Pokračování rozhovoru s Rudolfem Chmelem, tentokrát na teoretičtější téma "liberalismus". Nejen o jeho vývoji v zemích střední Evropy, ale o jeho proměnách... a vlastně i úpadku.

Vím, že sám sebe považuješ za liberála. Ale co je to dnes za hodnotu, postoj, jak to sám pro sebe definuješ? Bezpochyby to souvisí se vztahem jedince ke společnosti, státu, souvisí to s mírou svobod, ale i odpovědnosti. Ptám se mimo jiné proto, že osobně cítím českou verzi neoliberalismu jako zvláštní kombinaci „vlčích instinktů“ bez odpovědnosti spojených s nacionální strunou - a tak si tedy já osobně liberalismus nedefinuji. Zajímal by mě tvůj pohled, a to i v souvislosti, jak se to má s liberalismem ve slovenském i středoevropském prostředí.

Ak hovorím, že liberál je antiautoritár, že ho neznášajú autokrati, rozumie sa, že je bytostný demokrat, čosi ako demokrat ex offo. Liberalizmus za posledné storočia priniesol do politickej agendy prvky, ktoré sa len veľmi ťažko presadzovali, hoci dnes sa už mnohým zdajú samozrejmé. V slovenskej politickej tradícii takmer absentoval. Od národného obrodenia, prinajmenšom od Ľudovíta Štúra, bol liberalizmus akoby od diabla. Presnejšie od či zo Západu a našou, teda jeho hviezdou bolo slavianstvo, teda panslavizmus, čo bol konzervativizmus sám o sebe. Z toho aj tá zbožná úcta k cárovi, báťuškovi, očakávanie oslobodenia Slovákov z Východu. A pretrvávajúce rusofilstvo v rôznych variáciách a intenzite. Dnes, iba zdanlivo paradoxne, je rusofilská Orbánova politika. Tradícia antiliberalizmu, “národná a kresťanská“, predstavuje v slovenskom prostredí dodnes koncept tradicionalistický, protizápadný, nacionalistický, protimaďarský, antisemitský, rurálny, uzavretý, na ktorý je v istom prostredí stále objednávka (dnes ho výrazne predstavujú, žiaľ, fundamentalistickí kresťania a fašisti rôznej odrody – dokonca v slovenskom parlamente!). Liberálna tradícia, oveľa chudobnejšia, predstavuje otvorený koncept, ktorý sa napríklad už desaťročie po revolúcii 1848/49 márne usiloval o slovensko-maďarské zmierenie. Prekonanie nacionalizmu, čo je, pravdaže, problém permanentný. Zmestili sa do neho na prelome 19. a 20. storočia aj politici a intelektuáli, hlasisti (podľa časopisu Hlas, Masarykovi žiaci), tzv. pokrokári, ktorí sa po roku 1918 stali výraznými predstaviteľmi establišmentu (medzi nimi aj agrárnik Milan Hodža). Aj slovenský, aj maďarský a poľský, takisto ako český liberalizmus bol viazaný na národný korpus, riešil problém budovania národa, menej osobnej, individuálnej slobody.

To je pohled hodně do hloubky dějin, když se díváš až do 19. století. Co ale století následující, to dvacáté? Nebylo to ve střední Evropě spíše obdobím bez liberalismu? U nás a na Slovensku určitě.

V 20. storočí sme si, najmä pre prevahu totalitných režimov, v tomto priestore liberalizmus veľmi neužili. Zjednodušene povedané však napokon liberalizmus v zápase s komunizmom predsa len zvíťazil. Najskloňovanejšie hodnoty liberálnej politiky – sloboda jednotlivca, zodpovednosť, tolerancia, ľudské práva, slobodný trh, súkromný majetok, občianska spoločnosť, spravodlivosť a rovnosť príležitostí – vytvárajúce podmienky pre fungovanie právneho štátu, preferujúceho otvorenú spoločnosť, si osvojila väčšia časť spoločnosti, aj konzervatívnej aj ľavicovej, a to dávalo liberálnej politike nádej. Sympatizuje s ňou asi tretina Slovákov, podobne ako je to u našich Maďarov na juhu Slovenska. Ale, ukazuje sa, stále ide iba o nádej, čim viacej spochybňovanú. Liberálna politika je programovo antipopulistická, o to má situáciu v súťaži strán čoraz sťaženejšiu. Aj preto v tej súťaži väčšinou po roku 1989 liberálne strany skôr či neskôr neuspeli, nemali dlhé trvanie. V slovenskom prostredí dnes síce fungujú dve liberálne strany, jedna parlamentná (pravicová SaS), druhá mimoparlamentné ľavicovejšie Progresívne Slovensko (každá s výtlakom okolo šesť percent), ale to je už v tomto priestore skôr výnimka. Paradoxne na Slovensku, na ktorom akoby dominantou líniou mentality aj politiky bolo autoritárstvo a klerikalizmus.

