Další ze středoevropských rozhovorů S Rudolfem Chmelem, zůstáváme v Maďarsku. Tak zde je podrobnější pohled na fenomén Orbán, ale nově i pohled na fenomén Soros.

Když se dívám na politický vývoj Viktora Orbána, vypadá to jako absolutní politická otočka. Velký ctitel liberální politiky, který skončí na opačném pólu spektra, konzervativní a nacionalistický politik. Jak se podobná proměna odehraje?

Keď si Fidesz hľadal koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia svoju parketu, našiel ju v liberálnej občianskej politike či politike liberálnej demokracie, vymedzujúcej sa ostro proti komunizmu a nerešpektovaniu ľudských a občianskych práv. V tom nebol odlišný od iných vtedajších opozičných stredoeurópskych pohybov. Odlišoval sa však po voľbách roku 1990 aj od vznikajúcich či revitalizovaných konzervatívnych národno-kresťanských strán, predovšetkým od vládneho Maďarského demokratického fóra Józsefa Antalla, ktoré od začiatku tlačili na národnú a teda aj menšinovú pílu. Starší konkurenti v liberálnom priestore – spomínaný opozičný Zväz slobodných demokratov s istými ľavicovo sociálnymi tendenciami – sa po následných voľbách roku 1994 stali koaličným partnerom ich absolútneho víťaza – socialistov (získali 54 percent, dnes sú už však obe strany v prepadlisku dejín), včerajších reformných komunistov. Fidesz, ktorý sa ešte nedávno pred týmito voľbami unášal štyridsaťpercentnými preferenciami, dostal vtedy len-len päť percent. Konzervatívno-pravicové strany celkom prepadli. Aj taký je volič, nie iba maďarský. Poslal do minulosti nielen stranu nebohého premiéra Antalla, ale celý mýtus o kresťansko-národnom maďarstve a transformoval ho do pre neho v tom čase dočasne prijateľnejšej, v každom prípade však proeurópskej podoby sociálno-liberálnej či socialistickej.

Takže podle tebe byl spouštěčem změny prostě pragmatický moment? Orbán si vyhodnotil, že s liberálním ideovým výkladem nezvítězí a prostě „načetl“ maďarského voliče a nabídl mu směs nacionalismu, sentiment po velkém Maďarsku a konzervativní vidění světa?

V rokoch nasledujúcich po tomto volebnom fiasku Viktor Orbán pochopil, že sa musí pohnúť z križovatky iným smerom, ako mal pôvodne na nakročené. Teda napravo. Vymenil občiansko-liberálnu orientáciu, na ktorú akoby nebol dostatočný elektorát, za konzervatívnu národno-kresťanskú, okorenenú mýtom, podľa ktorého mu na smrteľnej posteli premiér Antall mal povedať, že má byť jeho pokračovateľom, následníkom. To sa mu potom vo voľbách roku 1998 podarilo. Roku 2002 síce prehral, ale v roku 2010 vyhral v podstate s agendou politického zjednotenia všetkých Maďarov, ktorú József Antall v júni 1990 iba naznačoval, resp. možno len o nej sníval. V každom prípade s agendou nie liberálnou. Samozrejme, aj s charizmou, rétorikou, ktoré k tomu náležia. A s nacionálno-sociálnym populizmom, okliešťovaním právneho štátu. Medzitým autentickí liberáli zo Zväzu slobodných demokratov, jemne povedané, odumreli (snáď nie celkom vymreli) a Viktor Orbán ovládol na desaťročie takmer celý politický priestor charakteristický pre dnešné Maďarsko, hoci počet jeho reálnych voličov to nereprezentuje. O liberálnej strane ani slychu, ľavica celkom rozbitá, ďalej napravo ešte radikálnejší Jobbik, pôvodne polofašistické zoskupenie, otvorene nadväzujúce na to najhoršie z maďarskej historickej politiky. Klasické politické spektrum načisto rozbité a len ťažko rekonštruovateľné.

Vzpomínám si na 90. léta a jednu letní školu maďarštiny, kdy mě jako studenta historie fascinovalo, kde všude se objevovala mapa velkého Maďarska jako symbol hrdosti i traumatu. Trochu jsem se podivoval, jak silný je to moment ještě (tehdy) sedmdesát let po Trianonu.

