Ty naše (zmizelé) menšiny

29. 09. 2020 | 13:57
Přečteno 1872 krát
Pokračujeme v středoevropských rozhovorech s Rudolfem Chmelem, tentokrát se díváme na vzájemné vztahy v rámci politiky vůči národnostním menšinám.

Národnostní politice se věnuješ prakticky celý život, byl jsi v roli intelektuála i politika, který se tomu věnuje. Jakkoliv se ale tomuto tématu střední Evropa věnovala více než podrobně, stále to není uzavřené, či lépe řečeno vyrovnané téma.
Téma národnostných menšín v strednej Európe je taká komplexná, že prerastá možnosti individuálneho zovšeobecnenia či nedajboh nejakej komparatívnej syntézy. Popísali sa o nej stovky vedeckých kníh, tisícky štúdií, osobných vyznaní, politických analýz a napriek tomu je stále otvorená ďalším interpretáciám, hodnoteniam. Napokon, aj ty, aj ja sme sa na niektorých podieľali a čosi vieme o nekonečnosti, ale i protirečivosti tejto témy z hľadiska historického aj aktuálneho. Má také politické, historické a iné súvislosti, dotýka sa geopolitiky, nacionalizmu, rasizmu, asi takmer všetkých spoločenskovedných disciplín, histórie, práva, sociológie, politológie, psychológie, jazyka a literatúry istotne, že uchopiť ju komplexne a objektívne je temer nemožné. Nehovoriac o tom, že subjektívne interpretácie sú možno najpríťažlivejšie, ale aj najkontroverznejšie. Sám som si tému dostatočne odskúšal vo viacerých polohách politických, diplomatických, intelektuálnych, vedeckých, v mimovládnom sektore. A pritom nejde o nič menšie ani väčšie, ako o skutočné pochopenie toho, čo sa chvalabohu častejšie skloňuje najmä od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, že totiž „všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach“. Všetci, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo...

Jenomže realita prožitých dějin zemí a společností střední Evropy jde poměrně neúprosně mimo tuto deklaraci. Vítězí etnický princip a hegemonizace, případně přímo snaha o etnickou likvidaci – a to v kombinaci s velkými proměnami státnosti zemí střední Evropy. Hlavními hesly jsou – národ, stát, hegemonie...
Téma národnostných menšín je o to pálčivejšia, že – nielen v našom priestore -- úzko súvisí s etnickou či kultúrnou alebo náboženskou homogenitou štátov, bazírujúcich čoraz väčšmi vtedy i dnes na národnej suverenite. Tá sa mnohým zdá dôležitejšia ako suverenita a dôstojnosť jednotlivca. V našich pomeroch sa viditeľne vyhrotila po rozpade monarchie, po vzniku Československa špeciálne a dostala nielen vnútroštátny, ale aj výrazný medzinárodný ráz. Od tých čias sa stali menšiny hrozbou integrity, celistvosti, často hlavne hraníc štátov a ako ukázal koniec prvej republiky, nie vždy neopodstatnenou. Aj preto napríklad u Slovákov ešte stále v súvislosti s maďarskou menšinou už hneď po roku 1989 čo i len zmienka slova autonómia (podľa tohto výkladu -- „odtrhnutie“) v súvise s maďarskou menšinou vyvoláva dodnes priamo predstavu rozbitia štátu.
