Ján Čarnogurský

25. 02.

Február 48 po šesťdesiatich rokoch

Ján Čarnogurský Přečteno 6815 krát

Rok 2008 je dobrý dátum na obzretie sa za Februárom 1948. Krajina prežila 41 rokov komunizmu a 19 rokov opätovne demokracie. Nielenže možno porovnávať, ale možno udalosti zasadiť do širšej historickej perspektívy. Február 48 platí za začiatok otvorenej komunistickej diktatúry v Československu. Spomíname túto udalosť na samostatnom Slovensku, a preto nie je od veci pripomenúť, že v skutočnosti začala komunistická diktatúra na Slovensku už septembri 1947, keď komunisti zatkli poslancov a funkcionárov Demokratickej strany, víťaznej strany z parlamentných volieb v r. 1946, Jána Kepmného a Mikuláša Bugára. Obaja boli poslancami Národného zhromaždenia, požívali poslaneckú imunitu a pred zatknutím ich bolo treba zbaviť imunity. Komunistická tlač vtedy rozpútala hystériu, že najmä tzv. katolícke krídlo Demokratickej strany na Slovensku pripravovalo rozbitie republiky v spojení s bývalými ľudákmi. Komunistickej propagande vtedy podľahli aj poslanci za české demokratické strany a hlasovali za pozbavenie oboch poslancov imunity. Ani Demokratická strana na Slovensku sa nedokázala dostatočne rázne postaviť proti komunistickej propagande. Nedostatočná zomknutosť demokratických síl vo vtedajšom Československu uľahčila komunistom uchopenie moci. Ale berme to z dnešného pohľadu ako detail tejto historickej udalosti.

Pri čítaní historickej a memoárovej literatúry z onoho obdobia človek sa pozastavuje, ako ľahko komunisti vtedy vyhrali. Nekomunistické strany neboli schopné zmobilizovať na svoju podporu väčšie verejné zhromaždenia, komunisti boli schopní. Nekomunisti sa spoliehali na parlamentné procedurálne pravidlá, ale ani tam neboli všetci jednotní. Prekvapuje naivita nekomunistických členov vlády, ktorí najskôr podali demisiu a potom išli za prezidentom Benešom, aby demisiu neprijal. Trik s demisiou nevyšiel, pretože sa k nemu nepridal Jan Masaryk. Jeden playboy rozhodol dejiny štátu? Čítal som spomienky Prokopa Drtinu na návštevu u prezidenta Beneša, keď ho delegácia nekomunistických strán žiadala aby neprijal demisiu ministrov. Eduard Beneš prijal delegáciu chladne, nijako určito sa nevyjadril a nakoniec demisiu prijal. Jan Masaryk, na ktorom sa to zvrtlo, onedlho spáchal samovraždu a Eduard Beneš podal demisiu. Toto sú hrdinovia nekomunistických strán. Český parlament nedávno prijal zákon o zásluhách Eduarda Beneša. Nikto z nich nebol vtedy ochotný bojovať za demokraciu.