Viktor Orbán má vo svojej pracovni mapu Veľkého Maďarska, teda Uhorska, ktorú vystavujú aj mnohí jeho podriadení, ale iste je aj vo výbave mnohých maďarských domácností, prinajmenšom tej pätiny Maďarov, ktorí volia Fidesz. To síce nevylučuje, že jestvujú v maďarskej spoločnosti aj menší nostalgici, ktorí si tak nepotrpia na okázalé historické gestá, resp. už nemajú takú intenzívnu fantomovú bolesť amputovanej končatiny, ale teraz, pri storočnici Trianonskej zmluvy, sa to možno prejaví viacej. Ale nepreceňoval by som to už veľmi. Viktorovi Orbánovi dávnejšie došlo, že Trianon, akokoľvek je to najvýraznejšia symbolická hodnota maďarských novodobých dejín, ktorá má neobyčajne explozívnu energiu pri oslovovaní spoločnosti, nemožno už dnes otvárať geopoliticky. Preto otvoril tému politického zjednotenia maďarského národa inak a podarilo sa mu okolo nej, k neľúbosti susedov, vybudovať inštitucionálne, kultúrne a zákonodarné zázemie (vrátane už spomínaného kľúčového zákona o Maďaroch v zahraničí, teda hlavne o potrianonských maďarských menšinách), ktoré dávajú istej časti Maďarov práve v susedných štátoch reálnu nádej, že zostanú Maďarmi s istým maďarským štátnym zázemím, ak chceš, s ochranou, ktorej sa im v domovských štátoch dostatočne nedostáva. To je riešenie Trianonu, o ktorom, ako vravím József Antall ani nesníval a v podstate naplňuje ducha aj literu maďarskej ústavy, aj keď na hrane zasahovania do jurisdikcie susedných štátov. Je to z Orbánovho pohľadu iste úspech, len jemu akoby stále chýbalo ešte nejaké vyvrcholenie. Medzitým sa však pustil do neľútostného boja s Bruselom, Sorosom, ideou kritickej občianskej spoločnosti a trochu svoju národno-konzervatívnu agendu rozdrobil, aj keď je to stále o tom, akí sú Maďari nepochopení, opustení, ako žijú v strachu o svoju identitu, ktorú im už dlho ohrozujú aj stále neprítomní imigranti. A medzitým niektorí najnárodnejší neuveriteľne bohatnú (aj členovia jeho rodiny) a iní počúvajú národné báchorky o zlých liberáloch, svetoobčanoch, Židoch, ktorí by im chceli vnútiť svoju ešte horšiu protiľudskú a protinárodnú ideológiu. Niežeby tento vírus neúčinkoval aj inde, a nielen v strednej Európe, ale tu akoby mal teraz ohnisko.

Zmínil jsi jméno Soros. To je pro mě ještě zajímavější fenomén, než ta mapa Maďarska. Ta role ve veřejném prostoru, jakou mu Orbán určil, ta role ďábla, který ohrožuje ze zahraničí Maďary, to je pro mě ještě méně pochopitelnější. Kombinace strachu, antisemitismu, nacionalismu, to by snad chtělo spíše psychiatrickou analýzu, nežli čistě politologické vysvětlení...

