8. júla 2009 uplynie 300 rokov od bitky pri Poltave. V bitke na seba narazili ruská a švédska armáda, ruská pod velením cára Petra I., švédska pod velením kráľa Karola XII. Peter I. zvíťazil a jeho víťazstvo upevnilo Rusku prístup ku Baltickému moru. Karol XII. opustil zvyšky svojej porazenej armády a utiekol jedinou možnou cestou na juh do tureckej ríše, ku svojmu spojencovi. Nuž a bitku ako aj záverečnú časť švédskeho ťaženia zaznamenal vo svojom cestovnom denníku Daniel Krman pochádzajúci z Omšenia pri Trenčíne a evanjelický superintendent piatich hornouhorských stolíc. Jeho cestovný denník – Itinerárium je dôležitým dokumentom o poltavskej bitke a zároveň významným dielom slovenskej literatúry, aj keď ho Krman napísal po latinsky.

V apríli 1707 evanjelické stavy augsburského vyznania poverili Daniela Krmana, aby sa vydal na cestu ku švédskemu kráľovi a predložil mu žiadosti uhorských evanjelických stavov. V Uhorsku vtedy vládli katolícki Habsburgovia a podľa zásady „Cuius regio – eius religio“ – čia krajina, toho náboženstvo, podrobovali evanjelikov tvrdej diskriminácii. Naproti tomu švédsky kráľ, ako evanjelik, platil za ochrancu evanjelikov v celej Európe. V čase Krmanovej cesty Karol XII. tiahol so svojou armádou cez dnešnú Litvu, Bielorusko a Ukrajinu. Švédsko viedlo už osem rokov tzv. Severnú vojnu s Ruskom o veľmocenské postavenie vo východnej Európe. Švédsko bolo vtedy ešte stále európskou veľmocou a Rusko pod vládou Petra I. Veľkého sa ňou stávalo. Daniel Krman mal požiadať švédskeho kráľa o finančnú podporu prešovskej evanjelickej akadémie a o zahrnutie evanjelických požiadaviek na náboženskú slobodu do mierovej zmluvy so Svätou ríšou rímskou, ktorá sa očakávala.

V máji 1708 sa vydal na cestu s jedným sprievodcom. Vyrazili na voze s Prešova do Varšavy, odtiaľ do dnešného Kaliningradu a ďalej do Litvy a dnešného Bieloruska po stopách švédskeho kráľa. Švédsky kráľ prijal Daniela Krmana 17. augusta 1708 vo svojom vojenskom tábore neďaleko mesta Mogileva v dnešnom Bielorusku. Kráľ Krmana milostivo vypočul, ale prešovskú akadémiu finančne nemohol podporiť, pretože všetky švédske financie musel vynakladať na vojnu. Ku mierovej zmluve so Svätou ríšou rímskou nakoniec neprišlo. V zmysle pôvodných cieľov Krmanova cesta bola neúspešná. Bola však úspešná pre jedinečný dokument, ktorý z nej vznikol, Krmanov cestovný denník – Itinerárium. Opisuje v ňom krajiny a ľudí, ktorých na svojej ceste videl. Mimochodom, o Uhorsku opakovane píše, že v ňom žijú dva národy – uhorský a slovensko-český. Aj po prijatí u kráľa Daniel Krman zostal naďalej vo švédskom tábore, pretože odpoveď od kráľa hneď nedostal a ocitol sa v bojovej zóne, kde bol nechránený pohyb pre civila nebezpečný. V tábore sa zdržiaval v blízkosti kozáckeho atamana Mazepu, ktorý priviedol záporožských kozákov na stranu švédskeho kráľa. Postava Mazepu je hojne diskutovanou postavou v ukrajinskej aj ruskej historiografii. Mazepa bol pôvodne na poľskom kráľovskom dvore, ale dostal sa do problémov pre svoje sukničkárstvo. Ušiel ku kozákom, tam urobil kariéru a dotiahol to až na atamana. Kozákov previedol do protiruského tábora, ale po porážke pri Poltave musel utekať a zachraňovať sa u nepriateľa kozákov, tureckého sultána.