Problém je však hlbší. Vo februári 1948 bolo v podstate každému v republike známe, že víťazstvo komunistov bude znamenať nastolenie diktatúry, rozsiahle zatýkania, dokonca popravy a zaradenie Československa do Východného bloku. Napriek tomu nikto nebol ochotný rázne bojovať proti komunistom. Prečo to tak bolo? Až neskôr sa rozšírila na Slovensku Biela légia, v českých krajinách vytiahli zbrane bratia Mašínovci a možno o niečom uvažovali príslušníci vojnových západných armád. Pripomeňme si, že vo februári 1948 už bolo Československo takmer so všetkých strán obkolesené územiami neskoršieho Východného bloku. Keby sa bolo Československo vzpieralo zaradiť do Východného bloku a Stalin by bol pritlačil, neboli by sme mali šance odporovať. Rovnako ako v r. 1938 voči Hitlerovmu Nemecku a v r. 1968 voči Varšavskej zmluve. Pretiahnutý tvar Československa nedával predpoklady na vojenskú obranu, ak bol protivník rozložený okolo veľkej dĺžky hraníc. Mimochodom, v 60-tych rokoch som bol prítomný, keď český účastník mierovej konferencie vo Versailles rozprával, ako ktorýsi anglický účastník konferencie sa s údivom pýtal vtedajšej československej delegácie, ako budú chcieť takú pretiahnutú republiku brániť. Jednoducho, dejiny tvarujú nie len názory ľudí, ale aj podobu štátneho územia. V Československu vyhrali komunisti trochu neskôr, ale rovnako ľahko vyhrali v Poľsku alebo v Juhoslávii. Vo všetkých týchto krajinách boli ešte čerstvé spomienky na vojnu a na vojnovú okupáciu. Po vojne z týchto krajín vyhnali nemecké menšiny – či sa patrí napísať, že odsunuli? – a udiali sa pri tom strašné veci. Nové medzinárodné usporiadanie v tej dobe ešte nebolo dohodnuté. Vyhnanie nemeckých menšín mocensky umožnil Sovietsky zväz, západné mocnosti sa k tomu stavali neutrálne až mierne odmietavo. Tieto krajiny a opakujem – vrátane Československa – nemali inú geopolitickú voľbu než spolupracovať na tvorbe Východného bloku. Tisícročné české a slovenské dejiny predtým boli dejinami príslušnosti k Západu. Vo februári 1948 nastal zlom a prešli sme k Východu. Uskutočnilo sa to tak ľahko, pretože najbližší západný sused, Nemecko, nám siahal na národnú existenciu a iné západné mocnosti predtým neboli ochotné sa za nás osobitne angažovať, až kým aj im nešlo o existenciu. Február 1948 znamenal pre Československo prechod zo Západu na Východ. Východ mal iný civilizačný model než Západ, dejiny prebiehali inak a samozrejme spoločenský systém spätý s Východom musel byť iný. Treba zdôrazniť ešte jednu vec. Východ, ktorého quintesentiou je Rusko, sa v dejinných krízach nevzdáva. Naproti tomu Československo sa v Mníchove 1939 jednoducho vzdalo. Sovietsky zväz sa nevzdal ani keď nemecké armády stáli na predmestiach Moskvy. Protiklad vzdať sa alebo ďalej bojovať samozrejme prináša so sebou veľké dopady aj na spoločenský systém.

Geopolitický Východ, ku ktorému sme vo Februári 1948 prešli, nebol iba civilizačne iný. Bol to komunistický Východ. Komunistický o sto rokov neskôr, než vyšiel Komunistický manifest. Storočie stačilo, aby sa ľudstvo presvedčilo, že komunizmus nie je vedeckejší, ale naopak zaostalejší spoločenský systém. Vedome som zažíval komunizmus až o niekoľko rokov neskôr, ale zostal mi v pamäti ako systém, ktorý nevedel zakomponovať do seba nové vedecké poznatky v spoločenských vedách ani v technike. Zostal mi v pamäti ako systém, kde komunistickí funkcionári boli jednoducho hlúpejší a menej charakterní ako priemer ľudí, s ktorými som prichádzal do styku.

