Další ze středoevropských rozhovorů s Rudolfem Chmelem, tentokrát o roli intelektuála v politice. Je to delší, ale o to lepší!

Zkusme se od konkrétních charakteristik situace ve střední Evropě, v Maďarsku, Polsku, na Slovensku, dostat i k tématu obecnějšímu. Co role inteletuálů v české a slovenské společnosti a politice? Respektive vůbec otázka intelektuála ve veřejném prostoru.
Za Intelektuálov sa v našom priestore považujú mysliaci či rozmýšľajúci vzdelanci, ktorým je ich odbornosť úzka a usilujú sa ju presiahnuť obsahom, oslovujúcim spoločnosť, presnejšie tie jej vrstvy, ktoré majú preň istú rezonančnú schopnosť. Napriek tomu, že im zvyčajne nejde o moc, tlačia sa do priestoru, kde moc pôsobí. Ich štatút sa za posledné desaťročia podstatne transformoval, aj keď termín trošku novší: verejný intelektuál, by mohol naznačovať, že v pozitívnom zmysle slova. Nie je to však tak. Ak použiješ spojenie verejný priestor, chtiac-nechtiac sa dotýkaš politiky, politického života. Ten býva v demokratických spoločnostiach odobrený voľbami. Intelektuál sa ale zúčastňuje iných volieb, verejnosťou potvrdenú aprobáciu získava slovom, raz začas spojeným s činom, s názorom, ktorý dokáže vtiahnuť do diskurzu širšie spoločenské vrstvy. Chcelo by sa človeku pri takejto téme historizovať, ale to by bolo na inú monografiu. Už sa ich zopár napísalo a možno mali aj istú sebareflektívnu a sebaočistnú funkciu, hoci menši ohlas. Nie je však také jednoduché uchopiť túto tému historicky, ani aktuálne. Príkladov na to, ako sa intelektuáli iba v našom priestore zapojili do politiky a ako to bolo v mnohých prípadoch sebadeštrukčné, ako sa z dobrého úmyslu stala kolaborácia, by sa našlo na ďalšiu monografiu. Chyba sa pritom zvyčajne stala pri zapínaní prvého gombíka – keď intelektuáli vsadili nie na racio, ale na vieru ako na spásu, a je jedno či ideologickú, národnú, náboženskú, politickú alebo inú. Tam sa našiel vždy ten malý či väčší mostík, po ktorom sa dalo prejsť – často s dobrými úmyslami! – na politickú arénu, neraz rovno do jej stredu. Arénu, na ktorej sa však vo všeobecnosti nepohybujú nejakí intelektuálni giganti. Skôr naopak, neúnavní repetenti jednoduchých, banálnych viet, ktoré intelektuál ťažko dokáže vysloviť jeden raz. Intelektuál v tomto priestore od konca 19. storočia znamenal elitu. Tá sa však dnes rozplynula, zostala iba sociologickým a historickým pojmom, nie aktuálnym katalyzátorom sveta hodnôt. Svet konzumu, gýča, spotrebná spoločnosť jeho „produkt“ už nekupuje ani zadarmo.

Tak tedy zkusme bližší pohled na fenomén intelektuála přímo v politice.
Intelektuál v politike sa musí vzdať toho najcennejšieho, čo ho odlišuje, ba možno povyšuje: nezávislosti. Pochybnosti, ktoré môžu mať principiálny charakter, musí zväčša vymeniť za dohodnutý či zobchodovaný kompromis, inak legitímny nástroj politiky. To je tá vysoká daň, ktorú intelektuál v politike platí za to, že v nej reprezentuje nejakú stranu (inak sa v nej však neuplatní). Iná vec je, kde sa má politicky zaradiť, napravo, naľavo, do stredu? Či nebodaj do nejakého „zberného“ zoskupenia? Nie náhodou sa mi vidí, že mladšia či stredná generácia intelektuálov v Česku, ale i na Slovensku sa dnes napríklad prikláňa skôr k ľavicovejšej orientácii, hoci v tom súčasnom bezhodnotovom straníckom marazme tu i tam to nie je jednoduché. Je to však nielen odpoveď na mnohé neriešené, nielen sociálne otázky, ale aj na ponovembrové vytesňovanie ľavicovej politiky do sfér starého režimu. Pred sedemdesiatimi rokmi v známej chicagskej prednáške Thomas Mann ešte plédoval za umiernený socializmus a v rovnakom čase Friedrich A. von Hayek pripomínal, že socialistickí intelektuáli na rozdiel od liberálnych boli vždy skôr vizionári, utopisti, čo zrejme je vlastnosť, ktorá politikom na pravej strane spektra chýba. Možno to asi považovať za stránku mladosti, pretože s vekom pribúda oportunizmus, prispôsobovanie, konformizmus. Aj konzervativizmus. A u mnohých, ba u väčšiny, bez ohľadu na režim, iba prostá neideologická, nepolitická snaha prežiť. Intelektuál, ktorý veci problematizuje, spochybňuje zvyčajne nie je pre nikoho veľmi príťažlivý.

