Ján Čarnogurský

31. 07.

II. Okrúhle výročia: Mníchovská dohoda

Ján Čarnogurský Přečteno 6230 krát

Pred 70-timi rokmi sa uskutočnila v Mníchove konferencia, ktorá za jeden večer zlikvidovala Československo. Zúčastnili sa na nej Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia. Československo nebolo prizvané a jeho diplomati iba v mníchovskom hoteli čakali na oznámenie výsledku. V Mníchove odtrhli od dnešnej Českej republiky územie o rozlohe 28 tisíc km2, čo je asi 35 % jej dnešného územia. Riadili sa akože národnostným princípom podľa sčítania obyvateľstva z r. 1910, pre Čechov asi tak objektívneho ako bolo sčítanie z rovnakého roku pre Slovákov vo vtedajšom Uhorsku. Mníchovská dohoda odkázala aj na uspokojenie nárokov Maďarska a Poľska. Čiže pokračovaním Mníchovskej dohody bola pre Slovensko Viedenská arbitráž, ak už nehovoríme o Malej vojne z marca 1939. Pozostatok Československa ešte prežíval pol roka do marca 1939, ale nebol životaschopný a podľa vôle Hitlera česká časť sa premenila na Protektorát Čechy a Moravu a zvyšok Slovenska vyhlásil samostatnosť. Za jeden večer zlikvidovali štát, ktorý sa 20 rokov hral na regionálnu mocnosť. Boli sme súčasťou toho štátu, preto poučenie z Mníchovskej konferencie patrí do poučenia našich dejín.

Československo vzniklo po I. svetovej vojne ako súčasť Versailleského systému medzinárodných vzťahov. Súčasníci vnímali systém ako systém na dlhé desaťročia, ak nie storočia. Skonštruovali ho víťazi I. svetovej vojny, ich moc sa javila neporaziteľná a porazení z I. svetovej vojny – Nemecko a Rusko zostávali párijmi v medzinárodných vzťahoch. Architekt československej zahraničnej politiky Eduard Beneš asi mal svoje pochybnosti. Československá zahraničná politika sa opierala o západných spojencov, Francúzsko a Anglicko, ale skôr než iné krajiny nadviazala a pestovala vzťahy so Sovietskym zväzom. Už v r. 1922, ešte ani nebola občianska vojna v Rusku celkom skončená a Československu už de facto uznalo boľševický štát. V r. 1934 ho uznalo diplomaticky a v r. 1935 Československo uzavrelo so Sovietskym zväzom spojeneckú zmluvu, nadväzujúcu na spojeneckú zmluvu s Francúzskom. Bolo to v dobe, keď aj Francúzsko potrebovalo Československo aspoň ako malú protiváhu proti Nemecku z východnej strany. Spojeneckú zmluvu uzavrelo Francúzsko z rovnakých dôvodov aj s Poľskom. Mocenský vzostup Hitlerovho Nemecka, anšlus Rakúska, zabratie Sárska, to všetko signalizovalo, že Francúzsko príliš zaostáva za Nemeckom a akékoľvek záväzky voči Československu sa stávali pre neho príťažou. Hitler videl, že dvere na východ má otvorené. Požiadavky voči Československu stupňoval tak, aby boli nesplniteľné. V Mníchove vysvitlo, že žiadne požiadavky neboli nesplniteľné.

