Rusko má za sebou voľby do Štátnej dumy aj prezidentské. Vyvolali viac emócií ako predošlé, ale nakoniec sa skončili podľa očakávania. V Štátnej dume má najviac poslancov „strana moci“ Jednotné Rusko a prezidentské voľby vyhral s veľkým náskokom Vladimír Putin. Voľby do Štátnej dumy vyvolali demonštrácie v Moskve a väčších mestách. Nakoniec však demonštrácie opadli a pred prezidentskými voľbami ovládli aj ulice v Moskve a veľkých mestách prívrženci Vladimíra Putina. Demonštrácie vyslali o súčasnom Rusku viaceré signály. Ukázal sa organizačný výzvam sociálnych sietí. Prvé demonštrácie zvolávali organizátori cez Facebook, Twitter a ďalšie siete. Monopol vlády na komunikáciu medzi občanmi je silne oslabený a tento proces bude do budúcnosti len napredovať. 90-te roky sú v Rusku zlou značkou a každý politik, ktorý je spojený s účasťou vo vláde v 90-tych rokoch, dostáva automaticky zlé body. „Farebné revolúcie“ v bývalých sovietskych republikách, ako bola Oranžová revolúcia na Ukrajina, revolúcia ruží v Gruzínsku a niektoré ďalšie čo len hroziace vnímajú Rusi ako prenikanie Západu na proruský priestor a nastoľovanie vlády menšiny nad väčšinou. Ak na niekom v Rusku prischne nálepka, že pripravuje farebnú revolúciu v Rusku, znamená to preňho zlé body. Čo aj len propagandistická hrozba farebnej revolúcie v Rusku je schopná zomknúť obyvateľstvo okolo kremeľského vládcu. Toto všetko sa udialo v Rusku od decembra minulého do marca tohto roku a prispelo, že Vladimír Putin vyhral prezidentské voľby bez problémov. Na demonštráciách po voľbách do Štátnej dumy dominovali politici známi z 90-tych rokov. Boris Nemcov, Grigorij Javlinsky, čiastočne aj Vladimír Ryžkov. Opoziční politici z onoho obdobia, predseda komunistov Grigorij Zjuganov a predseda liberálnych demokratov Vladimír Žirinovský nezodpovedajú za chaos, ktorý vtedy v Rusku vládol, ale po dvoch desaťročiach svojej účasti v politike už nepresvedčia, že dokážu nastoliť v Rusku inú vládu, než je súčasná. Grigorij Zjuganov vytvoril v Rusku typ kultivovaného, ale rozhodného komunistu. Každý rok – dva vydáva knihu vtipov, ktoré sa dobre čítajú a azda majú byť odplatou za niekdajšie vtipy o odpovediach Rádia Jerevan. Uznáva parlamentnú demokraciu, ale takmer všetko bolo v Sovietskom zväze lepšie, ako je v súčasnom Rusku. Vladimír Žirinovsky vyletel na ruskej politickej scéne v 90-tych rokoch ako kométa. Používal pojmy niekdajšej ruskej imperiálnej politiky a dokázal osloviť okolo 10% voličov. Žirinovského politický inštinkt patrí v Rusku stále ku špičke. Keď opozícia poriadala po voľbách do Štátnej dumy demonštráciu na Blatnom námestí v Moskve, jedine Žirinovsky dokázal zorganizovať inú demonštráciu svojich prívržencov na Puškinovom námestí v Moskve a z tribúny povedal: „Nie sme ani s Kremľom, ani s tými na Blatnom námestí.
Budúce voľby do Štátnej dumy budú za päť rokov, prezidentské za šesť rokov. Ak v nich chce opozícia uspieť, potrebuje nové myšlienky a pravdepodobne aj nových ľudí. Nestačí výhovorka, že nemajú prístup do médií, ktoré ovláda Kremeľ. Politickí vodcovia sa stávajú vodcami v tých podmienkach, aké v spoločnosti existujú.
Náznaky novej architektúry ruskej politickej scény sa začínajú črtať. V prezidentských voľbách nad očakávanie dobre dopadol Michail Prochorov. Miliardár, tretí najbohatší človek Ruska a nová tvár na ruskej politickej scéne. V prezidentských voľbách mu na začiatku skôr nedávali šance. Kto by v Rusku hlasoval za miliardára, ktorý vlastní v Spojených štátoch profesionálne basketbalové mužstvo New Jersey Nets. Mal však dobrú kampaň a získal bez dvoch stotín 8 % hlasov a tretie miesto v poradí kandidátov. Prochorov oznámil, že si založí politickú stranu a chce trvalo pôsobiť na politickej scéne. Nová strana by mala pravicovo-liberálne zameranie. Môže nahradiť, ale v každom prípade odobrať hlasy doterajšiemu lídrovi pravice, strane Jabloko predsedu Grigorija Javlinského. Prochorov bude odoberať hlasy aj Borisovi Nemcovovi a Vladimírovi Ryžkovovi, ak by sa chceli udržať na politickej scéne.
