Kto si pamätá aroganciu komunistov, povedzme v 50-tych až 70-tych rokoch, s výnimkou Pražského jara, pre toho musí byť rýchlosť ich pádu v novembri 1989 zadosťučinením. Jedna nepravdivá správa o smrti študenta stačila, aby státisíce vyšli do ulíc a komunizmus u nás padol.

Podobne zmätená a nepravdivá správa o rozhodnutí politbyra strany vo Východnom Berlíne stačila, aby v Berlíne padol múr oddeľujúci Západ od Východu. V Maďarsku prestrihli zhrdzavený ostnatý drôt na hranici s Rakúskom a maďarský komunizmus sa stal iným. Ešte najdôstojnejšie padol komunizmus v Poľsku. Komunisti a opozícia sa dohodli na pravidlách volieb, pravidlá dodržali a komunisti voľby prehrali.

Rýchlosť pádu komunizmov v Strednej Európe, ale aj v Sovietskom zväze, vyvoláva špekulácie. Po určitý stupeň intelektu je živnou pôdou pre konšpiratívne teórie o tom, ako sa vedúci komunisti dohodli s vedúcimi disidentmi na odovzdaní moci. Zhodou okolností Miloš Jakeš, generálny tajomník komunistickej strany, ktorý ju doviedol k novembru 1989, vo svojich pamätiach obviňuje generála Alojza Lorenca a vedúceho oddelenia Ústredného výboru KSČ Rudolfa Hegenbarta, že sa dohodli s opozíciou vlastne na odovzdaní moci. Nuž, viem si predstaviť, že Miloš Jakeš je schopný pochopiť pád komunizmu iba takým spôsobom.

Komunizmus padol, pretože bol vybudovaný na lži, že je vedeckým spoločenským systémom, ale on bol práve nevedeckým spoločenským systémom. Čím dlhšie v niektorej krajine vládol, tým viac sa dostával do rozporu s potrebami ľudí. Každý vedecký alebo technický pokrok bol úderom pre komunizmus. Teória Big-bangu bola v rozpore s marxistickou filozofiou, že hmota je večná a nekonečná. Mimochodom, poučku vymyslel Giordano Bruno, ktorého cirkev dala upáliť v r. 1600 a jeho poučka zaviedla celé národy do slepej uličky ešte aj o 400 rokov neskôr. Ale vráťme sa k nášmu Novembru. Sedemnásteho novembra 1989 už bolo Československo obkolesené štátmi s padajúcim komunizmom alebo nekomunistickými (Poľsko), preto falošná správa o smrti študenta bola pre československý komunizmus ranou z milosti.

Okrem vonkajších podmienok pádu komunizmu v Československu, boli aj vnútorné podmienky. Tie boli dve. Disidenti sa zhodli, že vedúcou postavou odporu proti komunizmu bude Václav Havel. Druhou podmienkou bolo, že slovenskí disidenti nevznášali pred novembrom 1989 a v jeho priebehu požiadavky na zmenu ústavno-právneho postavenia Slovenska. Ak by sme boli vznášali takéto požiadavky, došlo by k rozkolu v opozičnom hnutí a najmä v opozičnom hnutí medzi Slovenskou a Českou republikou. Rozpory mohli odradiť ľudí od účasti na demonštráciách, ktoré boli inak jedinou silou odporcov komunizmu. Pokiaľ v týchto dvoch veciach vznášali iné požiadavky rôzne skupiny, ktoré sa objavili v novembrových dňoch 1989, boli to skupiny, ktoré nemali za sebou viditeľný odpor proti komunizmu predtým a nepožívali preto autoritu pred spoločnosťou. Ostatné požiadavky boli nesporné – slobodné voľby, trhové hospodárstvo, integrácia do Európy.

Ďalší príspevok ku vysvetleniu rýchlosti pádu komunizmu možno hľadať úplne inde. V novembri 1989 komunizmus u nás padal rovnako rýchlo a ľahko ako vo februári 1948 zvíťazil. Vtedy stačilo, že jeden playboy vo vláde – Jan Masaryk – nepodal demisiu so svojimi kolegami a Československo ovládli komunisti. Nebola tu vtedy žiadna sovietska armáda, na Slovensku komunistická strana prehrala voľby v r. 1946 a v celej republike dosiahli komunisti iba relatívnu väčšinu, nie absolútnu. Napriek tomu komunisti bez odporu zvíťazili. Ale to je širšia téma. Ešte v 70-tych rokoch sa niesli v prvomájových sprievodoch transparenty s nápisom: Nech žije víťazstvo socialistickej revolúcie na celom svete. Nuž a tak skončil vtedajší socializmus.

Zhodou okolností v r. 1989 iba o pár mesiacov skôr uverejnil americký politológ Francis Fukujama štúdiu pod názvom Koniec dejín. Tvrdil v nej, že iný spoločenský systém, liberálny kapitalizmus, ovládne svet, pretože je najdokonalejší a ľudia príjmu jeho pravidlá. Ale potom nasledovala vojna proti terorizmu a svetová finančná kríza, ktorú vyvolali guruovia liberálneho kapitalizmu. Pre mňa spočíva odkaz novembra 1989 v tom, že jeden spoločenský systém, ktorý sa považoval za najdokonalejší v dejinách, už pred mojimi očami padol a bol to nádherný pohľad. Neuverím preto žiadnemu ďalšiemu spoločenskému systému, ktorý bude o sebe tvrdiť, že je najdokonalejší v dejinách. Keby sa predsa taký vyskytol, metódy zápasu s komunizmom sa budú dať aspoň čiastočne použiť aj proti nemu.