Tak. V sobotu minulého týždňa sme si opäť „zasilvestrovali“. Skončil sa ďalší rok. Mnohí to oslávili katarínskymi zábavami, obyvatelia Prahy dokonca stavaním „jolky“. A ako sa v posledný deň roka patrí, rekapitulovali sme rok práve skončený a dávali si predsavzatia do toho budúceho. A poniektorí začali čakať, čo prinesie, poniektorí očakávať.

Neviem, ako to vnímajú iní, ale u mňa je čakať a očakávať rozdiel. Čakanie sa mi zdá také pasívne, odovzdané (čo má prísť, to príde), no očakávanie naopak, aktívne. Aspoň v tom, že viem, čo (koho) očakávam, čo by som chcel, aby prišlo, a preto sa na to pripravujem. A pripraviť sa možno rôzne, samozrejme. Keď očakávam, viem, som presvedčený, alebo aspoň tuším, či predstavujem si, že niekto príde.

Keď čakám, neviem, či príde, či nie. Lebo neočakávam. Keď očakávam, hoci len suseda, priznajme si, chcem sa ukázať v čo najlepšom svetle. Už to ma núti k aktivite. Viem, že príde, sľúbil mi návštevu, len neviem presne kedy. Tak preto, pre istotu, keď nie pre niečo iné ( aspoň určitý čas), udržiavam domácnosť vo vzorovom poriadku. Veď čo by si o mne pomyslel, keby prišiel do môjho bežného každodenného „chlievika“.

Som teda aktívny, aj keď ma to ľudsky tak trochu zaťažuje. Kedy už konečne príde! Kedy už konečne uvidí môj dom čistý, uprataný. Nech príde čím skôr! Potom už budem mať pokoj, myslia si mnohí. Uvidí všetko vybielené, čistučké, naškrobené, voňavé. Po jeho návšteve si budem môcť konečne oddýchnuť, uvoľniť sa, zabudnúť, zahýriť si. Ale dojem som spravil! Nuž teda, čakajme, či očakávajme. Niektorí vedia, či čakajú, či očakávajú. Niektorí dokonca vedia, koho očakávajú. Niektorí ani nevedia, prečo čakajú. Asi – ostatní to tak robia, teda i ja.

Ja osobne viem, čo očakávam. A prečo sa začal advent. Očakávam príchod Ježiša Krista. Mesiáša, ktorého túžobne očakávali Židia. A dočkali sa, pred dvetisíc rokmi. Dočkali, no nie toho, akého očakávali vo svojich predstavách. A preto očakávajú naďalej. K vlastným prišiel a vlastní ho neprijali. A to nemusí byť práve mesiáš.

Česi tiež čakajú (očakávajú). Okrem mnoho iných vecí i politika, ktorý ich „spasí“. Na ktorého by mohli byť hrdí, ako na Masaryka. Jedného takého v nedávnej dobe mali. A Had im kázal sipieť. Tak sipeli. Veď hadi to vedia najlepšie. K vlastným prišiel a vlastní ho neprijali. Nie, nechcem tým vôbec glorifikovať jedného českého politika. A som si istý, že by to nechcel ani on, ani jeho rodina. Lebo človek je len človek. Aj dobrý, aj nie. Podstatné je, čo si vyberie, za svoju životnú cestu. Robiť dobro, alebo...

Tí, ktorí začali v nedeľu očakávať naozaj a úprimne, očakávajú Lásku. Lebo len „..láskaje trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“

Ján Harčarik