Francúzsko a Anglicko Hitlerovi ustupovali a ustupovali. Keď bolo treba nájsť zámienku pre ustupovanie, v auguste 1938 Británia poslala do Československa lorda Runcimana na tzv. prieskumnú misiu. Runsiman navrhol akože kompromisné riešenie, ktoré síce neprijímalo všetky Hitlerove požiadavky, ale poškodzovalo Československo dostatočne. V polovici septembra 1938 Anglicko a Francúzsko dali Československu jasne najavo, že musí ustúpiť Nemecku. Vtedy padla vládla Milana Hodžu a nastúpila vláda generála Syrového. Syrového vláda vyhlásila 23. septembra mobilizáciu, ktorá prebehla nad očakávanie úspešne. Československo malo odrazu v zbrani asi 1,3 milióna vojakov, pohraničné opevnenia a vcelku modernú výzbroj. Dnes by sme povedali, že to bolo slušná PR akcia. Vláda nebola rozhodnutá brániť územie. Vtedy prišlo rozhodnutie o zvolaní konferencie do Mníchova. Pre Angličanov a Francúzov to bolo uľahčenie, aby ani náhodou nevznikla pre nich čo aj len formálne právna záväznosť splniť svoje spojenecké povinnosti. Na konferencii sa pridali k Nemecku a Taliansku a tlačili na československú vládu, aby prijala výsledky konferencie. Farizejstvo vyžadovalo, aby dali do výsledku konferencie svoj záväzok garantovať oklieštené Československo. Nemysleli to vážne a samozrejme nič negarantovali. Československo prijalo výsledky konferencie. Beneš povedal na zasadnutí vlády, že v prípade neprijatia národ by bol vyvraždený. Československo zaniklo, ale vďaka správnej Benešovej stratégii sa po II. svetovej vojne obnovilo. So sovietskou pomocou to bolo v mníchovských dňoch komplikované. Československo-sovietska spojenecká zmluva viazala sovietsku pomoc na vojenskú pomoc Francúzska, ktorá neprichádzala do úvahy. Sovietsky zväz nehraničil s Československom a prípadná sovietska pomoc nemala kade prísť na miesto. Možno pri určitom diplomatickom tlaku by Rumunsko bolo umožnilo prechod sovietskych vojsk. Sovietsky zväz však vtedy tiež dal najavo, že neposkytne pomoc. Formálne sa mohol oprieť o samotnú zmluvu, ktorá pomoc umožňovala iba v prípade pomoci Francúzska. Hlbší dôvod bol ten, že sovietska vojenská pripravenosť v tej dobe ešte neumožňovala poslať armádu do Strednej Európy ako izolovanú operáciu medzi nepriateľsky naladeným Poľskom, Maďarskom a samozrejme Nemeckom. Mníchovská konferencia bola ohnivkom v západnej politike smerujúcej Nemecko do zrážky so Sovietskym zväzom, preto Stalin jediný mohol mať záujem urobiť Mníchovskú konferenciu neúspešnou. Naopak, Mníchovská konferencia tak ako prebehla, vytláčala Sovietsky zväz z diplomatického predmostia, ktorým bolo pre neho Československo.

Mníchovskú dohodu zrušili až krvavé obete II. svetovej vojny. Veľká Británia vyhlásila Mníchovskú dohodu za neplatnú až po atentáte na Heydricha a po českých obetiach, ktoré s ním súviseli, po Lidiciach, po stovkách popravených. Nemecko neuznalo neplatnosť Mníchovskej dohody od samého počiatku doteraz. Mníchov ukázal, že západné štáty sú ochotné pomáhať na východe len vtedy, ak je to súčasťou aj ich obrany. Naproti tomu geopolitické záujmy vtedy Sovietskeho zväzu, dnes Ruska, sú do určitej miery späté s geopolitickými záujmami Česka, Slovenska, Poľska a možno aj Maďarska (ak nepôjde proti Srbsku). Anglicko a Francúzsko sa rovnakým spôsobom ako v Mníchove voči Československu o rok neskôr zachovali voči Poľsku. Po prepadnutí Poľska Nemeckom nesplnili svoje spojenecké zmluvy voči Poľsku. Po vojne sa ľahko vzdali Poľska aj Československa v prospech tvoriaceho sa Východného bloku. Pri načrtávaní geopolitických záujmov môžeme ísť aj ďalej. V diskusii v americkom Kongrese v súvislosti s rozširovaním NATO na východ odporcovia rozšírenia použili ako ilustráciu absurdity rozšírenia argument, že Spojené štáty by mali ísť brániť hranice Slovenska.

Súčasné usporiadanie medzinárodných vzťahov v Európe sa javí aspoň tak stabilné, ako sa javil Versailleský systém. Ale ten sa nakoniec veľmi stabilným neukázal. Vo vojne, ktorá nasledovala, si každý účastník bránil svoje existenčné záujmy. Po skončení vojny obnovu hraníc Československa najviac podporoval Sovietsky zväz. Ani on to asi nerobil z patetickej slovanskej lásky, ale pre zhodu svojich geopolitických záujmov. Z toho plynie pre Slovákov aj pre Čechov poučenie: kde to neškodí našim záujmom, zbližovať naše záujmy s Východom, čiže najmä s Ruskom. A najdôležitejšie je ďalšie poučenie z Mníchova: už nikdy bezpečnostne nezávisieť iba na Západe.

09. 07.

