Začiatkom augusta 2008 navštívila malá slovenská delegácia Arménsko a Náhorný Karabach. V Jerevane aj v Stepanakerte – hlavnom meste Náhorného Karabachu – viedla nádejné rozhovory o uskutočňovaní hospodárskych projektov v Arménsku a Náhornom Karabachu. Pomimo hospodárskych rozhovorov nám karabažská strana umožnila navštíviť prednú líniu prímeria medzi Náhorným Karabachom a Azerbajdžanom. Je to osobitná skúsenosť pre Stredoeurópana, nepoznajúceho vojnu, odrazu navštíviť líniu prímeria oddelenú navzájom zákopmi, v ktorých patrolojú vojaci a takmer denne sa na nej strieľa, aj keď iba z ľahkých zbraní.

Cesta do prednej línie sa začala na štábe ozbrojených síl Náhorného Karabachu. Náčelník štábu, generál, ktorý sa vypracoval do funkcie generála od najnižšieho postavenia vojaka a účastníka vojny v r. 1988 – 1992, mal na stole hlásenie o ozbrojených incidentoch na línii prímeria za posledných 24 hodín. Bolo ich asi 5 alebo 6. Všetky spočívali v streľbe z ručných zbraní a neboli pri nich žiadni mŕtvi. Vysvetlil nám strategické poslanie karabašskej armády a autami sme sa vybrali na líniu prímeria. Cestou sme navštívili veliteľstvo tankového pluku, ktorý má hlavnú zodpovednosť za obranu úseku, ktorý navštívime. Akoby dýchlo na nás ovzdušie tankových kasární Československa v dobe Varšavskej zmluvy. Budovy s nedotknuteľnými zásobami a zaparkovanými tankami. V priestoroch okolo cvičia dôstojníci mladých narukovaných vojakov. Tanky sú typu T72, čiže dokonalejšie ako zväčša poznáme z československej armády. Na dôstojníkoch poznať, že prešli ozajstnou vojnou. So zbraňami zaobchádzajú so samozrejmosťou a rovnako pristupujú k vojakom. Majú v sebe sebavedomie, pretože sa cítia víťazmi vojny o Karabach začiatkom 90-tych rokov.

Pokračujeme ďalej severovýchodným smerom. Prechádzame mestom Askeron, posledným okresným mestom na východ od hlavného mesta Stepanakertu. Ďalšie mesto Agdam sú už len ruiny. Leží asi 35 km severovýchodne od hlavného mesta Stepanakertu. Počas bojov o Karabach bolo takmer zničené a nachádza sa príliš blízko pri línii prímeria, aby ho bolo možné obnoviť. Pokračujeme ďalej a o chvíľu ideme popri prvých obranných stavbách. Sú to malé bunkre, zdá sa, že neobsadené. Ak by sa priestor stal bojovým územím, ich strelecké uhly by pokrývali veľkú plochu. Cesta ide rovinou a prechádzame ďalšími zrúcaninami pôvodnej dediny. Ďalej sú okolo cesty najskôr stromy a potom z oboch strán navŕšená zem, takže vozidlá na ceste nie je z diaľky vidieť. Obranných zariadení pribúda.

Prichádzame na rozšírenú časť cesty, autá zastávajú a vystupujeme. Objavia sa dôstojníci v maskovacích uniformách a zdravia generála, náčelníka štábu. Generál nám predstavuje plukovníka, ktorý je veliteľom úseku, ktorý sme práve navštívili. Vchádzame do zákopu, ktorý sa kľukatí južným smerom. Svahy zákopu sú spevnené betónovými výstužami. Zákop je prednou časťou karabašskej línie. Asi 400 – 500 metrov na východ vidieť stromy, pod ktorými je azerbajdžanská línia. Inak je všade naokolo rovina, o akej sa hovorí, že keď vám tam ujde pes, ešte dva dni ho vidíte. V zákope sú rozostavení vojaci v prilbách a s nepriestrelnými vestami na hrudi.

Plukovník nás privedie k pozorovaciemu bodu úseku. Je to miesto, kde je zákop rozšírený asi o meter do šírky a betónová výstuž vyčnieva asi pol metra nad úrovňou terénu. Asi 10 cm nad úrovňou terénu je betónová výstuž prerušená špárou širokou asi 3 cm. Špára vedie po celej pozdĺžnej stene pozorovateľne, čiže asi na šírku dvoch mužov. Plukovník nás informuje, že na druhej strane línie sú snajperi, ale trojcentimetrová špára je pred nimi bezpečná. Keď sme o chvíľu išli ďalej zákopom a chcel som sa pozrieť ponad zákop na druhú stranu, vojaci ma strhli dolu. Povedali, že moja svetlá čiapka je ideálnym terčom pre snajperov. Prichádzame do zemljanky, v ktorej bývajú vojaci, majúci službu v zákope. Plochu pokrývajú drevené vojenské postele, popri stenách sú uložené guľomety a ďalšie ručné zbrane pre prípad ozbrojenej zrážky. Pod posteľami sú uložené krabice s muníciou.

Vojaci mávajú v zákope týždenné turnusy. Pobyt v kasárňach za líniou je pre vojakov priam dovolenkou. Opýtal som sa generála, či sa mladí muži nevyhýbajú dvojročnej povinnej základnej vojenskej službe. Povedal, že nie a to sú naozaj iba jednotlivci, ktorí sa snažia vojenskej službe vyhnúť. Mladý muž, ktorý by neabsolvoval vojenskú službu, by bol v Karabachu spoločensky úplne znemožnený. Obyvatelia Náhorného Karabachu, v skutočnosti Arméni, sú hrdí, že na udržanie a obranu línie prímeria nepotrebujú žiadnych medzinárodných mierotvorcov. Líniu si bránia sami. Náhorný Karabach má asi 150 tisíc obyvateľove. Línia prímeria, ktorá prebieha po rovine a treba byť na nej deň a noc v pohotovosti, meria asi 30 km. Ďalšie úseky hraníc Náhorného Karabachu sú spoločné s Iránom, s Arménskom a jedna časť prebieha po hrebeňoch vysokých hôr. Iba tu na rovine treba byť neustále na stráži. Vraciame sa k autám a naspäť do Stepanakertu.

O probléme Náhorného Karabachu prebiehajú rokovania v bieloruskom Minsku už viac rokov za účasti Arménska, Azerbajdžanu, Ruska, Európskej únie a USA. Zatiaľ neviedli k dohode. Rusko tlmí napätie medzi Arménskom a Azerbajdžanom rozvíjaním dobrých vzťahov s oboma krajinami. Prezident Medvedev označil Azerbajdžan za strategického partnera Ruska a v Arménsku má Rusko vojenskú základňu. Arménsko neurobí nič proti strategickým záujmom Ruska a v USA má zase silnú arménsku lobby zo svojich krajanov. Arméni sa hrdia, že v Sovietskom zväze mali najväčší počet maršalov na počet obyvateľov. Držme im palce, aby žiadnych ďalších nepotrebovali na svoju obranu.