Takže než se liberalismus nadechne od diktatur, přichází populismus...? Není to ale i chyba těch, co prosazovali tzv. liberální politiku a vypustili přitom ten i tebou výše použitý pojem „odpovědnost“? Nemyslím si, že by například čeští liberálové nějak zvlášť dbali na sociální otázku, slovo solidarita je jim cizí.

Strata prestíže či sily liberálnych strán v časoch populizmu každej odrody však nie je len náš problém. Je to európsky, ba euroatlantický trend. Modernizáciou spoločnosti dosiahol liberalizmus nepochybne veľa, ľudské práva sa dostali do ústav, zvykov, vzorcov kultúry. Nemá však už novú agendu, hoci aj o tú starú často prichádza. Dnes sme akoby po vrchole liberálnej demokracie, hľadá sa nový koncept politických stratégií. Spoločnosť, ktorá je väčšinovo náchylná na oportunizmus, si však potichu zvyká na tú iliberálnu, tá sa stáva normou. Aj preto si liberálna politika žiada inováciu. Mala by sa možno väčšmi koncentrovať na sociálne práva. Zatiaľ ju najmä navonok prezentujú najmä práva človeka ako jednotlivca, a nie človeka ako súčasti nejakej kolektívnej identity. Kolektívne práva minorít doteraz akoby boli mimo jej záujmu. Sociálne práva však nie sú iba vecou odborov či ľavice.

Když ještě zůstaneme trochu u konfrontace liberalismu s dalšími názorovými proudy, v případě Slovenska bude jistě hrát roli i religiozita, to ale určitě není případ české společnosti. Co tedy liberalismus a křesťanství?

Práve fakt, že Slovensko sa stále chápe ako kresťanská, dokonca katolícka krajina by mohol byť jednou z prekážok pôsobenia liberálnej politiky, ale nie sú na tom lepšie, skôr naopak, ani liberáli v susedných štátoch, kde cirkev či cirkvi majú menšiu váhu. Cirkev a jej najortodoxnejší, fundamentalistickí politickí predstavitelia vidia v liberalizme stále hrozbu, hoci viacerí európski myslitelia už dávnejšie vidia medzi liberálnou a katolíckou víziou súlad, tvrdia, že liberalizmus má korene v kresťanskej viere. Aj kresťanom, aj liberálom by malo predsa ísť o slobodu a dôstojnosť človeka. A to už nehovorím, že otázka ľudských práv, otázka liberálna nadovšetko, ktorá tak v súčasnosti rozdeľuje, by mala kresťanov a liberálov spájať. Nateraz však v slovenskom priestore dominujú v kresťansko-konzervatívnej politike skôr resentimenty z 19. a prvej polovice 20. storočia (Hlinkova slovenská ľudová strana), a nie moderný kresťanský univerzalizmus. Ale, myslím si, že takisto aj v poľskej a maďarskej. Vynikajúci maďarský spisovateľ Péter Esterházy hovoril o sebe, že je katolícky liberál, takisto ako známy poľský katolícky intelektuál, Józef Tischner, osobný priateľ Jana Pavla II. Protiklad liberalizmu a kresťanstva či katolicizmu sa v bežnej komunikácii často prezentuje na vzťahu k interrupciám, rešpektovaní práv sexuálnych minorít, rodovej rovnosti. Na dnešnom Slovensku, neuveriteľne, aj na tom, či majú byť v nedeľu, keď sa majú ľudia venovať zrejme rodine a kostolu, obchody otvorené! Jaroslaw Kacziński pred pár dňami o liberálnom protikandidátovi na prezidenta vyhlásil, že predstavuje krajnú ľavicu a je ideológom LGBT. To ho má v katolíckom Poľsku dostatočne diskvalifikovať. A jedným dychom hovorí zároveň o zradcoch národa.
Aj nová maďarská tradícia autokracie sa podľa spisovateľa Pétera Nádasa napája z kmeňového a rodinkárskeho ducha vidieka, ktorého nezaujíma republika, ktorý nepociťuje afinitu k ľudským právam a je silne previazaný na klerikálne kontakty, o kresťanskom univerzalizme nemá tušenie. Na niečom podobnom buduje svoju voličskú potenciu aj dnešný poľský národno-katolícky konzervativizmus. To je dnes živná pôda viacerých fundamentalistických slovenských politických smerovaní, zviditeľnených po posledných voľbách, ktorá pramení v tých horších klerikálnych tradíciách najmä vojnového slovenského štátu. Všetko to akoby vracalo strednú Európu z modernizačnej trajektórie do mentálnej minulosti, ktorú sme chceli po roku 1989 zrýchleným kurzom prekonať. Toto však nie je ten vytúžený „návrat do Európy“, i keď aj Európa sa nevyhýba protirečivostiam.