Řekl jsi, že intelektuál je v politice nutně zbaven nezávislosti. Opravdu je to takto kategorické? Nebo bychom našli někoho, kdo si i přes život v politických vodách nezávislost zachoval?
Kým Platón hovoril, že morálka určuje politiku, Machiavelli už tvrdil, že politika nesúvisí s morálkou. Napriek tomu, že machiavellizmus víťazí, je dobre, že sa v politike kedy-tedy objavia takí, ktorí majú bližšie k Platónovi. Jeden z príkladných intelektuálov a politikov, ktorý prekonal obe polohy bez väčšej úhony je pre mňa v tejto súvislosti Petr Pithart. Najmä v tej druhej, politickej polohe, kde často nejde o vec, ale o záujmy, neraz osobné, udržiavať dialóg, diskurz a uchovať si kredit kritického mysliteľa, chrániaceho morálku, je to skoro nemožná predstava. Ako pripomínal, mať mandát od voličov a mať slovo, ktorému sa načúva (naslouchá), slovo o tom, čo sa týka všetkých, sú dve a nie jedna vec. Intelektuál v politike kladie väčší dôraz na morálku, kšeftu zväčša ani nerozumie, na súvislosti, najmä dejinné, áno, aj na štýl, ale hlavne na obsah. Na Petrovi Pithartovi možno exemplárne ukázať, že sa politika dá robiť aj inak ako populisticky či pragmaticky. V českom prípade dajme tomu inak vo vzťahu k Nemcom a nemeckému odsunu, vo vzťahu k rozpadu česko-slovenského štátu, k českej sebastrednosti, sebectvu, provinčnosti, vo vzťahu k Slovákom, k Visegrádu, k Európe a európanstvu, k rasizmu, nielen rómskemu, k antisemitizmu, k multikulturalite, nacionalizmu a etnickej homogenizácii, sklonu k uzavretosti, výlučnosti, ale aj vo vzťahu k minulosti. Aj preto práve na potrebu vidieť Čechov v zrkadlách tohto stredoeurópskeho priestoru často márne poukazuje. Dokonca tak, že českú cestu do Európy, do sveta, aj do EÚ a NATO vidí cez strednú Európu, cez dobré vzťahy so susedmi. To v časoch, keď Visegrád pre Václava Klausa znamenal len prázdny pojem, nebolo v českej politike málo. Ale ani v časoch, keď sa maďarskému lídrovi zdá, že v strednej Európe, najmä tej iliberálnej , je priamo stred Európy, nedajboh sveta.

Petr Pithar může být určitě zajímavý příklad, ale nabízí se pak otázka nikoliv po nezávislosti, ale po schopnosti něco skutečně v politice prosadit. Není pak osudem intelektuála v politice, pokud v ní přežije, být v menšině?