Na druhej strane, keď sa problém menšín riešil radikálne, definitívne, vždy to smrdelo etnickými čistkami, etnocídou, ktorú sme si po povojnovej stredoeurópskej aj v balkánskej verzii užili ešte nedávno nie tak ďaleko od nás. A vždy sa to dialo aj deje v mene likvidácie identity, teda čohosi iracionálneho a zároveň koncentrovaného najmä na jazyk, kultúru, náboženstvo, národ, dejiny. Jemnejšie tomu hovoríme asimilácia. Na ňu sú v myslení väčšiny celkom prirodzene odsúdení príslušníci menšiny, nielen maďarskej na Slovensku, ak chcú žiť bezkonfliktne s väčšinou. Pravdaže, ako ešte spomínajú deti pamätníkov povojnových čias, nebolo to bezbolestné, skôr naopak. Keď rok po druhej svetovej vojne dostali vtedajšie okresné národné výbory od povereníka (čosi ako slovenského ministra) vnútra inštrukciu, že osobám maďarskej národnosti bude priznaná slovenská národnosť, ak prejavia pevný úmysel, že z vlastnej vôle sa cítia byť príslušníkmi slovenského národa a dokážu, že sú pôvodom slovenskej alebo slovanskej národnosti, tak sa pokúšam ešte aj dnes vžiť do ich situácie a pochopiť, ako sa to dá spojiť a nespôsobiť sebe a okoliu prinajlepšom psychickú poruchu. Nečudujem sa, že napríklad v prípade Maďarov na Slovensku to ešte aj v ďalších pokoleniach mohlo vyvolávať nielen spomienkové traumy – aj byť osobou maďarskej národnosti, aj byť z vlastnej vôle príslušníkom slovenského národa! Dobre, bolo rok po vojne, v ktorej sa Maďarsko ocitlo na strane porazených, ale politický národ sa nedá vytvoriť v multikultúrnom prostredí nariadením, silou. Aj ten habermasovský ústavný patriotizmus vznikol oveľa neskôr a nemal nádej prekročiť nemecké hranice.

V české společnosti se naštěstí o vysídlení nemlčí, jakkoliv stále existují negativní schematické pohledy. Maďarský příběh je u nás ale vlastně neznámý, i když jsme žili ve společném státě. Možná i to nahrává tezi o bohemocentrickém pohledu na Československo. Jako bychom nechávali maďarskou otázku na Slovácích.
Pre menej informovaných treba možno pripomenúť, že pôvodná podoba povojnovej situácie maďarskej menšiny v Československu po roku 1945 sa mala síce odvíjať na nemecký spôsob, ale napokon sa rozdelila na viacero dejstiev – deportácie, reslovakizácia (s tým súvisí aj spomínaná inštrukcia), výmena obyvateľstva (teda Slovákov z Maďarska a Maďarov z Československa v počte okolo sedemdesiat tisíc ľudí na jednej i druhej strane), vnútorná kolonizácia (z toho toľko maďarských priezvisk v Česku dodnes), až napokon odišiel problém do stratena, radšej sa o ňom nehovorilo a komunisti ho po roku 1948 začali riešiť aspoň pomalým či tichým a veľmi obmedzeným návratom k jazykovej, vzdelávacej, kultúrnej identite. Tá však narazila aj v roku 1968 a nestala sa témou spravodlivého riešenia ani po roku 1989, ani po roku 1992. Dodnes je to v myslení väčšiny nejaké tabu, ktoré vyvoláva zimomriavky. Nie náhodou určujúcou súčasťou tohto tabu (ale aj v českom prostredí, hoci nie s maďarskou, ale s nemeckou konotáciou) sú tzv. Benešove dekréty, ktorých nespochybniteľná platnosť je asi večná. Počas celého tridsaťročia demokracie všetky politické reprezentácie okolo tohto problému predvádzali len alibistické kroky, ktoré skutočnú problematiku neriešili. Ale nepomohla tomu ani reprezentácia tzv. materského národa, ktorá často mala pocit, že treba do veci vstúpiť z pozície silnejšieho. Skôr naopak. A reprezentanti menšiny sa medzi nimi pokúšali raz úspešne, inokedy menej, pre ňu niečo vybojovať či skôr vydílovať, vybartrovať.

To se již blížíme od dějin k reálné politice dneška, ty sám jsi byl aktivním aktérem těchto slovensko-maďarských dějin.