Na západ od našich hraníc sa začalo postupne budovať nové medzinárodné usporiadanie a nová stabilita. Naša 1000 ročná príslušnosť k Západu sa rýchlo prebudila a prispela, že atraktivita Západu v očiach našich ľudí začala rýchlo stúpať. Prvýkrát prepukla v r. 1968 a druhýkrát v r. 1989. Stali sme sa opäť súčasťou Západu, tentoraz nazývaného Európska únia a NATO. Euroskeptické hlasy sú zatiaľ u nás asi tak slabé, ako boli protikomunistické vo Februári 1948. Nemecko zatiaľ platí do pokladne EÚ a EÚ vypláca subvencie. Aj Východ reprezentovaný Ruskom sa už oslobodil od komunizmu. Stále predstavuje modifikovaný model civilizácie, ale rozdiely už nie sú také veľké ako pred 60 rokmi. Nech Boh dá, ktorého Európska únia nechce pomenovať vo svojej Ústave, aby dejiny Západu pokračovali bez väčších kríz. Ak nedajbože nastanú, budú ešte drastickejšie, než februárová kríza pred 60 rokmi. Svet sa medzitým globalizoval a Európa sa stala operačným priestorom ďaleko väčších, naozaj globálnych síl. Ak by sme sa predsa niekedy v budúcnosti ocitli v novej voľbe medzi Východom a Západom, budeme hľadať poučenie aj z Februára 1948. Otázka bude potom pred nami stáť asi tak, či Február 1948 a to, čo po ňom nasledovalo, bolo pre nás skúsenosťou, aby sme sa nikdy viac neprimkli v Východu, alebo to bude skúsenosť, ktorá už zlomila, za cenu veľkých obetí, v nás najväčší protiklad medzi príslušnosťou k Východu a k Západu, a preto ďalšiu podobnú voľbu už budeme prijímať iba pragmaticky.

18. 02.

Rusko s Nemeckom alebo Rusko proti Nemecku

Ján Čarnogurský Přečteno 6656 krát

Európa aj svet majú 20. storočie za sebou a z rozhľadne nového storočia a nového tisícročia možno spätne porovnávať, analyzovať storočie a jeho výsledky. Spätný pohľad na európsku politiku 20. storočia azda lepšie umožní pripraviť rozhodnutia pre 21. storočie. Takýto pohľad odhaľuje jeden zásadný rozdiel 20. storočia oproti predchádzajúcim. 20. storočie vyplnil zápas medzi dvoma najväčšími národmi Európy – Rusmi a Nemcami. Predtým sa iba Rád nemeckých rytierov pokúsil prenikať do Ruska, ale Alexander Nevský ich zastavil zničujúcou porážkou na Čudskom jazere v r. 1242. Potom už Rusi a Nemci neviedli medzi sebou žiadne väčšie vojny. V 7-ročnej vojne (1756 – 1763) došlo k niekoľkým rusko-pruským bitkám, ale na rozmery oboch krajín nebolo to nič dramatické. Pruský kráľ Fridrich II. prehral bitku s ruským expedičným zborom, ale neprehral vojnu. Okrem toho nič, ba skôr naopak. Pruská šľachtická dcéra sa stala veľkou ruskou cárovnou Katarínou II., Rusko a Prusko si rozdelili Poľsko a v napoleonských vojnách dokonca bojovali spolu proti Korzičanovi. Ešte zjednotiteľ Nemecka, kancelár Bismarck, povedal, že Nemecko nemá na východe nepriateľa. Po odvolaní Bismarcka sa veci začali meniť. Nielen v Nemecku, ale v Európe. Zjednotené Nemecko sa stalo hrozbou pre Anglicko a Francúzsko a bolo treba mu postaviť hrádzu z východu. Aj v samotnom Nemecku získavala pôdu ideológia Drang nach Osten a pôda pre rusko-nemecký konflikt bola pripravená. Záujemcov o takýto konflikt bolo veľa. Na čele záujemcov boli Poliaci, ktorí v ňom videli možnosť pre obnovenie svojho štátu. Za dôležitý signál pre nasmerovanie výhybiek k rusko-nemeckému konfliktu sa považuje voľba následníka pápeža Leva XIII. Autor encykliky Rerum novarum zomrel v r. 1903 a jednoznačným „papabili“ sa ukazoval kardinál Rampolla. O kardinálovi však bolo známe, že podporuje zblíženie katolíckej Európy s Ruskom. Na konkláve pri voľbe nového pápeža skutočne Rampolla získal v prvých hlasovaniach najvyšší počet hlasov. Zdalo sa iba otázkou niekoľkých ďalších hlasovaní, aby bol zvolený za nového pápeža. Proti zblíženiu západnej a strednej Európy s Ruskom sa stavalo Rakúsko a vplyvná poľská emigrácia na Západe. Vtedy uplatnil krakovský kardinál právo veta, ktoré mali pri voľbe nového pápeža Habsburgovci. Svätá stolica udelila pred stáročiami Habsburgovcom toto právo ako výraz uznania za zásluhy Habsburgovcom pri obrane Strednej Európy pred Turkami a taktiež v 30-ročnej vojne za obranu katolíckej strany. Po vystúpení krakovského arcibiskupa už Rampolla nebol zvolený, ale konkláve zvolilo talianskeho kardinála Giuseppe Sarta za nového pápeža Pia X (ten odobral Habsburgovcom privilégium). Zmena ťažísk európskej politiky postúpila o krok ďalej. Ďalší priebeh je známy. I. svetová vojna, II. svetová vojna, Studená vojna. Nemecko bolo rozdelené a v strede Berlína vyrástol múr. Najväčšie obete vo vzájomných konfliktoch priniesli práve Rusi a Nemci. Desiatky miliónov mŕtvych, vyčerpanie oboch národov až na dno svojich síl. Začiatok XXI. storočia zastihuje oba národy v novej situácii. Rusko sa zbavilo komunizmu, a aj keď stratilo mnohé svoje tradičné územia, zostalo najväčším štátom na svete. Nemecko sa stalo po svojej vojnovej porážke motorom a platcom novej formy európskej integrácie – Európskej únie. Taktiež stratilo svoje východné územia, ale stratilo aj vážnych mocenských konkurentov na Západe. Anglicko a Francúzsko zanikli ako veľké ríše a zostali ako štáty druhoradého významu. Dnešná Európska únia umožnila Nemecku rýchlejšie sa pozviechať z postavenia porazeného štátu. Dnes predstavuje určitý operačný priestor pre nemeckú politiku a rozšírený trh pre nemecké výrobky. Európska únia funguje z veľkej časti vďaka nemeckým finančným príspevkom do jej pokladnice.