Je to tak. Rubom takto deklarovanej pozície intelektuála v politike je život v menšine, často tej najmenšej. Obhajuje, často osamotený, menšiny, ľudské práva, rovnosť rasovú, etnickú, náboženskú, rodovú, ale aj sociálnu, ekonomickú, rovnosť príležitostí, inakosť vo všetkých formách. Nie je náhodné, že práve Petr Pithart inicioval viaceré dominantné diskurzy vo viac ako poslednom polstoročí, najmä v prelomových obdobiach českých aj československých dejín. To dnes už pomaly prestáva byť možné. Jὕrgen Habermas dávnejšie písal o štruktúrnej zmene verejnosti, ktorej nesvedčí klasická postava intelektuála. Komunikácia intelektuála sa presmerovala od kníh a novín k televízii a internetu, na „siete“. Intelektuáli túto transformáciu stíhajú veľmi pomaly a skôr zriedkavo a tak sa vplyvnými stávajú, ako mi nedávno vysvetlila mladá príbuzná, univerzitná poslucháčka, influenceri, ešte lepšie top influenceri, ktorí ponúkajú „produkty“. Nie idey. Intelektuálne idey totiž v tejto konfrontácii nemajú nádej na „lajky“. Kde sa však majú prezentovať? Zatiaľ sú na tých sieťach, ale aj v niektorých printových periodikách; v porovnaní s tými stotisícovými nákladmi novín a časopisov z praveku konca šesťdesiatych rokov minulého storočia sú však skôr bibliofíliami. A to sa štrukturálna premena spoločnosti ešte nekončí. Niečo z toho viacerí klasici intelektualizmu už predvídali, ibaže liek na to nemali. Kedysi na konci minulého storočia Karel Kosík predvídavo písal, že „intelektuálom odzvonilo“, že o ich tovar nie je záujem, lebo na odbyt idú slogany, heslá, počítače, bezduché duchaplnosti... Po vyše dvadsaťročí niet na tom veľmi čo zmeniť. Aj keď predsa len sa mi zdá, že nastupujúce generácie sú v rámci tej premeny schopné istej revitalizácie štatútu intelektuála v nových podmienkach.

Možná v nové generaci, ale politika je aktuálně v rukou trochu jiných generací, ať již jde o Českou republiku nebo Maďarsko.
Na názory intelektuálov nie je spoločenská objednávka. Z tejto strany politikom, žiaľ, dnes naozaj nebezpečenstvo nehrozí. Nie je to iba naše slovenské špecifikum. Liberálno-katolícky poľský filozof Marcin Król, ktorého sa rád dovolávam, uvažujúc o márnosti intervenovania ducha do politiky, o marginalizácii myslenia v Poľsku, hovoril nie tak dávno, že po roku 1989 stačilo niekoľko rokov, a už nikoho nezaujímali závažné texty. V slobodnom Poľsku sa podľa jeho prísneho názoru nepodarilo vyvolať jednu verejnú debatu, ktorá by sa týkala problémov skutočne zásadných. Rozumiem jeho skepse, ale porovnanie so Slovenskom, Českom, Maďarskom by bolo možno ešte pesimistickejšie. V každom prípade mám na ten čas aj lepšie spomienky, lebo som v polovici deväťdesiatych rokov uverejňoval v Gazete Wyborczej (mala vyše polmilónový náklad!) často celostránkové komentáre o slovenskom politickom živote, čo vtedy na Slovensku i v Česku nebolo ešte v novinách zvykom. Písal som o mečiarizme ako o hrozbe demokracie. Vtedy to bolo pre poľských čitateľov možno zaujímavé, ale aj trochu exotické. Ešte sme nepoznali pojem iliberalizmu, liberalizmu bez demokracie, či antiliberalizmu, ktorý tak posvätil Viktor Orbán, ešte bola stále pre nás dôležitá sloboda a jej protiklad – autokrat so svojimi vernými, čakajúcimi už pri hodovacom stole. Trochu sa tá moc vtedy však intelektuálov predsa len bála alebo skôr sa obávala ich vplyvu či mienkotvornosti, čo, pravdaže, za tie roky vyprchalo. Dnes, keď je intelektuálna komunita znova uzavretá do svojich slonovinových veží, v lepšom prípade do uzavretých konferencií, workshopov, prišla o svoju autoritu. Konzumná spoločnosť nemá záujem byť závislá od kritického myslenia intelektuálov, pridelila im poľutovaniahodný štatút exotických záhradných trpaslíkov. Odvrhla ich ako zbytočných komplikátorov jednoduchého ťahu na zisk. Spoločnosť je síce možno informovanejšia, ale nie vzdelanejšia. Rezignovala na intelektuálny nadhľad, korekciu. Nedajboh pochybnosti. S návratom demokracie, s trhovým režimom sa – paradoxne – zúžil okruh včerajšej vrstvy inteligencie, ktorá ešte v nie tak dávnych časoch totalitných a trochu aj potom bola zvedavá na názor intelektuálov roztláčajúcich priestor slobody (ale on sa zužuje neviditeľne aj dnes!). V prítomnosti, zdá sa, „neviditeľná ruka trhu“ ju zasiahla na mieste, kde mala senzory pre širšiu spoločenskú reflexiu a vyššie kultúrne záujmy, v stave všeobecnej letargie či rezignácie.