Ďalším centrom opozičnej politiky sa môže stať výbor občianskych iniciatív (Komitet graždanskych iniciativ), ktoré založil dlhoročný minister financií v ruských vládach, naposledy v Putinovej Alexej Kudrin. Ako minister financií si získal veľkú vážnosť a v r. 2010 získal ocenenie časopisu Euromoney ako najlepší európsky minister financií. V r. 2011 ho však prezident Medvedev vyhodil z vlády. Výbor si kladie za ciel podporu občianskych iniciatív a objavili sa v ňom známe postavy neputinovskej politiky: Igor Jurgens, riaditeľ Ústavu súčasného rozvoja, hlavného think thanku prezidenta Medvedeva. Jevgenij Gondmacher z Ústavu ekonomiky Ruskej akadémie vied, gubernátor kirovskej oblasti Nikita Belych, filmový režisér Julij Gusman a známy televízny publicista Vladimír Pozner. Možno predpokladať, že Kudrinov výbor bude pôsobiť zjednocujúco na ruskú opozíciu prinajmenšom cez peniaze, ktoré pravdepodobne bude schopný zhromažďovať. Na vládnej strane ruského establišmentu prichádzajú zatiaľ správy len o presunoch osvedčených ľudí z doterajších funkcií na iné. Rusko zo staronovým prezidentom Vladimírom Putinom vykročí konsolidovane, ale doterajšie metódy udržania moci budú platiť stále menej a menej.
Poslednú marcovú nedeľu ma organizátori pozvali na spomienkovú slávnosť pri príležitosti 24.-teho výročia Sviečkovej demonštrácie. Slávnosť sa konala v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí za slnečného počasia. Najskôr hrala moderná melodická hudba. Ku prítomným jednej či dvom stovkám ľudí prehovoril bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, vtedy ešte minister dopravy a podpredseda vlády Ján Figeľ, zástupca usporiadateľského Fóra kresťanských organizácií, herec Štefan Bučko predniesol svoju báseň a prehovoril som aj ja. Slávnosť sa niesla v kultivovanom duchu a nevdojak vyvolávala spomienky a úvahy o pôvodnej Sviečkovej. Požiadavky Sviečkovej oznámené vtedy národnému výboru oslovovali aktívnych katolíkov – požiadavka menovania biskupov na uprázdnené kreslá a náboženské práva, aj občiansku inteligenciu - náboženské práva a občianske slobody. Také bolo v marci 1988 aj zloženie demonštrujúcich. Ženy, modliace sa pred začiatkom demonštrácie v parčíku ruženec, aj mládež odolávajúcu policajným autám a vodným delám. Po demonštrácii napísal Martin M. Šimečka, neskorší šéfredaktor SME, do samizdatovej tlače peknú esej o demonštrácii. Nakoľko si ju pamätám, písal, že prišiel na námestie z kamarátstva ku zvolávateľovi, ale aj na podporu vyhlásených požiadaviek. Bol už mokrý, ale vydržal pod spŕškou vodných diel až do konca ohlásenej doby demonštrácie. V tom to je. Demonštrácia spojila na námestí ľudí, ktorí inak chodia len korektne popri sebe. Spájajúci odkaz demonštrácie zotrváva. Výročie demonštrácie odhlasoval za pamätný deň Slovenskej republiky Mečiarovský parlament v r. 1993. Dovnútra Slovenska Sviečková pôsobí zjednocujúco. Smerom von Sviečková demonštrácia je legitimáciou o príslušnosti k Európe pre celé Slovensko.
Spájajúcu a reprezentatívnu povahu Sviečkovej demonštrácie by bolo vhodné rozvíjať. Kľúčový význam pre úspech Sviečkovej demonštrácie mali štruktúry tajnej cirkvi. Je preto oprávnené, ak na slávnostiach pri výročí demonštrácie budú mať významné slovo zástupcovia dnes už nie tajnej cirkvi. Ale Sviečková demonštrácia sa uskutočnila z podnetu Svetového kongresu Slovákov, čo bola celospoločenská organizácia a na Hviezdoslavovo námestie prišli demonštrovať aj príslušníci až liberálnej inteligencie. Na slávnosti by preto malo zaznieť slovo aj z iného než katolíckeho prostredia. Tak sa naučia oba tieto niekedy až póly slovenskej spoločnosti navzájom sa vážiť. Spájajúci odkaz Sviečkovej demonštrácie bude v nových podmienkach pôsobiť naďalej.