Už rok-dva je svetová tlač plná útokov na Katolícku cirkev. Kritizujú ju za pedofíliu v katolíckych školách a výchovných zariadeniach, bitie žiakov a sem-tam za ďalšie priestupky. Patrím do generácie, ktorá zažila útoky na Katolícku cirkev z úplne inej strany. Za komunizmu sme sa učili, že náboženstvo je nevedecké a za jednu-dve generácie zanikne pod ťarchou vedeckých dôkazov. Potom sme zažili, ako komunisti nevedeli prijať teóriu Big bangu, znečistenie životného prostredia a vyvinúť metódy zvyšovania produktivity práce. Náboženstvu a cirkvám to nerobilo problémy. Komunizmus sa zrútil. Teraz čítam útoky na Katolícku cirkev iného druhu.
Prípady pedofílie treba vyšetriť a vinníkov potrestať. Na mediálnej pozornosti ku takým prípadom mi však niečo chýba. Pedofília sa, žiaľ, ako viaceré iné neduhy vyskytuje v spoločnosti v malom rozsahu vždy a všade. To jej nedodáva beztrestnosť. Obraz o rozšírenosti pedofílie si môžem urobiť len tak, ak dostanem údaje nie len z jedného typu zariadení (katolícke školy a semináre), ale aspoň z niekoľkých. Nejde o nedostupné údaje. Prípady čo aj len podozrenia z pedofílie, vrátane jej utajovania vyšetruje polícia, úrady starostlivosti o mládež, školské úrady. Porovnaním takýchto údajov môžem zaujať stanovisko, či sa niekde pedofília vyskytuje častejšie, prípadne, či sa utajuje. V mediálnych útokoch na Katolícku cirkev som nezachytil ani jedno porovnanie výskytu pedofílie v rôznych zariadeniach. Použijúc terminológiu útokov na Katolícku cirkev z obdobia komunizmu povedal by som, že obviňovanie katolíckych zariadení z pedofílie, či jej utajovania nezodpovedá kritériám vedeckej metódy. Ku vedeckým metódam patrí aj historická metóda. Kritikom Katolíckej cirkvi sa to nebude páčiť, ale obviňovanie Katolíckej cirkvi zo zatajovania a rozšírenia pedofílie v jej zariadeniach už raz bolo. Keď pápež Pius XI. v roku 1937 vydal encykliku Mit brennender Sorge, odsudzujúcu nacizmus, Josef Goebbels vydal pokyn, aby tlač a rôzne inštitúcie začali obviňovať katolícke výchovné zariadenia z pedofílie. V Nemecku sa vtedy prehnala vlna obvinení z pedofílie proti katolíckym školám a seminárom. Boli z toho aj súdy, ale aj zglajchšaltované nemecké súdy uznali vinu len u nejakých dvoch-troch obvinených.
Obvinenie z bitia žiakov som prvýkrát čítal v súvislosti s kritikou Katolíckej cirkvi v Írsku. Vtedy sa ma zmocnili nostalgické spomienky. Ako 10 – 12 ročný chlapec som žil s rodičmi v horskej dedine pod Vysokými Tatrami. Do katolíckeho kostola sme chodili do dediny Veľká Franková. My chlapci sme mali vyhradenú lavičku dosť blízko oltára. Za nami sedel v normálnej lavici kostolník. Na začiatku bohoslužieb sme vydržali ticho a slušne sedieť. Ale čoskoro sme sa začali šťuchať, smiať a rozprávať. Na takú situáciu bol pripravený kostolník. V lavici mal položenú lieskovú paličku. Zo svojej lavice nám dočiahol iba na hlavy a tak sme dostávali jeden až dva údery po hlave podľa stupňa viny. Videl to celý kostol, ktorý vtedy býval plný. Kňaz to nemusel vidieť lebo počas bohoslužby bol obrátený k veriacim chrbtom (bolo to pred II. Vatikánskym koncilom) a kázeň hovoril z kazateľnice nad nami. Počuť to mohol. Ale všetci to považovali za normálne. Aj to, že ako chlapci sme nevydržali ticho sedieť, aj to, že nás kostolník vybil paličkou. Po návrate domov mi rodičia správanie v kostole nevytýkali, pretože to považovali za vybavené kostolníkom. Kostolník už zomrel, ak by to chceli niektoré noviny použiť na nové útoky proti Katolíckej cirkvi.
Ako by som to zakončil. Útoky na Katolícku cirkev by si žiadali viac vedy v argumentácii a menej mäkkosti vo výchove.