V bezpečnostnej oblasti sa Rusko a Nemecko navzájom neohrozujú. Nemecko je členom NATO, ktorého zmysel kedysi anglický minister opísal s tradičným britským ostrovtipom: „Účelom NATO je udržať Američanov tu, Rusov von a Nemcov dole.“ Zjednotené Nemecko už nepotrebuje ochranu NATO, naviac takú, ktorá mu nemá dovoliť vystúpiť príliš hore. Medzi Nemeckom a NATO sa zákonite prejavuje ochladenie až drobné iskrenie, okrem iného Nemecko neposkytuje pre potreby NATO svoje vojenské zariadenia na území bývalej NDR. Nemecko je tak jediným západným štátom, ktorý dodržiava ústne dohovory, že po skončení Studenej vojny sa západné vojenské štruktúry nebudú približovať k hraniciam Ruska.

Po skončení XX. storočia medzi Ruskom a Nemeckom začínajú prevažovať záujmy, ktoré ich spájajú nad záujmami, ktoré ich oddeľujú. Nemecko má záujem na uľahčenom prístupe k ruskému surovinovému bohatstvu. Na druhej strane Rusko dováža stále viac nemeckých priemyselných zariadení, alebo sa tieto zariadenia priamo vyrábajú v Rusku. Medzi ruskou a nemeckou kultúrou panoval vždy vzájomný rešpekt. Pre Nemecko a Západnú Európu sa úloha NATO stáva čoraz viac problematickou. NATO ako ochranu proti Rusku už viac nepotrebujú, ale NATO je stále najúčinnejším nástrojom zasahovania americkej politiky do Európskych záležitostí. Prostredníctvom NATO Spojené štáty zaťahujú európske štáty do mimoeurópskych konfliktov. Spojené štáty svojou ofenzívnou politikou voči Rusku privádzajú do ťažkosti samotnú Západnú Európu. Západná Európa je zraniteľná od islamských extrémistov viac než iný. Ak by došlo k vážnemu konfliktu medzi Ruskom a Spojenými štátmi, opäť utrpí najmä Západná Európa. Komu sa takéto uvažovanie zdá absurdné, nech si prečíta článok Keira Liebera a Daryla Pressa vo Foreign Affairs z r. 2006 o raste americkej nukleárnej prevahy, ktorá by v najbližších rokoch mala umožniť Spojeným štátom aj prípadný prekvapivý prvý úder na Rusko. Voči ruskej raketovej odpovedi by bola Západná Európa bezbranná.

