Saakašvili potrestaný, USA porazené

Zvírený prach okolo gruzínskeho útoku na Južné Osetsko, a čo po ňom nasledovalo, sa pomaly usádza a je čas na prvú rekapituláciu faktov.

Gruzínsko útokom na Južné Osetsko porušilo medzinárodné právo. Medzinárodné právo spočíva v gruzínsko-ruskej zmluve z 24. júna 1992 uzavretej v Soči. Zmluva zastavila boje v Južnom Osetsku a okolí medzi Osetíncami a Gruzíncami. Boje vyvolalo alebo prinajmenšom zintenzívnilo rozhodnutie prezidenta Gruzínska Zviada Gamsachurdiju z r. 1991, ktorý zrušil dovtedajšiu autonómiu Osetíncov v rámci Gruzínska. Gruzínsko okrem toho viedlo drobnú vojnu v Abchádzku, ktorému taktiež zrušilo autonómiu a v Adžarsku. Toľko vojen bolo na začínajúce samostatné Gruzínsko veľa a nemalo sily v nich pokračovať. Z Južného Osetska aj z Abchádzie sa gruzínska armáda musela stiahnuť a na líniu vlastne prímeria nastúpili zmiešaní mierotvorci, Rusi aj Gruzínci. Dohoda o skončení bojov s Abcházkom bola uzavretá v r. 1994. Obe dohody schválila Bezpečnostná rada OSN a stali sa tak súčasťou medzinárodného práva. Dohodu s Južným Osetskom porušil Michael Saakašvili rozkazom na útok gruzínskych vojsk. Gruzínsko porušilo aj humanitné a morálne princípy. Mesto Cchinvali leží v údolí, okolo neho sú mierne kopce. Na kopcoch zaujala pozície gruzínska armáda, mimochodom cvičená Američanmi a v noci zo 7. na 8. augusta zaútočila na mesto delostrelectvom, tankami a – čo bolo obzvlášť brutálne – zdokonalenými kaťušami pod názvom GRAD. Už pred útokom ostreľovali z gruzínskeho územia dediny nachádzajúce sa pri hranici s Gruzínskom. Južné Osetsko muselo z nich evakuovať deti a starcov asi týždeň pred útokom. Viacero osetských dedín je vraj zrovnaných so zemou. V meste Cchinvali nezostal jediný neporušený dom. Cchinvali bolo pokojné mesto, neboli v ňom žiadne vojenské zariadenia, preto gruzínsky útok treba považovať za namierený proti ľuďom. Podľa údajov ruskej a osetínskej strany, pri gruzínskom útoku zahynulo viac než 2000 osôb, prevažne civilov. Tento údaj zodpovedá rozsahu zničenia mesta a nikomu sa ho nepodarilo vyvrátiť. Toľko zabitých civilistov možno označiť za vojnový zločin.

Osetínci sa vždy požadovali za iný národ než Gruzínci. Oba národy sú kresťanské a v r. 1801 vstúpili do Ruskej ríše na základe vlastnej žiadosti cárovi. Celé 18. storočie aj predtým ich doslova vybíjali moslimské ríše Turecka a Perzie. V Sovietskom zväze malo Južné Osetsko autonómiu v rámci Gruzínska. Gruzínsky prezident Saakašvili viedol svoju volebnú kampaň pod hlavným heslom obnovenia územnej celistvosti Gruzínska, čiže obsadenia Južného Osetska a Abcházie. Gruzínsky útok bol vypočítaný na rýchle obsadenie Južného Osetska, vytvorenie „hotovej skutočnosti“ a potom zdĺhavé vyjednávanie, ktoré by k ničomu neviedlo. Osetínci sa ukrývali pred gruzínskou armádou do pivníc a po desať tisícoch utekali do Ruska. Ruská armáda bola jediná, ktorá mohla skrížiť plán Gruzínska na obsadenie Južného Osetska a obnoviť ochranu Osetíncov. Ruská armáda to urobila a veľmi efektívne. Nestačilo vytlačiť gruzínsku armádu iba na predchádzajúcu líniu prímeria. Útok by sa mohol kedykoľvek zopakovať. Gruzínsku armádu bolo treba zatlačiť ďalej do vnútrozemia Gruzínska z vojensko-taktických dôvodov. Aj to urobila ruská armáda veľmi efektívne. Odtiaľto zo Strednej Európy ťažko posudzovať jednotlivé zásahy či presuny ruských jednotiek na gruzínskom území. Nie je to ani potrebné. Ako celok bol ruský zásah po gruzínskom útoku na Južné Osetsko oprávnený a primeraný.