Ak by som to veľmi zjednodušil, tak koncept Fideszu pokračoval nielen v Antallovej politike, ale aj v tradičnom maďarskom kultúrnom pôdoryse 20. storočia: ľudoví vs. urbánni, teda rurálno-národno-kresťansko-konzervatívni, ak chceš antisemitskí, nacionalistickí vs. liberálni, mestskí, židovskí, resp. neantisemitskí; reprezentanti zatvoreného vs. otvoreného konceptu spoločnosti. Časť mladých politikov Fideszu sa preklopila postupne s predsedom k zatvorenému konceptu a tvorí aj dnešný jeho fundament, druhá prešla na pozície starších liberálov SzDSz, ktorí neskôr zanikli. A tak táto parketa zostala v maďarskej politike prázdna, presnejšie vyprázdnená. Nebol to však jediný prípad zániku či odchodu liberálnej straníckej politiky v tomto priestore. Medzitým Fidesz, samozrejme, potreboval pre svoju habilitáciu vymedzovať sa. Najmä proti liberálom jestvujúcim i nejestvujúcim, ktorí majú vraj popierať posvätné hodnoty národa, kresťanstva, histórie, a chcú presadzovať nadnárodné a protinárodné záujmy, najmä záujmy židovské, sionistické, dokonca aj bruselské, hoci Maďarsko je členom EÚ aj NATO. Orbán pochopil, že v politike je hlavný problém nepriateľ. Toho treba voličovi prezentovať ako hlavnú príčinu jeho problémov. Keďže spomínaný historický, v podstate kultúrny, takmer by som povedal, že už historicky kanonizovaný spor ľudových a urbánnych to implikoval hneď po voľbách roku 1990 (zjednodušene: Maďarské demokratické fórum – ľudoví, Zväz slobodných demokratov – urbánni), bolo jasné, že sa len tak ľahko nezastaví. Zostal v podloží maďarskej politiky dodnes, hoci skôr iba v jej intelektuálnej reflexii.
Keďže maďarskú opozíciu, najmä tú liberálnu disidentskú zo Zväzu slobodných demokratov, podporoval od polovice osemdesiatych rokov George Soros, vplyvný americký finančník a filantrop maďarsko-židovského pôvodu, zástanca Popperovej otvorenej spoločnosti, v istej chvíli sa pred pár rokmi Orbánovi podarilo v maďarskom vedomí „pretransformovať“ ho na príčinu všetkého zlého, čo v Maďarsku je, najmä však hrozby imigrantov, ktorých chce Soros do Európy a zrejme aj do Maďarska s pomocou EÚ masovo dovážať. Akosi sa pritom malo zabudnúť, že George Soros, tento liberálno-ľavicový nepriateľ totalít, nacionalizmu (maďarského zvlášť!), rasizmu, človek s mesianistickými sklonmi, podporovateľ protikomunistického disentu, ale aj nových snáh o nastolenie demokratických režimov v strednej a východnej Európe, má obrovské zásluhy na páde totality, ktorá tu štyri desaťročia panovala. Na to, že tie orbánovské dezinformácie a účelové lži o Sorosovi sú bohapusté hoaxy, ktoré majú ospravedlňovať či zastrieť nielen z Bruselu viditeľné antidemokratické kroky jeho vládnutia.

Podoby té kampaně jsou však naprosto brutální, neváhal bych říci, že přímo „za hranou“... Nehledě na to, že fenomén „zlého Sorose“ je snad středoevropský vývozní artikl...

Na Slovensku, najmä zásluhou Mečiarových propagandistických sluhov bol Soros už od začiatku 90. rokov stelesnením všetkého zla: Maďar – Žid – Američan – miliardár, dokonca v popletených hlavách zmanipulovaných Slovákov mal byť reprezentatívnym maďarským nacionalistom. Možno ani nie paradoxne ho o vyše dvadsaťročie neskôr Viktor Orbán vyhlásil za najväčšie nebezpečenstvo pre Maďarsko. Neváhal sa preto zbaviť ani excelentnej Stredoeurópskej univerzity a samotného Sorosa nehanebne „vystavil“ na megabilbordoch, chodníkoch, všade, kde sa dalo po ňom šliapať (!). Nie je náhoda, že dnes sa Sorosom cítia ohrození novodobí predstavitelia autoritarizmu a neliberálnej demokracie, Putinom, Trumpom začínajúc a Klausom, Orbánom nekončiac. Podľa Jaroslawa Kaczyńskeho chce Soros dokonca vytvoriť spoločnosť bez identity. Ale zrejme už len „kouzlo nechtěného“ či „hluboké nedorozumění“ bolo, keď Robert Fico po vražde mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice chcel vytiahnuť po Orbánovom vzore Sorosa, ktorý by za tým všetkým mohol byť. U Slovákov už to však na jar roku 2018 vôbec nezabralo. Jednoducho orbánovský efekt sa nieže nedostavil, ale jeho plagiátor sa priamo zosmiešnil. Je – zatiaľ – pozoruhodné, že predsa len všetky stereotypy tohto priestoru sa celkom nedajú plošne uplatniť či stotožniť, aj keď základ môžu mať podobný. Napríklad ten Sorosovský, hoci sa trochu chytá, zdá sa mi, že v Česku viac ako na Slovensku(!), je zatiaľ práve ten, ktorý nás od susedov odlišuje. Ale iba malé historické pripomenutie: na začiatku 90. rokov minulého storočia ponuky na hosťovanie Stredoeurópskej univerzity vtedajší pražskí aj bratislavskí vládni politici, s výnimkou Petra Pitharta, zhodne odmietli. Keď sa ma ale opýtaš, ako možno v dnešnom Maďarsku a sčasti aj v Poľsku spomínaným spôsobom využívať či skôr zneužívať fenomén Soros, nemám po ruke exaktné prieskumy, o ktoré by som sa mohol opierať. V každom prípade je to svedectvo o niečom, čo nechceme celkom otvorene priznávať, resp. sa v lepšej spoločnosti nehovorí. Aj svedectvo o stave demokracie vôbec – Bibó i Márai by mohli svedčiť. Ale inak sme – navonok iste – všetci demokrati! Len otvorená, občianska spoločnosť -- nočná mora autokratov, diktátorov -- nám akosi smrdí. Na nezávislých verejnoprávnych médiách to vidno len ako pars pro toto.