V tejto situácii spoločné opustenie modelu vzájomných vzťahov z XX. storočia Ruskom a Nemeckom a návrat k modelu vzťahov z XIX. a XVIII. storočia vôbec nemožno vylúčiť. Rusko by priblížením Nemecka na svoju stranu v podstate neutralizovalo postavenie NATO na európskom kontinente. Ruské a nemecké hospodárstva sú navzájom kompatibilné. Prostredníctvom Ruska by Nemecko získalo lepší prístup na ázijské trhy, ktorých význam neustále rastie. Zblížením s Ruskom by stúpol politický význam Nemecka a Nemecko by už natoľko nepotrebovalo Európsku úniu, čiže by nemuselo/nebolo ochotné prispievať do jej pokladne toľkými sumami. Zblížením Ruska a Nemecka by došlo k politickému vytlačeniu Spojených štátov a Veľkej Británie z európskeho kontinentu. Ako zakaždým pri zblížení Ruska a Nemecka, do citlivej situácie by sa dostalo Poľsko. V XXI. storočí by to už neznamenalo priame ohrozenie Poľska, ale politický význam Poľska by poklesol. Poľsko by sa muselo rozhodovať medzi politikou vychádzania s Ruskom aj Nemeckom alebo politikou predsunutej základne amerického vplyvu v Strednej Európe. Zdá sa, že zatiaľ víťazí druhá opcia. Česká republika by sa ocitla pod zvýšeným vplyvom Nemecka. Aj pre českú politiku by vyvstala výzva hľadať prijateľnú líniu pre Rusko aj Nemecko alebo sa pripojiť k Poľsku a rozšíriť americkú základňu v Strednej Európe. Pre českú politiku je to nová skúsenosť a taktiež sa zdá, že si vybrala druhú alternatívu. Budovanie amerických raketových a radarových základní v Poľsku a Česku obe krajiny stavia do postavenia obhajcov politického modelu z XX. storočia.

Rusko-nemecké zblíženie by posunulo ťažisko Európy zo Západu na Východ. Už nie Francúzsko a Anglicko by predstavovali ťažisko Európy, ale Nemecko a Rusko. Význam Európy vo svete by však stúpol. Európa s pevnou osou Moskva – Berlín a pravdepodobne aj Paríž s mohutnou ekonomickou a vojenskou kapacitou by vystupovala vo svete suverénne a bez obáv.

Obom národom môže napomôcť k takémuto posunu vo vzájomných vzťahoch aj poučenie práve z XX. storočia. Rusko sa mohlo poučiť zo svojho komunistického obdobia, že jeho kapacita na ovládnutie celej Európy a dokonca ani na západ rozšírenej Strednej Európy nestačí. Každý taký pokus by viedol k veľkému vyčerpaniu jeho vlastných zdrojov a prostriedkov a prinášaniu obetí.

