Pýcha a závisť
Pýcha a závisť dve sestry sú – hovorí sa na Slovensku. Byť pyšný je aj veľmi blízko pocitu byť na niečo hrdý. To, že nám niekto závidí, podporuje teda aj pýchu aj hrdosť. Takú tú zvláštnu, kolektívnu, ktorou sme vždy prekypovali najmä vtedy, keď sme v hokeji vyhrali nad Rusmi. Schopnosť športovej družiny zjednotiť národ i štát by si zaslúžila priam vedecké sympózium.
POSLECHNĚTE SI TENTO ROZHLASOVÝ FEJETON MAGDALÉNY VÁŠÁRYOVÉ
Asi si viete predstaviť, akí hrdí a niektorí aj pyšní sme sa na Slovensku cítili, keď sme vás predbehli naším vstupom do Eurozóny. „Ach, my už platíme Eurom“ – počula som sa hovoriť v Prahe a dodatočne som sa zahanbila za tú malú pýchu v hlase. „Stavali ste na slovensko-českých hraniciach veľké hraničné budovy a zátarasy preto, lebo ste spolu s Rakúšanmi neverili, že stihneme spolu s vami vstúpiť do EÚ?“, zdvihla som hrdo obočie na českých priateľov na jednej konferencii. A zdalo sa mi, že v ich pohľadoch vidím malú štipku závisti. „My nebudeme mať problém s finančnou krízou“ – pyšne prehlásil náš premiér a mal pravdu. S hospodárskou krízou už bohužiaľ nie.
A tak kým sme sa v roku 2006 prechádzali po európskych salónoch v pruhovanej tigrej koži, cerili ostré zúbky a švihali chvostíkom (jediné české slovo, ktoré som ako päťročná nerozumela z Čapkovej knihy Dášeňka, čili život štěněte), v roku 2009 sa prepadáme najhlbšie zo všetkých susedov a z tigríka sa stáva tichá ovečka. Naši vedúci predstavitelia, ako sa to hovorievalo za oných čias, síce ešte sem-tam zavrčia na domácich, aby sme si nemysleli, ale v Prahe či v Bruseli už len skláňajú hlavy a zahanbene hryzkajú suchú trávičku. A keď k nám prídu Číňania, Tak im odovzdáme celé námestie aj s prezidentským palácom, aby si tam usporiadali svoje tigrie zápasy.
Nuž, tak to vyzerá, keď pýcha a závisť nahradia masarykovskú dennodennú prácu „na poli národa dedičnom“.
Pre ČRo 1- Radiožurnál
POSLECHNĚTE SI TENTO ROZHLASOVÝ FEJETON MAGDALÉNY VÁŠÁRYOVÉ
Asi si viete predstaviť, akí hrdí a niektorí aj pyšní sme sa na Slovensku cítili, keď sme vás predbehli naším vstupom do Eurozóny. „Ach, my už platíme Eurom“ – počula som sa hovoriť v Prahe a dodatočne som sa zahanbila za tú malú pýchu v hlase. „Stavali ste na slovensko-českých hraniciach veľké hraničné budovy a zátarasy preto, lebo ste spolu s Rakúšanmi neverili, že stihneme spolu s vami vstúpiť do EÚ?“, zdvihla som hrdo obočie na českých priateľov na jednej konferencii. A zdalo sa mi, že v ich pohľadoch vidím malú štipku závisti. „My nebudeme mať problém s finančnou krízou“ – pyšne prehlásil náš premiér a mal pravdu. S hospodárskou krízou už bohužiaľ nie.
A tak kým sme sa v roku 2006 prechádzali po európskych salónoch v pruhovanej tigrej koži, cerili ostré zúbky a švihali chvostíkom (jediné české slovo, ktoré som ako päťročná nerozumela z Čapkovej knihy Dášeňka, čili život štěněte), v roku 2009 sa prepadáme najhlbšie zo všetkých susedov a z tigríka sa stáva tichá ovečka. Naši vedúci predstavitelia, ako sa to hovorievalo za oných čias, síce ešte sem-tam zavrčia na domácich, aby sme si nemysleli, ale v Prahe či v Bruseli už len skláňajú hlavy a zahanbene hryzkajú suchú trávičku. A keď k nám prídu Číňania, Tak im odovzdáme celé námestie aj s prezidentským palácom, aby si tam usporiadali svoje tigrie zápasy.
Nuž, tak to vyzerá, keď pýcha a závisť nahradia masarykovskú dennodennú prácu „na poli národa dedičnom“.
Pre ČRo 1- Radiožurnál