V r. 1918 vznikla Československá republika. Dnes už neexistuje, Česi a Slováci ju dobrovoľne rozpustili a zdalo by sa, že spomenúť jej okrúhle výročie možno iba z nostalgie. Nie je tomu tak. Poučenie a modifikovaný potenciál Československa zostáva. Pripomeňme si, že Československo vzniklo v dôsledku porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska v I. svetovej vojne. Vojna vypukla, pretože Nemecko sa obávalo rastúceho potenciálu Ruska a Rakúsko malo problémy s južnými Slovanmi, predovšetkým so Srbmi. Problémy s Čechmi boli pre Rakúsko až druhoradé, Slováci neboli pre Maďarsko žiadnym problémom. Určitým problémom pre Nemecko a trochu aj Rusko boli Poliaci. Francúzsko a Taliansko boli pre Nemecko a Rakúsko-Uhorsko taktiež iba druhoradým problémom. Podľa anglickej historiografie, americký prezident Woodrow Wilson vyhlásil svojich slávnych 14 bodov v januári 1918 počas rusko-nemeckých rokovaní o mierovej zmluve v Brest-Litovsku, aby primäl Rusko zostať vo vojne. Z tohto historického zhluku okolností vzišla Československá republika. Pre vypuknutie I. svetovej vojny boli rozhodujúce slovansko-germánske rozpory. Slovenský a český príspevok k vojnovému úsiliu – légie – bol skôr malý. Rusko sa vo vojne vyčerpalo enormne, Srbsko stratilo vo vojne 16 % obyvateľstva. Na začiatku vojny zohral určitú úlohu M. R. Štefánik pri uvádzaní Masaryka a Beneša medzi parížsku elitu, ale na konci vojny neprispel konštruktívnym spôsobom k úsiliu legionárov v Rusku a už vôbec nie pri diplomatickej príprave povojnových rokovaní. Zato Masaryk a Beneš zvládli povojnové mierové rokovania výborne. Pre úspech na mierovej konferencii bolo potrebné, aby Česi a Slováci vystupovali ako jeden národ a vystupovali sme ako jeden národ. Čiže aj Martinská deklarácia o prihlásení sa Slovenska k Československu bola možná iba vďaka obetiam predovšetkým Rusov a Srbov. Nezabúdajme na to. Československá republika tak ako vznikla, vznikla dobre, pretože lepšie nemohla vzniknúť. Keď sa na Slovensku niekto v minulých rokoch rozčuľoval, že neboli zohľadnené všetky slovenské územné záujmy, nech nezabúda, že Slovensko nebolo vtedy schopné sa k ním samo ani len prihlásiť.

Desaťročia plynuli, podmienky sa zmenili a Československo sa v r. 1992 rozdelilo. Tak ako bolo v r. 1918 efektívnejšie, keď Česi a Slováci vystupovali pred svetom ako jeden národ, tak v r. 1992 a v nasledujúcich rokoch je efektívnejšie, keď vystupujeme ako dva členské štáty Európskej únie. Dokonca aj na olympiádach je to efektívnejšie. Nezabúdajme však, ako Československo vzniklo. Už pred I. svetovou vojnou sme sa Česi a Slováci považovali za strategických spojencov. Využili sme potom obete Rusov a Srbov, ktoré na prvom mieste rozbili Rakúsko-Uhorsko, získali sme a využili podporu Západu a vyhlásili sme republiku. Dnes sa zdá, akoby najmä politika Českej republiky na to zabúdala. Uznanie Kosova vnímajú Srbi ako zradu na sebe a budovanie americkej radarovej základne vnímajú zase Rusi ako zradu na sebe. Česká republika, keď stratila slovenské vyvažovanie, vsadila na geopolitické víťazstvo Západu. Nemôžem povedať, že jej želáme, aby to vyšlo. Dedičom Benešovej zahraničnej politiky príslušnosti k Západu, ale dobrých až privilegovaných vzťahov s Východom, je skôr Slovensko. Pri 90-tom výročí vzniku Československa, jeho odkaz možno vidieť v tom, aby Slovensko a Česko naďalej zostali strategickými spojencami, nakoľko to len možno zlúčiť s ich národnými záujmami. Preto bolo dôležité, že Československo zaniklo ústavným spôsobom. Tí, ktorí po Nežnej revolúcii tlačili na konfliktné rozdelenie Československa, si zaslúžia ešte aj dnes nakopnutie. Česko akoby sa rozhodlo pre jednostrannú západnú orientáciu, Slovensko prinajmenšom flirtuje aj s východnou. Geopoliticky zaberáme širšiu škálu. Geopolitická váha Slovenska alebo Česka bude vo veľkej miere závisieť od toho, ktorá strana bude vyhrávať. Českí priatelia mi s trpkosťou hovoria, že české deti už nerozumejú slovenčine, lebo chýbajú spoločné relácie v rádiu a televízii. Bonmot na záver: ak bude geopoliticky stúpať váha Východu, české deti sa opäť naučia rozumieť slovenčine.