Veľkým porazeným z XX. storočia je aj niekdajšia nemecká ideológia Drang nach Osten. Pri vrchole tejto ideológie Nemecko bolo svetovou veľmocou územne zaberalo veľké časti dnešného Poľska a zasahovalo hlboko do dnešného Pobaltia. Drang nach Osten ho priviedol k strate veľmocenského postavenia, k východným hraniciam na Odre a Nise ako aj znovu na hrebeňoch Šumavy a k dlhoročnému rozdeleniu ešte aj terajšieho nemeckého územia.

Návrat k pôvodnému modelu európskej politiky vôbec neznamená vzdať sa pozitívnych prvkov vývoja z XX. storočia. Rusko-nemecké zblíženie by vôbec neznamenalo zánik Európskej únie. Niektoré ťažiská jej vnútorného usporiadania by sa postupne zmenili. Nemecko by platilo menej a členské štáty by boli viac odkázané na seba. Aj tak by však asi nikto nechcel obnovovať vnútorné európske hranice, možno rušiť spoločnú menu a prestať podporovať európsku kultúru.

Ani takéto kontinentálne zmeny by sa asi nedotkli slovenskej provinciality, ktorá by sa opäť ukázala najlepšou politikou. Slovenské hory budú naďalej poskytovať Slovensku geopolitickú ochranu. Slovensko nemá tradičné konflikty ani s Ruskom, ani s Nemeckom a mohlo by z tejto situácie naďalej ťažiť. Maďarsko by sa asi snažilo zaradiť do nemeckého tábora, ale nerozhádzať si to s Ruskom. Stredná Európa by našla nový model svojej stability.

Signály nového usporiadania

Najdôležitejšie sú signály, ktoré voči sebe navzájom vysielajú Rusko a Nemecko. V prvom rade možno pozorovať, že sú voči sebe nanajvýš korektné. Angela Merkelová sľubovala pred voľbami v r. 2006 ako ochladí nemeckú politiku voči Rusku oproti kancelárovi Gerhardovi Schröderovi, ale po zvolení za kancelárku vecne na nemeckej politike voči Rusku máločo zmenila. Plynovod z Ruska do Nemecka popod Baltické more, ktorý dohodol kancelár Schröder s prezidentom Putinom sa ide naďalej stavať. Mimochodom, dnešný poľský minister zahraničných vecí Sikorsky vtedy ako minister Kaczinskeho vlády označil dohovor o stavbe plynovodu za ďalšie dejstvo paktu Molotov - Ribbentrop. Nemecko žiadnym spôsobom nespochybňuje Kaliningrad/Königsberg ako súčasť ruského územia. Nemecká kancelárka, keď predseda minulý polrok Európskej únii, kritizovala Rusko za ľudské práva, ale ako nemecká kancelárka robila s Ruskom naďalej výhodnú hospodársku politiku. Rusko považuje Nemecko za svojho privilegovaného partnera v rámci Európskej únie. Keď Poľsko a malé štáty blokujú podpísanie zmlúv Európskej únie s Ruskom, Rusko podpisuje podobné zmluvy s Nemeckom. Veľmi významný signálny význam budú mať hlasy v Nemecku, ktoré začnú spochybňovať americké vojenské základne na nemeckom území. Pôjde o to, kedy sa objavia, a kto ich bude prednášať. Nemecký obchod s USA klesá (v r. 2007 asi 6 %), obchod s Ruskom a Áziou stúpa. Kancelár Gerhard Schröder – za neho dosiahli rusko-nemecké vzťahy vrchol – v r. 2005 jednoducho napísal predsedovi Európskej komisie, že Nemecko už nebude zvyšovať svoj príspevok do rozpočtu EÚ.

Ako pointu na záver možno pripomenúť, že rusko-nemecké vzťahy nabrali urýchlenie počas funkcie prezidenta Vladimíra Putina, ktorý si osvojil nemecký jazyk a nemecké reálie počas svojej služby v Nemecku ako dôstojník KGB.

Archiv článků: únor 2008

Február 48 po šesťdesiatich rokoch

Rusko s Nemeckom alebo Rusko proti Nemecku

Blogeři abecedně