Aj v tom, ako sa správajú k verejnému priestoru. Včera sused vysypal svoj popol pod obecnú lipu v zimnom spánku. Lipe to neublíži, ale ako to vyzerá? Prečo to ten inak vzdelaný a milý človek urobil? Prečo ho nevysypal do svojej záhrady, alebo jednoducho do smetí, ale všetkým pod nohy? Žeby bol zabudnutým poddaným z konca 18. storočia, navlečeným v džínoch?

Starodávni poddaní nemali majetok a marxisti učili, že práve preto nemali pocit vlastníctva ani zodpovednosti. Napríklad za kvalitu prostredia, v ktorom žili. Dnešní „poddaní“ možno aj pod ich vplyvom stále považujú špinenie a ničenie majetku nás všetkých za hrdinstvo, možno priam za revolúciu. Ale voči komu? Voči svojim spoluobčanom?

Predvčerom rovno predo mnou moderne oblečená pani v drahom aute spustila okienko a namáhavo vyhodila plné modré vrece smetí, ktoré viezli z chalupy, do priekopy. Mala v tvári úžasný výraz uspokojenia typu – „ale som im dala!“ Ale komu? Zrejme ako „poddaná“ nerozumie, že v modernom svete dala zaucho sebe.

Občania demokratického štátu nemajú nad sebou pána, lebo „tí hore“ sú osudovo závislí od ich hlasov. A preto okrem svojho súkromného majetku vlastnia aj celý verejný priestor. Ulice, parky, rieku, verejné budovy, mosty, cesty aj s priekopami, všetko, čo spravujú nimi volení zástupcovia v samosprávach. Občania sú za to všetko zodpovední.

Len ako dlho trvá premena poddaného na občana?

Ako denne vidíte, u niektorých aj niekoľko storočí. Plno špiny v priekopách, ďalšie nelegálne skládky odpadov v lesoch, pokreslené všetky voľné múry, na každej autobusovej zástavke halda použitých lístkov. „Nech to odpracú smetiari, na to ich máme“ – povie si „poddaný“, len toť premenený na pána v koženom saku. Slušne vychovaný človek začne od seba a použitý lístok od autobusu strčí do vrecka. Smeti z chalupy odnesie do svojho kontajneru. Aj keby to malo byť v Bratislave. Slušný človek a občan vie, že verejný priestor mu patrí. Že je jeho a náš zároveň. Neverí v účinnosť typicky socialistických metód riešenia problémov, napríklad odhlasovanie drastickejších zákonov, nahnanie viacej policajtov do ulíc, dokúpenie veľkého množstva smetiarskych vozov a iných služieb platených z daní občanov. To sú predsa len predvolebné heslá.

Som presvedčená, že keď sa konečne prestaneme považovať za poddajných poddaných, napríklad v duchu starého hesla o našej strane a vláde a začneme sa cítiť majiteľmi verejného priestoru, spolumajiteľmi celej krajiny, vydýchneme si a pohodený papierik od žuvačky budeme považovať za milé vybočenie so zavedených pravidiel a z poriadku, ktorý budeme všetci dodržiavať.