Začiatkom septembra pozval podpredseda ruskej Štátnej dumy Alexander Babakov hostí zo zahraničia na cestu do Južného Osetska, aby si urobili na vlastné oči obraz o tom, čo v Južnom Osetsku udialo a ako to tam vyzerá. Pozvanie Alexandra Babakova prijali poslanci z Českej republiky, Ukrajiny, Bulharska, Rumunska, niektorých pobaltských krajín. Zo Slovenska sa zúčastnila mimoparlamentná delegácia. Cestu spoluorganizovali juhoosetské úrady.

Zhromaždili sme sa v Moskve a zavčasu ráno sme vyrazili osobitným lietadlom do hlavného mesta Severného Osetska Vladikavkazu. Je to rodisko Davida Musuľbesa, zápasníka vo voľnom štýle, ktorý získal pre Slovensko bronzovú olympijskú medailu v Pekingu. Cesta začala smutne. Letisko Vladikavkazu je v Beslane, meste teroristického útoku na základnú školu pred štyrmi rokmi. Neďaleko letiska je osobitný cintorín pre obete útoku. Rovnaké úhľadné červené náhrobné kamene zakrývajú mŕtvoly vyše tristo obetí. Jednotlivé ženy postávali a smútili pri hroboch svojich detí alebo vnúčat. V rohu cintorína sú pochovaní specnazisti, ktorí padli pri zneškodňovaní teroristov a zachraňovaní, čo sa ešte zachrániť dalo. Položili sme kvety k ústrednému pamätníku a pokračovali ďalej autobusmi. Za Vladikavkazom cesta začala stúpať cez kaukazské údolie k Rokskému tunelu.

Tunel meria asi dva kilometre a pretína hlavný kaukazský hrebeň. Na sever od tunela je Ruská federácia, Severné Osetsko, na juh Južné Osetsko. Pred vjazdom do tunela absolvujeme južnoosetské pohraničné vybavenie. Na druhej strane tunela cesta klesá ďalším kaukazským údolím. Mierime do Cchinvali, hlavného mesta Južného Osetska. Cestou prechádzame cez tri dediny, na ktorých vidieť stopy vojny. Domy po oboch stranách cesty sú rozbúrané a vypálené. Vchádzame do Chinvalu. Spočiatku domy nie sú veľmi poškodené, ale ako sa blížime k centru mesta, zničených domov pribúda. V strede je roztrieľaná budova, v ktorej sídlili viaceré inštitúcie juhoosetskej vlády.

Ujímajú sa nás osetskí sprievodcovia a pokračujeme peši po uliciach mesta blízko centra. Na Ostrovského ulici vchádzame do domu rodiny Tygijevovej. Domáca pani nám so smútkom rozpráva, ako ich zasiahla vojna. Po gruzínskom útoku na Chinval celá rodina sa ukryla do pivnice, keď niekto búchal na bránku do dvora. Jej manžel vyšiel von otvoriť bránku. Myslel si, že azda vchádza sused alebo niekto známy. Vtedy na dvore vybuchol granát. Jej manžela zabil. Mŕtvola manžela zostala ležať na dvore pred domom, azda päť metrov od vchodu do pivnice.

Pre neustálu streľbu, alebo nebezpečenstvo streľby však dva dni nemohli mŕtvolu manžela stiahnuť z dvora aspoň do domu. Po dvoch dňoch sa im to podarilo, ale pochovanie manžela na cintoríne neprichádzalo do úvahy, pretože v meste stále bola streľba. Vykopali preto hrob na dvore domu a tam manžela pochovali. Až po dvoch týždňoch, keď už bolo jasné, že situácia je stabilizovaná a bojovať sa nebude, vykopali manžela z hrobu na dvore a pochovali ho riadne na cintoríne. Na dvore sme videli hrob, tentoraz už zasypaný. Pôvodnú funkciu zasypanej jamy pripomínal pravoslávny kríž. Sprievodcovia nás vedú ďalej ulicami s množstvom zničených domov.

Prichádzame do tzv. židovskej štvrti Cchinvalu. Na malom námestíčku je väčšia budova, ktorá slúžila ako židovské kultúrne stredisko. Budova je rozstrieľaná a vyhorená. Okolité uličky sú takmer úplne zničené. Prechádzame ďalej a naskytá sa nám nezvyklý pohľad. Pred vchodom do predtým akejsi úradnej budovy je v betóne pred vchodom zapichnutá takmer zvisle veža vytrhnutá z gruzínskeho tanku. Sprievodcovia nám rozprávajú ako k tomu došlo. Gruzínsky tank sa pohyboval po ulici Cchinvalu. Osetské milície ho zasiahli zozadu protitankovou päsťou. Je to jediné miesto, kde pancier tanku nie je chránený ochrannou trhavinou. Protipancierová strela vošla do vnútra tanku, tam vybuchla a vybuchla aj tanková munícia uložená vo vnútri. Výbuch vytrhol tankovú vežu, ktorá preletela vzduchom asi dvesto metrov a zapichla sa do betónu pred budovou. Zapichnutá tanková veža tvorí dokonalú ilustráciu, čo sa dialo v Cchinvale.

Kráčame ďalej. Prechádzame popred základnú školu č. 5. Je to dvojposchodová budova zasiahnutá granátmi, vypálená, pre svoj účel môže slúžiť až po dôkladnej rekonštrukcii. Škola je ďalším pomníkom posledných dejín Južného Osetska. Budova školy bola postavená za sovietskych čias a vedľa budovy bolo malé futbalové ihrisko pre žiakov. Počas predchádzajúcej vojny v r. 1990 – 1992 gruzínska armáda taktiež vtiahla do Cchinvalu a bolo hodne padlých. Už vtedy sa nedalo celé dni bezpečne pohybovať po meste, preto z futbalového ihriska urobili cintorín.