Zamiešal som sa po roku 2009 trochu do problematiky aj aktívne politicky, keď som sa podieľal na vzniku prvej, a zdá sa aj poslednej spoločnej slovensko-maďarskej či maďarsko-slovenskej strany Most-Híd, strany, ktorá mala občiansky charakter a mala združovať aj ostatné národnosti na Slovensku, vrátane rómskej, rusínskej, ale i českej napríklad. Liberálno-konzervatívnym charakterom chcela prekonávať etnické napätia, ktoré v tom čase v slovensko-maďarských vzťahoch kulminovali. Bola súčasťou vlády Ivety Radičovej a neskôr, po roku 2016, žiaľ, aj vlády Roberta Fica. Základná filozofia maďarských politikov na Slovensku totiž vychádzala po roku 1989 z toho, že musia byť aktívnou súčasťou politiky, pokiaľ možno vládnej, lebo inak nemá kto práva menšiny obhájiť. Pre absenciu zákona o právach menšín je to pochopiteľné, ale nie je to riešenie trvale udržateľné. V tohtoročných voľbách na konci februára sa ukázalo, že sa nedostala do parlamentu žiadna maďarská či slovensko-maďarská strana a maďarská menšina na Slovensku spolu s ostatnými zostala takpovediac visieť vo vzduchu. Na inú debatu je, čo z takýchto kolaborácií menšina dokáže vyťažiť, aj to totiž patrí k politike, ale faktom je, že neprítomnosť tejto dnes už možno len štyristo tisícovej menšiny v parlamente je citeľná nielen pre Maďarov na Slovensku. Dnes je ešte len vo hviezdach, kam sa jej reštrukturalizácia uberie, ale vplyv Orbánovej vládnej politiky na ňu bude iste nezanedbateľný. A to je, tak či onak, nová paradigma menšinovej otázky na Slovensku. Súčasná slovenská vláda nemá na ňu vlastný kľúč, aj keď latentní aj otvorení nacionalisti stoja pevne v zákryte a čakajú na prihrávku. Zatiaľ ju suplujú imigranti, najpevnejší tmel Visegrádskej štvorky.

Když se ohlédneš, dalo by se dle tvého názoru říci, že se podařilo v posledních třiceti letech posunout v národnostní politice? Posunem myslím směr od etnického sporu k občanskému principu.
Takmer by sa chcelo povedať, že sa v tomto priestore ešte nenašiel spôsob, ako vytvoriť pre menšiny také ochranné opatrenia, aby sa cítili v krajine, štáte, v ktorom žijú, chcel som povedať: v ktorom im prišlo žiť, ako doma, aby nemuseli stále zápasiť s traumou komplexu menšinovej podradnosti a podriadenosti. Príslušníci väčšiny si totiž stále myslia, že o opatreniach, teda o miere pocitu domova, vlastného štátu pre menšiny majú rozhodovať oni. Lebo je ich, samozrejme, viac. Ibaže takéto rozhodovanie nemá ďaleko k etnocíde, aj keď pre mnohých právne vraj čistej. Nie však veľmi vzdialenej faktickej etnickej čistke. Aj preto si môj priateľ László Szigeti, kultúrny Maďar a občiansky Slovák, predtým Čechoslovák, môže myslieť, že ani masarykovské, ani komunistické, ani havlovské Československo (ale ani Slovensko všetkých nasledujúcich vlád dodnes) neponúklo menšinám politický, hospodársky a spoločenský program zmieru, že benešovské povojnové Československo vložilo do svojho zakladajúceho „demokratického“ programu ideu byť etnicky čisté a vyhnať všetko cudzie. Nacionalizmus a etnické averzie podľa neho výrazne ovplyvnili život vo všetkých tzv. nástupníckych štátoch. Tieto zdanlivo príkre slová majú korene vo faktoch histórie, ale najmä v pamäti, v uchovávaní rodovej kontinuity či skôr diskontinuity, ktorá trpela poruchami identity, čo sa väčšinovým rodákom zdalo možno nie také podstatné, hoci v ich minulosti, aj tej rodovej, by sa našli pre to tiež hojné príklady. Rubom tejto témy je osud slovenskej menšiny v Maďarsku, ktorá tam zostala po Trianone a aj po roku 1945. Tá však nemá už iný než folklórno-kultúrny výtlak, dostala sa na početne zanedbateľnú úroveň, jej postavenie, keďže obýva aj vnútrozemie, nemá nejakú geopolitickú výbušnosť a maďarská vláda si ju môže pestovať, tak ako ostatné menšiny, ako ornament svojej ústretovej národnostnej politiky. Jednoducho povedané, je asimilovaná. Ešte v roku 1990 mi jej starší príslušník hovoril príznačne, že oni sú „Uhri“, ale dnes to už neplatí. Nie je to už však ani výčitka minulým vládam od horthyovských cez komunistické až po súčasné, je to iba suché konštatovanie stavu. Nielen podľa mňa nerekonštruovateľného, nerevitalizovateľného. So stavom maďarskej menšiny na Slovensku neporovnateľného, hoci aj ona prišla po roku 1945 o podstatnú kultúrnu a vzdelaneckú vrstvu. Ale zostala stále, napriek všetkým peripetiám, politickou entitou. Dnes, navyše, okorenenou tým, že sa reálne dostáva do sféry Orbánovej vlády, a môže tak lege artis realizovať sen maďarských revizionistov doma i za hranicami – reintegrácia maďarského politického národa bez zmeny hraníc.