Většina společnosti většinou hluboce nepřemýšlí o systému, ve kterém žije, pokud to „nějak funguje“. To se možná stalo v minulých dekádách. Zdálo se nám, že jsme dosáhli parně toho nejlepšího systému, který se bude již jen vylepšovat. Ale nastává pravý opak. Něco nefunguje... A má to kořeny zjevně i v desetiletích, kdy jsme spokojeně seděli a měli pocit, že nastal konec dějin...

Naivnejší si vtedy možno mohli myslieť, že liberálna demokracia, s Fukuyamom hovoriac, je poslednou vývinovou fázou v dejinách ľudstva, museli však zároveň veriť v nekonečné dobro. Ale svet, nielen stredoeurópsky, ako vidno, sa zásadne vychyľuje z tejto trajektórie a málokto vie, kadiaľ povedie cesta tejto iste nie poslednej fázy vývoja ľudstva, charakteristickej sociálnou nerovnosťou, akú dejiny ešte nepoznali. Iste ide aj na triko bezbrehého neoliberalizmu, v Česku a na Slovensku s najvyššou pridanou hodnotou privatizačnej rabovačky nedozierneho rozsahu. Precenili sme slobodu – prejavu aj trhu -- a nedocenili sme starú dobrú rovnosť a bratstvo, teda solidaritu. Slobodu pre podnikavých a neraz ničoho sa neštítiacich neoliberálov (ale aj pre obyčajných gaunerov) a rovnosť, solidaritu pre starých či pôvodných liberálov, ktorí medzitým skončili na úbytě. A stali sa nepriateľmi stávajúcich režimov, resp. ich vodcov. To pred tridsiatimi rokmi asi málokto predpokladal.

Stále se však pohybujeme v systému parlamentní demokracie, v systému politických stran. Jak by se tedy podle tebe měla chovat tzv. liberální strana – a má vůbec nějakou naději na úspěch, šanci uspět?

Liberálna strana, ak len nie je nekritickým obdivovateľom trhu, ale ju zrodil zápas za ľudské práva, kladie pred voliča, toho premýšľavejšieho zvlášť, náročnejšiu úlohu: hľadať modus vivendi medzi spontánne antisociálnym fungovaním zákonov trhu a medzi snahami o ľudské práva, ktoré zasahujú aj sociálnu sféru. To by mohla byť jedna z vyrovnávacích rolí liberálnej strany. Keď osloví takáto strana inteligentnejšieho voliča v širšom zmysle slova, môže vyžarovať myšlienky do väčšieho priestoru. V moderovaní tohto priestoru by sa mohla uplatniť nie masová, ale predsa len viditeľná liberálna politická strana. Keby sa na túto nie celkom vďačnú, ale potrebnú rolu kultivovania politiky ako takej nejaká podujala. Je to ťažké aj v krajinách, kde ešte ako-tak fungujú tradičné hodnotové strany. V každom prípade liberálna strana nemôže byť populistická. Ale zároveň sa musí usilovať o voliča, ktorý populizmu podlieha. Čo je asi najťažšie – moderovať medzi väčšími a menšími populistami. Vec takmer nemožná.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.