I. Okrúhle výročia: Pražská jar

Ján Čarnogurský Přečteno 6889 krát

O Československu z r. 1968 sa píše s bolesťou. Politika Alexandra Dubčeka, ktorá dostala poetický názov „Pražská jar“ si získala podporu odhadom 99 % obyvateľstva republiky. Bola to politika prepúšťania väzňov zavretých v minulosti, otvárania hraníc, rozširovania slobody a prísľubov ešte väčšieho rozšírenia slobody a zvyšovania ekonomickej prosperity. Politika skončila obsadením republiky armádami Varšavskej zmluvy, emigráciou tisícov ľudí do zahraničia, väčšieho obmedzenia slobody ako bola pred r. 1968, kapituláciou politického vedenia krajiny na celej čiare.

V januári 1968 zvolili Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka Komunistickej strany Československa. Bolo to východisko zo slepej uličky, do ktorej zaviedol politiku komunistickej strany jej predchádzajúci prvý tajomník Antonín Novotný. Alexander Dubček bol predtým prvým tajomníkom Komunistickej strany Slovenska. Robil celkom úspešnú politiku. Ako syn rodičov, ktorí sa v 20-tych rokov s Interhelpom vysťahovali do Sovietskeho zväzu, bol vhodným symbolom pre Sovietsky zväz. Pod jeho krytím si Slovensko začalo presadzovať federáciu a česká aj slovenská inteligencia demokratickejší typ komunizmu. Táto politika dostala ďalší poetický názov „socializmus s ľudskou tvárou“ a toto označenie sa stalo dôležitým termínom XX. storočia. Žiaľ, v Dubčekovej politike bolo príliš veľa poézie a málo reálpolitiky. Už v marci – apríli 1968 sa ukazovalo, že umožnenie – stále ešte nie úplnej – slobody tlače existenčne ohrozuje komunizmus. Východný blok na to reagoval zhromažďovaním vojsk okolo celej dĺžky československých hraníc z „bratskými“ socialistickými štátmi. Na tento signál Dubček nevedel reagovať. Nepripravoval sa na obranu, čo by však ani nebolo možné, ale nedokázal ani modifikovať vnútornú politiku. Československo sa začalo podobať ovci, strnulo pozerajúcej na vlkov sťahujúcich sa okolo nej. Dubčekova politika bola nekoncepčná nie len voči Moskve. Praha sa dostávala do problémov s Východným blokom, ale nemala ešte zmluvu s vtedajším Západným Nemeckom o neplatnosti Mníchovskej dohody. Politiku republiky určovalo nie politické vedenie krajiny, nech sa dostalo k moci akýmkoľvek spôsobom, ale novinári, ktorí nemali politickú legitimitu už vôbec žiadnu. V praxi to znamenalo, že republika sa ocitla bez politického, čiže mocenského riadenia. Pre porovnanie, zavedenie vojnového stavu v Poľsku v r. 1980 generálom Jaruzelskym bol v porovnaní s Dubčekovou politikou r. 1968 štátnicky čin.
Hovorí sa, že po bitke je každý generál, ale pohľad na mapu naznačuje, že v r. 1968 Moskva nemohla vypustiť Československo zo svojho tábora. Odkrylo by sa bývalé Východné Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Dnes Západ porušuje svoje záväzky z dohôd medzi Reaganom a Gorbačovom a Bushom starším a Gorbačovom a Parížskou chartou z r. 1990, že nebude rozširovať vojenské zariadenia smerom na východ. Tým viac by to bol urobil bez takýchto dohovorov cez odpadnuté Československo. Politické a vojenské vedenie Sovietskeho zväzu to nemohlo pripustiť, ak nechcelo stratiť vlastné mocenské postavenie. Žiaľ, dnes to už vieme. Politické vedenie Československa to bolo povinné vedieť už vtedy.