Můžeme zůstat trochu podrobněji na Slovensku, u situace slovenské společnosti?
V slovenskej spoločnosti, po roku 1989 viac etnizovanej ako demokratizovanej (ale tak to bolo aj v roku 1968), sa rýchlo prejavili snahy vytesňovať identitu iných, cudzích, a následne aj inakosti ako takej. To bolo proti predchádzajúcemu režimu, ktorý spoločnosť do značnej miery v mene ľudu deetnizoval, nóvum, hoci nie úplne nečakané. Realita po roku 1989 však napriek pomyselnej prevahe demokratov vlastne vyjadrovala želania tej časti, možno povedať, že prevažnej, ktorá stále operovala so starými stereotypmi, predsudkami, odvíjajúcimi sa od čias historického formovania národa. Tie fakticky rozdeľujú slovenský politický, ale vôbec verejný priestor dodnes na zatvorených a otvorených Slovákov. Inak však, aj zbežné porovnanie Slovenska so susedmi nie je nejako dramaticky odlišné, skôr naopak. Zatiaľ asi – opticky – najlepšie stoja vo veci Česi, ak pominieme povojnové historické súvislosti, v dôsledku ktorých je Česko dnes asi etnicky najhomogénnejší štát v strednej Európe. A Slovensko, formálne, najmultikultúrnejší! Hovoriť o Maďarsku a Poľsku v menšinovom či multikultúrnom kontexte by však bola téma na inú debatu. Bez analýzy účasti cirkvi, najmä katolíckej, by to však nešlo. Ale ani na Slovensku. Všeobecne však aj po desiatich rokoch možno podpísať slová sociológa Michala Vašečku, že Slovensko je krajina neinkluzívna, kde je integrácia iných prakticky vylúčená zo štrukturálnych dôvodov, ktoré sú spojené so spôsobom, ako sa konštituoval slovenský národ a na akých princípoch sa dnes reprodukuje. Pravdaže, Slovensko nie je jedinou etnizovanou, hoci formálne multinárodnostnou krajinou strednej Európy, dokonca v spomínanej komparácii sme si, žiaľ, všetci rovní. Imigranti, aj tí virtuálni, nám prišli ako dar z nebies. Vrátili sme sa s nimi, spolu s visegrádskymi bratmi, k známemu sloganu slovenskej nacionalistickej politiky deväťdesiatych rokov: cudzie nechceme, svoje si nedáme! Dodal by som: kým nám to Únia platí.

Máš v tomto tématu dlouhá desetiletí osobní angažovanosti a možná i celoživotních emocí.
Hovorím o tom možno preto trochu dôraznejšie či zdanlivo tvrdšie, lebo som tému sledoval už dávno predtým, ako som sa roku 1990 stal posledným česko-slovenským veľvyslancom v Maďarsku, či predtým, ako som sa roku 2010 na dva roky v kabinete Ivety Radičovej stal vicepremiérom pre ľudské práva a národnostné menšiny. Najmä v tej druhej, exekutívnej pozícii som ju väčšmi pocítil takpovediac na vlastnej koži, teda pocítil som, čoho je schopná väčšina, aby dala vedieť menšine, kto je tu pánom, kto bude určovať (bolo to hlavne pri parlamentnom schvaľovaní novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín na začiatku roku 2011), koľko tých práv si menšina zaslúži, to jest, koľko jej ich milostivo dáme, kto bude zadávať parametre toho, na základe čoho sa má menšinový občan cítiť v krajine, v ktorej žije od nepamäti, komfortne, teda prirodzene, to jest doma. Bol to, skrátim to, veľmi úporný zápas o banálne jazykové práva, v ktorom sa viacerí tzv. slovenskí demokrati, sociálnodemokratickí osobitne, dokázali spojiť s nacionalistickými extrémistami. Táto osobná skúsenosť, uznám, že trochu špecifická, ale vychádzajúca z môjho dlhoročného historicko-teoretického, najmä praktického politického a diplomatického životného poznania ma, žiaľ, v predmetnej veci nenapĺňa optimizmom. Snažil som sa o jej terapiu všade, kde som pôsobil, ale asimilačno-homogenizačné správanie národného štátu som, prirodzene, nedokázal zmeniť. Teda realitu nacionalizmu, xenofóbie, rasizmu, všetkého ďalšieho, čo národné štáty v rôznych podobách so sebou v poslednom storočí prinášali. Na druhej strane, aj keď som bol niekedy priamo hodený do arény, v diplomacii aj v politike, skoro som pochopil, kde sú tie povrazy či bariéry. Aj to, že slovom ich iba výnimočne prerazíš. Keď si v menšine, istotne nie.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.

