Ako sa prezident zaťal
alebo Slovenské lamenty nad Grassalkovičom
Náš prezident sa zaťal. A je jedno, či je to jeho národný povahový rys, alebo odporúčanie od postkomunistických kamarátov mimoriadne sociálne cítiacich s kriminálnikmi. Zaťal sa ako hrdina zo slovenského filmu, akurát že smrť z rúk okupantov mu nehrozí. Nepodpíše a nepodpíše.
Ústava ho nezaujíma, horekujúci spoluobčania ho nedojímajú, výzvy z rôznych organizácií prelietávajú okolo jeho uší bez toho, aby sa zachytili o jeho ušný boltec. Vymenuj už konečne právoplatne zvoleného generálneho prokurátora, vypisujú noviny. Nemôžeš si dovoliť ho nevymenovať, upozorňujú znalci práva. Vymenuj, lebo uvidíš, nezdržia sa niektorí horlivci. A on – nič. Júúúj, nuž zaťal sa a hotovo.
Niežeby sme túto našu národnú vlastnosť nepoznali, veď nás spoľahlivo odlišuje od našich susedov. Je to skrátka naše „špecifikum“, ako sa dnes aj v Matici hovorí. Všetci sme čítali ako sa v SNP Vinco zaťal, ako si všimla naša Janka Gavalcovie. Tiež bol taký zanovitý ako ten náš Ivan. Akési ruské meno má, také neslovenské, ale zaťať, to sa vie, junák, ojojooooj!
Nuž, sami sme si navarili, sami si aj zjedzme. Mysleli sme si, že keď ho ľud bude voliť, že bude onakvejší ako ten, ktorého politické strany pretlačia do Grassalkoviča. Že bude ctiť právo a dobré obyčaje, že sa zmení na kráľa - dobrotu, čo sme ho „nikdá“ nemali. A tu ho máš, zaťal sa ako sekera do hrče v dreve a nič ním nepohne až do volieb.
Čo nám zostáva, drahí spoluobčania? My si ho volíme, my ho musíme odťať. Nič iné sa robiť nedá. Lebo keď sa bude dlho zdúvať, aj poraziť ho môže a to by sme neradi. Len sa musíme popodpisovať v čo najhojnejšom počte pod petíciu, ktorá mu bude doručená, poručeno Pánu Bohu. Menovite – ja Vinco s adresou, ťa, zaťatý prezident, vyzývam, aby si spravil, čo spraviť máš. A čím nás bude viac, tým viac musia aj jeho kamaráti- radcovia uvažovať. Veď tomu nášmu v hrči zaťatému to už je aj jedno, už viac nebude v Grassalkovičovi, ale radcovia zostanú a budú chcieť ako slušní a ústavu si vážiaci vystupovať a neskrývať sa po kútoch. Veď vieme, že nevymenúva aj preto, aby jeho kamaráti z mokrých čias nemuseli pelášiť za hranice, aby sa v šatlave neocitli.
Tak podpisujte, milí moji. Chodím okolo vás a keď sa na mňa milo pozriete, dám vám listinu dôležitú podpísať. Veľa nás musí byť.
Náš prezident sa zaťal. A je jedno, či je to jeho národný povahový rys, alebo odporúčanie od postkomunistických kamarátov mimoriadne sociálne cítiacich s kriminálnikmi. Zaťal sa ako hrdina zo slovenského filmu, akurát že smrť z rúk okupantov mu nehrozí. Nepodpíše a nepodpíše.
Ústava ho nezaujíma, horekujúci spoluobčania ho nedojímajú, výzvy z rôznych organizácií prelietávajú okolo jeho uší bez toho, aby sa zachytili o jeho ušný boltec. Vymenuj už konečne právoplatne zvoleného generálneho prokurátora, vypisujú noviny. Nemôžeš si dovoliť ho nevymenovať, upozorňujú znalci práva. Vymenuj, lebo uvidíš, nezdržia sa niektorí horlivci. A on – nič. Júúúj, nuž zaťal sa a hotovo.
Niežeby sme túto našu národnú vlastnosť nepoznali, veď nás spoľahlivo odlišuje od našich susedov. Je to skrátka naše „špecifikum“, ako sa dnes aj v Matici hovorí. Všetci sme čítali ako sa v SNP Vinco zaťal, ako si všimla naša Janka Gavalcovie. Tiež bol taký zanovitý ako ten náš Ivan. Akési ruské meno má, také neslovenské, ale zaťať, to sa vie, junák, ojojooooj!
Nuž, sami sme si navarili, sami si aj zjedzme. Mysleli sme si, že keď ho ľud bude voliť, že bude onakvejší ako ten, ktorého politické strany pretlačia do Grassalkoviča. Že bude ctiť právo a dobré obyčaje, že sa zmení na kráľa - dobrotu, čo sme ho „nikdá“ nemali. A tu ho máš, zaťal sa ako sekera do hrče v dreve a nič ním nepohne až do volieb.
Čo nám zostáva, drahí spoluobčania? My si ho volíme, my ho musíme odťať. Nič iné sa robiť nedá. Lebo keď sa bude dlho zdúvať, aj poraziť ho môže a to by sme neradi. Len sa musíme popodpisovať v čo najhojnejšom počte pod petíciu, ktorá mu bude doručená, poručeno Pánu Bohu. Menovite – ja Vinco s adresou, ťa, zaťatý prezident, vyzývam, aby si spravil, čo spraviť máš. A čím nás bude viac, tým viac musia aj jeho kamaráti- radcovia uvažovať. Veď tomu nášmu v hrči zaťatému to už je aj jedno, už viac nebude v Grassalkovičovi, ale radcovia zostanú a budú chcieť ako slušní a ústavu si vážiaci vystupovať a neskrývať sa po kútoch. Veď vieme, že nevymenúva aj preto, aby jeho kamaráti z mokrých čias nemuseli pelášiť za hranice, aby sa v šatlave neocitli.
Tak podpisujte, milí moji. Chodím okolo vás a keď sa na mňa milo pozriete, dám vám listinu dôležitú podpísať. Veľa nás musí byť.