Daniel Krman prežil spolu so švédskym vojskom tvrdú zimu 1708/1709. Mrzli a hladovali, pretože okolité obyvateľstvo sa správalo voči Švédom nepriateľsky. Už v septembri 1708 utrpeli Švédi menšiu porážku od Rusov. Hlavná bitka sa však odohrala až pri meste Poltave, asi 300km na východ od Kyjeva, dnes na území Ukrajiny. Švédi chceli obsadiť mesto, ale ruská posádka sa v meste uzavrela a odolávala švédskym útokom. Švédi obliehali Poltavu a zároveň museli odolávať drobným partizánskym útokom miestneho obyvateľstva. Na pomoc Poltave pritiahol ruský cár Peter I. so svojou armádou. 7. júla sa obe armády rozostavili proti sebe v blízkosti obľahnutého mesta. Daniel Krman neodolal a pozrel si rozostavené ruské – ako on píše: moskovské – vojsko. Švédske a ruské vojsko boli od seba vzdialené asi na 500m.

8. júla začala bitka švédskym útokom. Švédi museli podstúpiť rozhodujúcu bitku, pretože síce obliehali mesto Poltavu, ale sami boli obkľúčení ruskými oddielmi. Zásobovanie najmä potravinami si zabezpečovali čoraz ťažšie. Útok sa začal pre Švédov pomerne úspešne, pretože zatlačili ruské vojsko. Vtedy však Rusi použili delostrelectvo, veľmi zdokonalené za vlády Petra I. Rusi používali ľahké delá, ktoré vystreľovali kúsky železa proti útočiacim švédskym vojakom. Boli to akési delostrelecké brokovnice. Švédi padali pod výstrelmi v celých radoch. Je typické pre Daniela Krmana, že nevydržal pozerať sa na bitku z diaľky, sadol na koňa a pricválal priam na okraj bojujúcich vojsk, aby mu z bitky nič neušlo.

Po zdecimovaní svojho vojska švédsky kráľ musel ustúpiť a hľadať cestu na svoju záchranu. Horko-ťažko sa s malým oddielom preplavil cez rieku Dneper a utekal smerom na juh na územie otomanskej (tureckej) ríše. Zvyšok porazenej švédskej armády sa vzdal Rusom. Daniel Krman sprevádzal švédskeho kráľa na ceste na juh. Spolu s ním išiel aj hajtman Mazepa. Na juhu dnešnej Ukrajiny sa už rozprestierala turecká ríša. Karola XII. aj s jeho sprievodom tam prijal turecký miestny hodnostár. Karol XII. bol v bezpečí. Z územia tureckej ríše potreboval Karol XII. vyslať posolstvo ku rakúskemu cisárovi, aby mohol prejsť cez rakúske územie – dnešné Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Poľsko – naspäť do Švédska. Kráľovský úradník požiadal Daniela Krmana, ktorý sa stále zdržiaval v blízkosti kráľa, aby sprevádzal posolstvo, pretože on poznal reč a pomery v Uhorsku a v Sedmohradsku vtedy vládlo protestantské knieža František Rákoczi. Krmanova cesta sa tak paradoxne skončila opačne než začala – nie on žiadal o službu švédskeho kráľa, ale švédsky kráľ žiadal Daniela Krmana o službu pre svoje posolstvo. Začiatkom septembra 1709 sa Daniel Krman vrátil na územie Uhorska cez hranice Sedmohradska v dnešnom Rumunsku. V máji 1708 začínal svoju cestu smerom na sever, v septembri 1709 sa vrátil domov z juhu.

Daniel Krman je vzrušujúca postava našich dejín. Vyštudoval v nemeckom Wittembergu. Po celý život bol literárne činný v rôznych oblastiach. V roku 1704 vydal Základy slovenskej gramatiky, aj keď je to v podstate gramatika češtiny. Po návrate z cesty za švédskym kráľom musel naďalej utekať pred cisárskymi vojskami už na uhorskom území. Po Szatmárskom mieri v roku 1711 sa mohol vrátiť ku rodine a pôsobiť ako evanjelický farár na Myjave. Osud a politické pomery mu nedopriali pokojnú starobu. Za absurdné obvinenie bol odsúdený na doživotie a posledných dvanásť rokov svojho života strávil vo väzení bratislavského hradu.

Poltavská bitka, ktorá vošla do európskych dejín, našla v Danielovi Krmanovi svojho dôstojného kronikára. V roku 2008 odhalili na poltavskom bojisku Danielovi Krmanovi pamätník.