Efektný let socializmu s ľudskou tvárou náhle skončil obsadením republiky vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. O hroziacom obsadení republiky sa predtým diskutovalo v novinách, iba politické vedenie krajiny s ním neuvažovalo. Pavel Kohout dostal niekedy začiatkom augusta 1968 otázku, ako by sme mali reagovať na obsadenie krajiny armádami socialistických štátov. Pavel Kohout odpovedal akože vtipne, že by sme sa mali tváriť, že sme si toho nevšimli. Koľká naivita. Kohoutova odpoveď odráža geopolitickú úroveň vtedajšieho vedenia krajiny. Po obsadení krajiny možno reakcie politických vedúcich činiteľov rozdeliť do niekoľkých skupín. Dubček a najväčšia časť vedenia strany boli prekvapení, nevedeli ako reagovať a nechali sa vliecť udalosťami. Člen predsedníctva ÚV KSČ František Kriegel zvolil cestu pasívneho odporu. Gustáv Husák hľadal a volil cestu najvyššieho spoločného menovateľa proponentov socializmus s ľudskou tvárou a geopolitických oponentov z Moskvy a ostatných krajín Varšavskej zmluvy. Antonín Kapek, Alojz Indra, Vasiľ Biľak, Oldřich Švestka a ďalší sa chceli raz a navždy vysporiadať s pokusmi o zmiernenie komunistickej diktatúry. V auguste 1968 sa pokúšali o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády, trochu neskôr českí členovia tejto skupiny vytvorili Byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach. Vyhral to Gustáv Husák. So škrípaním zubov treba konštatovať, že Husákova koncepcia predstavovala jedine možné a ako tak prijateľné východisko zo situácie, keď celá republika bola obsadená cudzími vojskami. V daných pomeroch bola alternatívou voči Husákovi už iba skupina okolo časopisu Tribuna, Byra pre riadenie straníckej práce v českých zemiach a na Slovensku skupina okolo Vasiľa Biľaka. Čiže horšia alternatíva. V r. 1968 sme počúvali z Prahy, ako je zlé, že na Slovensku sa držíme hesla „Najskôr federácia, potom demokracia“ hoci by to malo byť opačne. Skutočnosť je taká, že vtedajšia slovenská politika sa ukázala realistickejšia ako česká presnejšie pražská. Federácia Československa sa udržala aj napriek obsadeniu armádami Varšavskej zmluvy. Dodnes sa rozširuje mýtus, že normalizácia prebiehala na Slovensku miernejšie než v Čechách. Pokiaľ išlo o hlavného odporcu komunizmu na Slovensku, kresťanstvo, neprebiehala miernejšie. Je fakt, že sloboda tlače, ktorá sa od Dubčekovho zvolenia za tajomníka šírila najmä z Prahy, bola potlačená úplne. Sny o československej zahraničnej politike „na všetky azimuty“, ktoré sa taktiež šírili z Prahy, boli potlačené ešte úplnejšie. Slovenská provinciálna politika onoho roku sa ukázala realistickejšou než pražská svetová politika.

A nakoniec o nosnom zoskupení politiky Pražského jara. Ako sa ukázalo, nebolo schopné intelektuálne zvládnuť výzvy riadenia krajiny v r. 1968. Straníci vylúčení zo strany za podporu Dubčeka upadli do anonymity a neboli schopní vytvoriť žiadny kompaktný front odporu proti Husákovmu režimu iného komunizmu. V Čechách sa neskôr podieľali spolu s nekomunistami na vytvorení Charty 77. Klobúk dole pred nimi aspoň za toto. Dubček v r. 1969 ako predseda parlamentu podpísal zákon, trestajúci demonštrantov na podporu jeho politiky.

Nakoniec o Husákovi. Jeho reálpolitika bola chvíľami desivá. Pri svojom výstupe k moci bez škrupúľ zneužíval slovenskú otázku. Vysočanský zjazd strany vyhlásil za neplatný, pretože bolo na ňom málo slovenských delegátov. Jozefa Smrkovského vytlačil z funkcie predsedu Národného zhromaždenia s odôvodnením, že na funkciu majú nárok Slováci. Nuž, politika je predovšetkým o používaní sily. Azda je výsledkom historickej spravodlivosti, že o dvadsaťročie neskôr už nebol schopný pochopiť význam Gorbačovovej perestrojky a zavčasu nasmerovať Československo na Gorbačovovu líniu. To viedlo k jeho neslávnemu pádu.

November 1989 už nebol pokračovaním roku 1968. Skôr naopak, samotná idea socializmu s ľudskou tvárou všetkým pripadala passé. Rok 1968 však zostane zapísaný v slovenských aj v českých dejinách ako sentimentálna spomienka o jednej kapitole našej túžby po slobode.

Archiv článků: červenec 2008

II. Okrúhle výročia: Mníchovská dohoda

I. Okrúhle výročia: Pražská jar

Blogeři abecedně