Osobně jsi Sorose poznal, spolupracoval jsi s ním a asi k sobě stále máte blízko. Takže mě logicky zajímá tvůj pohled na něj. Ne nějaká analýza jeho finančních aktivit, ale jako fenoménu, který vstoupil svými penězi v 90. let do středoevropského prostoru. Ostatně, i já sám jsem realizoval několik projektů z prostředků Nadace Open Society Fund, takže patřím bezesporu do tábora „zaprodanců“.

Deväťdesiate roky boli hviezdnym obdobím občianskeho aktivizmu, na Slovensku možno zvlášť. Stal som sa jeho prirodzenou súčasťou po návrate z veľvyslaneckej misie a od roku 1993 vyše šesť rokov, v čase najtuhšieho mečiarizmu, som bol aj prezidentom správnej rady slovenskej Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá patrila do siete Open Society Foundations. Z jej zakladateľom Georgeom Sorosom som sa na začiatku deväťdesiatych rokov zblížil v tej najlepšej spoločnosti Árpáda Gὄncza, Gyὄrgya Konráda, Miklósa Mészὄlya a ďalších špičkových maďarských intelektuálov. V tom čase bol na čiernej listine Mečiarových propagandistov, reprezentujúcich vtedajšiu demokratúru. Bolo treba jej zabraňovať, ako sa len dá, a mimovládny sektor v tom zohral mimoriadnu rolu. George Soros v tom čase, tak ako v tých sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch, bol prítomný všade, kde sa krivila demokracia, právny štát, kde občianska spoločnosť potrebovala pomoc. To mu dodnes viacerí nevedia odpustiť. To, že pritom budoval hrádze proti nacionalizmu, xenofóbii, intolerancii, že šíril myšlienky Karla Poppera o otvorenej spoločnosti ako spôsobe ľudského spolužitia, v ktorej sú chránené menšiny, práva a slobody jednotlivcov, to bola hodnota, ktorú bolo treba na začiatku budovania demokracie v našom priestore obraňovať a zdôrazňovať, hoci na aktuálnosti nestratila nič dodnes. Lebo občianska spoločnosť je naozaj občianska vtedy, keď je otvorená a verejne kritická. Keď je zatvorená, nie je už občianska, ani verejne kritická. Dnešná nenávisť voči Sorosovi je totiž nenávisť voči otvorenej občianskej spoločnosti, a to je trochu smutná „pridaná hodnota“ nových bojovníkov nielen proti G. Sorosovi, ale proti liberálnej demokracii vôbec. Ako som poznal G. Sorosa, nemyslím, že mu záležalo na jeho oslavovaní; irituje svojim raciom, nie sentimentom či nejakým citovým, nedajboh populistickým nátlakom. Filantropia v mene myšlienky otvorenej spoločnosti nie je totiž iba jednoduché mecenášstvo či sociálna výpomoc. G. Soros inšpirovaný myšlienkami Karla Poppera, ale aj svojím rodinným osudom, vytvoril konkrétnu aj veľmi praktickú sieť dobrovoľných, na štáte nezávislých inštitúcií, združení, ktoré pôsobia vo verejnom priestore tam, kde svet nezávisí, na šťastie, len od výsledku volieb. Tam, kde autoritári radi absolutizujú štát a jeho moc. Občianska spoločnosť ju, chvalabohu, ešte stále dokáže relativizovať, hoci nie všade dostatočne silne. Nie náhodou je teda dnes Soros, jemne povedané, nemilovaný, ale vlastne skôr nenávidený politikmi, ktorý si vyvlastňujú štát a moc iba pre seba a svojich verných.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.