Blogeři abecedně

A Aktuálně.cz Blog · Atapana Mnislav Zelený B Baar Vladimír · Babka Michael · Balabán Miloš · Bartoníček Radek · Bartošek Jan · Bartošová Ela · Bavlšíková Adéla · Bečková Kateřina · Bednář Vojtěch · Bělobrádek Pavel · Beránek Jan · Berkovcová Jana · Bernard Josef · Berwid-Buquoy Jan · Bielinová Petra · Bína Jiří · Bízková Rut · Blaha Stanislav · Blažek Kamil · Bobek Miroslav · Boehmová Tereza · Brenna Yngvar · Bureš Radim · Bůžek Lukáš · Byčkov Semjon C Cerman Ivo · Cizinsky Ludvik Č Černoušek Štěpán · Česko Chytré · Čipera Erik · Čtenářův blog D David Jiří · Davis Magdalena · Dienstbier Jiří · Dlabajová Martina · Dolejš Jiří · Dostál Ondřej · Dudák Vladislav · Duka Dominik · Duong Nguyen Thi Thuy · Dvořák Jan · Dvořák Petr · Dvořáková Vladimíra E Elfmark František F Fafejtová Klára · Fajt Jiří · Fendrych Martin · Fiala Petr · Fibigerová Markéta · Fischer Pavel G Gálik Stanislav · Gargulák Karel · Geislerová Ester · Girsa Václav · Glanc Tomáš · Goláň Tomáš · Gregorová Markéta · Groman Martin H Hájek Jan · Hála Martin · Halík Tomáš · Hamáček Jan · Hampl Václav · Hamplová Jana · Hapala Jiří · Hasenkopf Pavel · Hastík František · Havel Petr · Heller Šimon · Herman Daniel · Heroldová Martina · Hilšer Marek · Hladík Petr · Hlaváček Petr · Hlubučková Andrea · Hnízdil Jan · Hokovský Radko · Holásková Kamila · Holmerová Iva · Honzák Radkin · Horáková Adéla · Horký Petr · Hořejš Nikola · Hořejší Václav · Hrabálek Alexandr · Hradilková Jana · Hrstka Filip · Hřib Zdeněk · Hubálková Pavla · Hubinger Václav · Hülle Tomáš · Hušek Radek · Hvížďala Karel CH Charanzová Dita · Chlup Radek · Chromý Heřman · Chýla Jiří · Chytil Ondřej J Janda Jakub · Janeček Karel · Janeček Vít · Janečková Tereza · Janyška Petr · Jelínková Michaela Mlíčková · Jourová Věra · Just Jiří · Just Vladimír K Kaláb Tomáš · Kania Ondřej · Karfík Filip · Karlický Josef · Klan Petr · Klepárník  Vít · Klíma Pavel · Klíma Vít · Klimeš David · Klusoň Jan · Kňapová Kateřina · Kocián Antonín · Kohoutová Růžena · Koch Paul Vincent · Kolaja Marcel · Kolářová Marie · Kolínská Petra · Kolovratník Martin · Konrádová Kateřina · Kopeček Lubomír · Kostlán František · Kotišová Miluš · Koudelka Zdeněk · Koutská Petra Schwarz · Kozák Kryštof · Krafl Martin · Krása Václav · Kraus Ivan · Kroupová Johana · Křeček Stanislav · Kubr Milan · Kučera Josef · Kučera Vladimír · Kučerová Karolína · Kuchař Jakub · Kuchař Jaroslav · Kukal Petr · Kupka Martin · Kuras Benjamin · Kutílek Petr · Kužílek Oldřich · Kyselý Ondřej L Laně Tomáš · Linhart Zbyněk · Lipavský Jan · Lipold Jan · Lomová Olga M Máca Roman · Mahdalová Eva · Máchalová Jana · Maláčová Jana · Málková Ivana · Marvanová Hana · Mašát Martin · Měska Jiří · Metelka Ladislav · Michálek Libor · Miller Robert · Minář Mikuláš · Minařík Petr · Mittner Jiří · Moore