Západná politika a naša publicistika uplatňuje na konflikt okolo Južného Osetska dvojité meradlá. Menujme aspoň niektoré porovnania. Zrušenie autonómie Kosova v r. 1989 sa spomína v našej tlači doteraz na ťarchu Srbov. O zrušení autonómie Južného Osetska v r. 1991 sa v našej tlači takmer ani nedočítame. Za delostrelecké ostreľovanie Sarajeva alebo Vukovaru Sloboda Miloševiča súdili v Haagu, a ak chytia generála Radka Mladiča, iste to bude jeden z bodov jeho obžaloby. O Saakašviliho rozkaze na ostreľovanie Cchinvali kaťušami sa v našej tlači nedočítame. Odtrhnutie Kosova a vyhlásenie jeho nezávislosti viaceré západné štáty diplomaticky uznali, ale gruzínsky útok na Južné Osetsko považujú za opatrenie na obnovenie ústavného poriadku Gruzínska. Z Kosova vyhnali Albánci Srbov po skončení západného bombardovania a Srbi sa doteraz nemôžu vrátiť do svojich domovov. Západní politici, ani naša tlač o tom vôbec nehovorí. Holandským vojakom, nasadeným v Srebrenici s úlohou chrániť mier, sa dodnes oprávnene vyčíta, že neochránili moslimov. Keď ruská armáda reagovala na porušenie mieru Gruzínskom a zachránila Osetíncov a opätovne nastolila mier, označuje sa to za agresiu. Keď pri gruzínskom útoku zahynulo viac než 2000 civilných osôb, pre našich publicistov sa iba „Michail Saakašvili zrejme dopustil chyby, alebo dokonca úplnej straty súdnosti tým, že ostreľoval Cchinvali“ (Peter Schutz). Gruzínsky prezident Saakašvili sa pustil do osetínskeho dobrodružstva, pretože sa spoliehal, že mu USA pomôžu. Koniec koncov USA mu cvičia armádu od r. 2002 a zrejme aj pomáhali pri vyzbrojovaní. Gruzínsky vojenský rozpočet stúpol od r. 2002 30x. Po rýchlom zásahu ruskej armády sa USA nezmohlo na nič. Dokonca americký spojenec a člen NATO, Turecko, sa pridalo na stranu Ruska. Ak chcú USA vytlačiť Rusko z G8 a zariadiť neprijatie do Svetovej obchodnej organizácie, nech sa páči. Tieto organizácie potrebujú viac Rusko, než Rusko potrebuje tieto organizácie. Rusko má najväčšie prírodné bohatstvo na svete a potom ho bude môcť využívať výlučne podľa svojich pravidiel. O úpadku americkej zahraničnej politiky sa píše so smútkom. USA zachránili Európu pred komunizmom a autor by o nich najradšej písal s úctou.

Najtragickejšie sú reči o urýchlenom prijatí Gruzínska do NATO. Ak potom Gruzínsko opäť zaútočí na Južné Osetsko alebo Abcháziu a bude strieľať kaťušami na mierumilovné mestá a dediny a ruská armáda sa opäť postaví na ich ochranu, pôjdu naši vojaci bojovať po boku Gruzíncov? Pre taký prípad sa dohodnime, že do prvej línie proti ruskej armáde dobrovoľne nastúpia dnešní komentátori, povedzme že na Slovensku z denníka SME, v Česku z MF dnes, Lidových novín, Respektu a Reflexu.