Videli sme asi 20 náhrobných kameňov z obdobia predchádzajúcej vojny v Južnom Osetsku. Predný plot malého cintorína bol zničený delostreleckou paľbou a niektoré náhrobné kamene boli taktiež zničené. Na cintoríne však už pribudli nové hroby z tejto poslednej vojny. Osetskí sprievodcovia nám vysvetľovali, ako je to s počítaním hrobov po tejto poslednej vojne. Viaceré mŕtvoly najskôr pochovali ako rodina Tygjevová iba niekde pri dome, alebo kde sa dalo. Po skončení bojov a upokojení situácie niektoré mŕtvoly zostali iba tak pochované, ktorí nemali blízkych príbuzných. Mnohé rodiny zostali v Južnom Osetsku bez domu, ktorý bol zničený počas bojov. Mali však príbuzných v Severnom Osetsku, ku ktorým sa uchýlili.

Obyvatelia Južného a Severného Osetska tvoria jeden národ a sú príbuzensky pospájaní. Mnohí Osetínci sa už nechcú vrátiť do Južného Osetska, pretože nemajú možnosť si sami opraviť alebo znovu postaviť domy, alebo sa už nezbavia strachu, že niekedy v budúcnosti dôjde k ďalšiemu útoku gruzínskych vojsk. Zobrali si preto aj mŕtvoly svojich blízkych so sebou do Severného Osetska a tam ich pochovali.

Nemenej zaujímavé je aj vojenské pozadie konfliktu. Predchádzajúca vojna v Južnom Osetsku sa skončila dohodou medzi Gruzínskom a Ruskom z júna 1992 v Soči. Podľa dohody Gruzínsko stiahlo svoje vojenské jednotky z Južného Osetska a hranice medzi Južným Osetskom a Gruzínskom zaujali mierové sily vytvorené z vojakov Gruzínska, Južného Osetska a Ruska. Každá strana mala právo a trochu aj povinnosť vyslať päťsto vojakov do mierového zboru a v prípade mimoriadnych udalostí mala právo vyslať ďalších tristo vojakov. Mierovým silám v Južnom Osetsku velil ruský generál. 7. augusta o 22:00 hod. večer oznámil veliteľ gruzínskeho oddielu mierového zboru, že gruzínski príslušníci mierový zbor opúšťajú a vracajú sa do Gruzínska.

Je zaujímavé, že pozorovatelia OBSE, taktiež prítomní v Južnom Osetsku, opustili Južné Osetsko o pol hodinu neskôr. Malo azda OBSE správy o pripravovanom gruzínskom útoku? O týždeň neskôr na stretnutí Valdajského klubu predseda vlády Vladimír Putin a neskôr aj minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov povedali iný zaujímavý detail. Gruzínsku armádu už dlhšiu dobu cvičili vojenskí inštruktori z USA a Izraela. Izraelskí inštruktori však asi desať dní pred gruzínskym útokom na Južné Osetsko zastavili svoju činnosť v gruzínskej armáde. Možno si to vysvetliť len tak, že keď Izrael dostal informáciu, čo Gruzínsko pripravuje, nechcel mať s tým nič spoločné a zastavil vojenskú spoluprácu s Gruzínskom. Americkí vojenskí inštruktori však pokračovali vo svojej inštruktážnej práci.

Gruzínsky útok na Južné Osetsko začal v noci zo 7. na 8. august. 7. augusta večer gruzínsky generál Kurašvili oznámil v gruzínskej televízii, že gruzínska armáda uskutočňuje operáciu na obnovenie ústavného poriadku na celom území Gruzínska. To bolo gruzínske odôvodnenie začiatku vojenských operácií. Gruzínske vojská začali operáciu proti Cchinvali, ktoré leží iba niekoľko málo kilometrov od hranice s Gruzínskom. Útok začali delostreleckou paľbou, dokonca s použitím modernizovaných kaťuší značky GRAD. Najskôr zaútočili na kasárne ruského mierového zboru umiestnené v južnej časti mesta. Padlo tam asi desať ruských vojakov a útočníkom sa podarilo vytlačiť Rusov z južných kasární. Druhé ruské kasárne boli na severe Cchinvali, ale vojakom v týchto kasárňach sa podarilo brániť až do príchodu ruskej 58. armády.

Po koncentrácii gruzínskych vojsk na hranici s Južným Osetskom ruská armáda vyslala povolených tristo mužov doplňujúcich mierových síl cez Rokský tunel na juhoosetínsku stranu, aby zabezpečili priechodnosť tunelu. 58. ruská armáda potom vstúpila do Južného Osetska 9. augusta. Juhoosetský prezident Eduard Kokoity na stretnutí s Valdajským klubom povedal, že do dňa jeho stretnutia s klubom juhoosetínske úrady napočítali 1628 juhoosetínskych občanov zabitých počas gruzínskeho útoku. Kokoity ďalej povedal, že Južné Osetsko sa skôr alebo neskôr chce spojiť so Severným Osetskom, keďže sú jedným národom. V takom prípade by sa Južné Osetsko stalo súčasťou Ruskej federácie.

Návštevu Cchinvalu sme ukončili neskoro popoludní. Autobusmi sme sa rovnakou cestou vrátili do Vladikavkazu a lietadlom do Moskvy. Južné Osetsko s jeho dejinami, rozvalinami, mŕtvolami, aj odhodlanosťou sme si niesli so sebou v hlavách.