Markéta · Mrkvička Jan · Müller Zdeněk · Mundier Milan · Münich Daniel N Nacher Patrik · Nachtigallová Mariana Novotná · Návrat Petr · Navrátil Marek · Němec Václav · Nerudová Danuše · Nerušil Josef · Niedermayer Luděk · Nosková Věra · Nouzová Pavlína · Nováčková Jana · Novák Aleš · Novotný Martin · Novotný Vít · Nožička Josef O Obluk Karel · Ocelák Radek · Oláh Michal · Ouhel Tomáš · Oujezdská Marie · Outlý Jan P Pačes Václav · Palik Michal · Paroubek Jiří · Pavel Petr · Pavelka Zdenko · Payne Jan · Payne Petr Pazdera · Pehe Jiří · Peksa Mikuláš · Pelda Zdeněk · Petrák Milán · Petříček Tomáš · Petříčková Iva · Pfeffer Vladimír · Pfeiler Tomáš · Pícha Vladimír · Pilip Ivan · Pitek Daniel · Pixová Michaela · Plaček Jan · Podzimek Jan · Pohled zblízka · Polách Kamil · Polčák Stanislav · Potměšilová Hana · Pražskej blog · Prouza Tomáš R Rabas Přemysl · Rajmon David · Rakušan Vít · Ráž Roman · Redakce Aktuálně.cz  · Reiner Martin · Richterová Olga · Robejšek Petr · Ruščák Andrej · Rydzyk Pavel · Rychlík Jan Ř Řebíková Barbora · Řeháčková Karolína Avivi · Říha Miloš · Řízek Tomáš S Sedlák Martin · Seitlová Jitka · Schneider Ondřej · Schwarzenberg Karel · Sirový Michal · Skalíková Lucie · Skuhrovec Jiří · Sládek Jan · Sláma Bohumil · Slavíček Jan · Slejška Zdeněk · Slimáková Margit · Smoljak David · Smutný Pavel · Sobíšek Pavel · Sokačová Linda · Soukal Josef · Soukup Ondřej · Sportbar · Staněk Antonín · Stanoev Martin · Stehlík Michal · Stehlíková Džamila · Stránský Martin Jan · Strmiska Jan · Stulík David · Svárovský Martin · Svoboda Cyril · Svoboda Jiří · Svoboda Pavel · Sýkora Filip · Syrovátka Jonáš Š Šebek Tomáš · Šefrnová Tereza · Šimáček Martin · Šimková Karolína · Šindelář Pavel · Šípová Adéla · Šlechtová Karla · Šmíd Milan · Šojdrová Michaela · Šoltés Michal · Špalková Veronika Krátká · Špinka Filip · Špok Dalibor · Šteffl Ondřej · Štěpán Martin · Štěpánek Pavel · Štern Ivan · Štern Jan · Štětka Václav · Štrobl Daniel T T. Tereza · Táborský Adam · Tejkalová N. Alice · Telička Pavel · Titěrová Kristýna · Tolasz Radim · Tománek Jan · Tomčiak Boris · Tomek Prokop · Tomský Alexander · Trantina Pavel · Tůma Petr · Turek Jan U Uhl Petr · Urban Jan V Vacková Pavla · Václav Petr · Vaculík Jan · Vácha Marek · Valdrová Jana · Vančurová Martina · Vavruška Dalibor · Věchet Martin Geronimo · Vendlová Veronika · Vhrsti · Vích Tomáš · Vlach Robert · Vodrážka Mirek · Vojtěch Adam · Vojtková Michaela Trtíková · Vostrá Denisa · Výborný Marek · Vyskočil František W Walek Czeslaw · Wichterle Kamil · Wirthová Jitka · Witassek Libor Z Zádrapa Lukáš · Zajíček Zdeněk · Zaorálek Lubomír · Závodský Ondřej · Zelený Milan · Zeman Václav · Zima Tomáš · Zlatuška Jiří · Zouzalík Marek Ž Žák Miroslav · Žák Václav · Žantovský Michael · Žantovský Petr Ostatní Dlouhodobě neaktivní blogy