriedky v ňom použité nemali balkánsky, ale veríme, že stredoeurópsky rozmer, čím nemyslím len na operetu.
Inak, pravdaže, každý náznak takéhoto diskurzu treba vítať, aj keď napríklad pri téme Kundera by jej možno prospelo viac sa odosobniť. Intelektuál pracuje s morálkou ako podstatným kritériom, ale nie je prokurátorom, ak chceš, je problematizátorom, aj minulosti. Tej nedávnej o to väčšmi, keď sudcov a najmä prokurátorov je viac ako treba. Nedá mi pritom trochu nezaspomínať: keď som písal na jar 1969 o kunderovsko-havlovskom spore o český (nie o česko-slovenský) údel, bol som skôr na strane Václava Havla, ktorý idealizoval „normalitu“ Západu a prvej republiky. Roku 2008, keď som sa k nemu znova vrátil po štyroch desaťročiach, som bol už k Havlovi skeptickejší, ale aj Kunderovu vtedajšiu vieru v „nesmierne demokratické možnosti“ socializmu som už mal nahlodanú. Havlov návrat k liberálnej demokracii, k „normalite“ bol po roku 1989 ťažko skúšaný a po privatizačnej rabovačke a demokracii čoraz viac v područí finančných oligarchov, po prevahe konzumu a gýča, možno už sám spochybnil ideál, o ktorom bol presvedčený na začiatku roku 1989.
Ani táto kunderovsko-havlovská polemika spred vyše polstoročia nemala, žiaľ, ten už spomínaný česko-slovenský rozmer, čo je otázka na iné zamyslenie, ale mala v sebe isté univerzálne posolstvo, ktoré by sa možno dalo aktualizovať i do dnešných čias a sporov o minulosť i prítomnosť. Dnes je totiž, nazdávam sa, napriek všetkému rozdeľovaniu a polarizácii legitímna otázka: aké ideály, aká spoločná myšlienka spája našu spoločnosť? Politici na ňu dávajú zvyčajne len dočasné odpovede, hoci niekedy by tú dočasnosť radi zmenili na večnosť. Aj preto je dobre, že sa intelektuáli, možno hlavne tí mladší, ešte tlačia do priestoru, ktorý tej večnosti kladie prekážky.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.

Blogeři abecedně

A Atapana Mnislav Zelený B Babka Michael · Balabán Miloš · Bartošová Ela · Bavlšíková Adéla · Bečková Kateřina · Bělobrádek Pavel · Beránek Jan · Berwid-Buquoy Jan · Bielinová Petra · Bína Jiří · Bízková Rut · Blaha Stanislav · Blažek Kamil · Bobek Miroslav · Boehmová Tereza · Brenna Yngvar · Bureš Radim · Bůžek Lukáš · Byčkov Semjon C Cerman Ivo Č Černoušek Štěpán · Česko Chytré · Čipera Erik · Čtenářův blog D David Jiří · Davis Magdalena · Dienstbier Jiří · Dlabajová Martina · Dolejš Jiří · Dostál Ondřej · Dudák Vladislav · Duka Dominik · Duong Nguyen Thi Thuy · Dvořáková Vladimíra F Fafejtová Klára · Fajt Jiří · Fendrych Martin · Fiala Petr · Fischer Pavel G Gálik Stanislav · Gargulák Karel · Geislerová Ester · Girsa Václav · Glanc Tomáš · Gregorová Markéta · Groman Martin H Halík Tomáš · Hamáček Jan · Hampl Václav · Hamplová Jana · Hapala Jiří · Hasenkopf Pavel · Hastík František · Havel Petr · Heller Šimon · Herman Daniel · Hilšer Marek · Hlaváček Petr · Hlubučková Andrea · Hnízdil Jan · Hokovský Radko · Honzák Radkin · Horký Petr · Hořejš Nikola · Hořejší Václav · Hradilková Jana · Hrstka Filip · Hřib Zdeněk · Hubinger Václav · Hülle Tomáš · Hušek Radek · Hvížďala Karel CH Charanzová Dita · Chlup Radek · Chromý Heřman · Chýla Jiří · Chytil Ondřej J Janda Jakub · Janeček Karel · Janeček Vít · Janečková Tereza · Janyška Petr · Jelínková Michaela Mlíčková · Jourová Věra · Just Jiří · Just Vladimír K Kania Ondřej · Klan Petr · Klepárník  Vít · Klíma Vít · Klimeš David · Kňapová Kateřina · Kohoutová Růžena · Kolaja Marcel · Kolínská Petra · Kolovratník Martin · Kopeček Lubomír · Kostlán František · Kotišová Miluš · Koudelka Zdeněk · Koutská Petra Schwarz · Kozák Kryštof · Krafl Martin · Krása Václav · Kraus Ivan · Kroupová Johana · Křeček Stanislav · Kubr Milan · Kučera Josef · Kučera Vladimír · Kuchař Jakub · Kuchař Jaroslav · Kukal Petr · Kupka Martin · Kuras Benjamin · Kutílek Petr · Kužílek Oldřich · Kyselý Ondřej L Laně Tomáš · Linhart Zbyněk · Lipavský Jan · Lipold Jan · Lomová Olga M Máca Roman · Mahdalová Eva · Maláčová Jana · Málková Ivana · Marvanová Hana · Mašát Martin · Metelka Ladislav · Michálek Libor · Miller Robert · Minařík Petr · Mrkvička Jan · Müller Zdeněk · Münich Daniel N Nacher Patrik · Nachtigallová Mariana Novotná · Návrat Petr · Navrátil Marek · Němec Václav · Niedermayer Luděk · Nouzová Pavlína · Nováčková Jana · Novotný Martin · Novotný Vít O Obluk Karel · Oláh Michal · Ouhel Tomáš · Outlý Jan P Pačes Václav · Palik Michal · Paroubek Jiří · Pavel Petr · Pavelka Zdenko · Payne Jan · Payne Petr Pazdera · Pehe Jiří · Pelda Zdeněk · Petrák Milán · Petříček Tomáš · Pfeiler Tomáš · Pilip Ivan · Pitek Daniel · Pixová Michaela · Plaček Jan · Podzimek Jan · Pohled zblízka · Potměšilová Hana · Pražskej blog · Prouza Tomáš R Rabas Přemysl · Rajmon David · Rakušan Vít · Ráž Roman · Redakce Aktuálně.cz  · Reiner Martin · Richterová Olga · Robejšek Petr · Rychlík Jan Ř Řebíková Barbora · Říha Miloš · Řízek Tomáš S Sedlák Martin · Seitlová Jitka · Schneider Ondřej · Schwarzenberg Karel · Skořepa Michal · Skuhrovec Jiří · Sládek Jan · Sláma Bohumil · Slavíček Jan · Slimáková Margit · Sobíšek Pavel · Sokačová Linda · Soukal Josef · Soukup Ondřej · Sportbar · Staněk Antonín · Stanoev Martin · Stehlík Michal · Stehlíková Džamila · Stránský Martin Jan · Strmiska Jan · Stulík David · Svárovský Martin · Svoboda Cyril · Svoboda Jiří · Svoboda Pavel · Sýkora Filip · Syrovátka Jonáš Š Šebek Tomáš · Šefrnová Tereza · Šimáček Martin · Šimková Karolína · Šlechtová Karla · Šmíd Milan · Šoltés Michal · Špinka Filip · Špok Dalibor · Šteffl Ondřej · Štern Ivan · Štern Jan · Štrobl Daniel T Telička Pavel · Titěrová Kristýna · Tolasz Radim · Tománek Jan · Tomčiak Boris · Tomek Prokop · Tomský Alexander · Trantina Pavel · Turek Jan U Uhl Petr · Urban Jan V Václav Petr · Vaculík Jan · Vácha Marek · Valdrová Jana · Vavruška Dalibor · Věchet Martin Geronimo · Vendlová Veronika · Vhrsti · Vích Tomáš · Vlach Robert · Vodrážka Mirek · Vojtěch Adam · Vojtková Michaela Trtíková · Výborný Marek · Vyskočil František W Walek Czeslaw · Wichterle Kamil · Witassek Libor Z Zádrapa Lukáš · Zaorálek Lubomír · Závodský Ondřej · Zelený Milan · Zeman Václav · Zima Tomáš · Zlatuška Jiří Ž Žák Miroslav · Žák Václav · Žantovský Michael Ostatní Dlouhodobě neaktivní blogy