A kdybych teď použil spojení jak ze starých časů, jak je to s intelektuály a morálkou v politice? Není intelektuál v politice menšinový druhy bez vlivu a morálka pojem z dávných časů bez dopadu na heslovité výkřiky volebních kampaní a následné marketingové politiky?
Morálka a politika? Je to už len mýtus, ktorý radi živíme, ale nemá, ako hovorím, partnera, toho na druhej strane, ktorého by oslovil, inšpiroval, nedajbože ovplyvnil. Kanadský intelektuál a bývalý liberálny politik, rektor budapeštianskej, dnes už viedenskej Stredoeurópskej univerzity (teda Sorosovej!) Michael Ignatieff hovorí, že väčšinu dvadsiateho storočia sa intelektuáli angažovali v prospech veľkého príbehu boja kapitalizmu a komunizmu, že tento boj dával ich životu zmysel. Platí to aj o mnohých slovenských intelektuáloch, umelcoch, ktorí k ľavici priľnuli skôr citovo ako racionálne, ale aj pre celý rad zahraničných, často vrcholných vedcov, umelcov, intelektuálov dvadsiateho storočia. Zároveň však dodáva, že dnes sa ten boj transformoval na zápas medzi globalizmom a partikularizmom, medzi silami technológie, kapitálu a vedy, ktoré nás tlačia ku globálnej rovnakosti, a tradíciou jazyka, kultúry, náboženstva a identity, ktoré potvrdzujú našu neporušenú odlišnosť. Niektorí intelektuáli sú globalisti, ale väčšina bývalých ľavicových intelektuálov sú partikularisti, ktorí stoja proti svetu ovládanému Mcdonaldami, Facebookmi a Microsoftami. Odpoveď je potom jediná: čím silnejší globalizmus, tým silnejšia obrana identity. A naopak. Ale vzhľadom na spomínanú zredukovanú rezonanciu už to nie je väčšinou diskurz verejný, skôr akademický. Aj keď možno sa predsa len dajú nájsť aj iné či novšie témy hodné intelektuálnej reflexie.

Tak směle se s nimi. Jaká jsou podle tebe aktuální témata intelektuálního diskursu?
Neovládam detailne inventarizáciu všetkých tém intelektuálnych diskurzov v stredoeurópskom priestore, hoci sa ich snažím v rámci svojich schopností a možností sledovať. Nedávno som si čítal rekapituláciu tém aktuálnych pred dvadsiatimi rokmi a dosť som bol prekvapený. V českom prostredí rezonovalo Vaculíkovo otvorenie problému Česko-Slovenska a návrhu na jeho rozdelenie už na jar 1990, rozprava o odsune Nemcov a zmierení, Bělohradským iniciovaná polemika o pravde a úlohe intelektuálov, mahlerovská diskusia nielen o tom, komu patrí svatovítska katedrála, diskusia o násilí na obrazovke, o stave a úrovni vysokého školstva a o českom feminizme (témy sú determinované iste tým, že vyplynuli z ankety poriadanej Lidovými novinami desať rokov po zamatovej zmene). Nebola tam, trochu paradoxne, téma európskej či euroatlantickej integrácie, hoci v deväťdesiatych rokoch kulminovala, nielen v Česku. Údajnému premiantovi strednej Európy v tomto ťahu sa zrejme zdalo, že je problém dávno vyriešený. Ale neboli hlbšie aktualizované ani diskurzy o stave právneho štátu, sociálnej problematiky, demokracie, rasizmu, o vyrovnaní s minulosťou už ani nehovoriac. O migrantoch, pandémii ešte nebolo, samozrejme, chýru. Ale ani dnes, takisto ako témy klimatickej zmeny, nie sú v intelektuálnom premýšľaní osobitne vyhľadávané. Prítomný diskurz o sebareflexii ľavice či jej diferencovaných podobách, resp. odrodách síce nemá vždy priamy súvis s domácim politickým kontextom, ale obsahuje, myslím si, pozitívnu generačnú energiu, ktorá má perspektívu nielen pri hľadaní toho, čo je už asi verifikované contradictio in adiecto: kapitalizmu s ľudskou tvárou, zjednodušene sociálnej spravodlivosti, nedajboh rovnosti. Takisto, nazdávam sa, má perspektívnu energiu diskurz o vyrovnaní sa s komunizmom, ktorého generačná obmena znamená prinajmenšom menej spomienkových emócií a viacej sústredenosti na metodológiu, ktorá nemá s citmi a prežívaním veľa spoločného. V dnešnom slovenskom prostredí, možno nie náhodou, obe naposledy spomínané témy absentujú, resp. nemajú taký výtlak. Už dlhšie sa umára napríklad totálnymi plagiátmi diplomových prác najvyšších ústavných činiteľov, ktorí ich práve „písali“ v čase, keď „nemali čas“, lebo mali veľa práce s podnikaním... Ide však o frapantný prípad toho, ako sa táto spoločnosť prispôsobila degradovaniu intelektuálnej činnosti. Ak paralelne s touto témou sa oživuje otázka sexuálnych menšín, ktorá sa dlhšie rozbieha na úrovni primitívnej kultúrnej vojny, nie intelektuálneho diskurzu, je to iba ďalší rozdiel v našich intelektuálnych diskurzoch, hoci nielen v tom sa odlišujeme.

A intelektuální diskursy kolem nás? Slovensko, Maďarsko, Polsko?
V slovenskom priestore zmáhanom v deväťdesiatych rokoch spomínaným zápasom s autoritárskym, populistickým mečiarizmom, niektoré z vyššie uvádzaných tém boli tiež predmetom intelektuálneho záujmu, rovnako ako témy občianskej spoločnosti, nacionalizmu, historického vedomia, miesta v Európe, ľudskoprávne aspekty, ale mnohé z toho prekrývali zdanlivo parciálne témy slovensko-maďarské, aktualizujúce staré historické krivdy a nové menšinové diskriminačné spôsoby vládnucej garnitúry. České a slovenské témy intelektuálneho diskurzu sa v tom čase akosi nestretávali, hoci sme po tom rozvode nastupovali do spoločného vlaku, len každý s iným rušňovodičom či strojvodcom. Skutočný česko-slovenský či slovensko-český intelektuálny diskurz neexistoval, ako keby sme si vystačili so svojimi témami sami. Hoci, hádam len za tých spoločných takmer sedemdesiat rokov by sa ich našlo v našich skriniach dosť.
Častejšie som zmieňoval historickú polarizáciu maďarského spoločenského, intelektuálneho, literárneho, umeleckého života na tzv. ľudových a urbánnych autorov, ktorá sa premietla i do politického sveta, zjednodušene do delenia na konzervatívnu kresťansko-národno-ľudovú politiku a jej ľavicové a liberálne opcie, inak možno ešte jednoduchšie na vidiečanov a mešťanov, ako sa situácia vyprofilovala po roku 1989. Tým, že sa postupne maďarský politický systém znovu vracia k vodcovskému princípu, pyramidálnej či vertikálnej štruktúre, ktorá okliešťuje demokraciu, vyvoláva v liberálnejšej časti intelektuálov vo všeobecnosti kritický ohlas, ale širšie maďarské kolektívne vedomie na tento stav reaguje ústretovo, aj preto má Viktor Orbán v poslednom čase historicky najvyššie preferencie, vyše päťdesiat percent. Skutočnosť, že je to i svedectvo o stave demokracie si uvedomuje časť významných kritických intelektuálov naliehavo už dávnejšie, ale na spomínané kolektívne vedomie to nemá vplyv. Naopak, ukazuje sa, že tento spôsob vládnutia rieši aj podstatnú maďarskú traumu, má totiž aktívny dosah aj na život maďarských menšín v susedných štátoch. A napĺňa tak ideu politickej reintegrácie maďarského národa. Už predtým spomínané témy okliešťovania právneho štátu, prepisovania dejín, masívneho intervenovania vlády do justície, finančného, hospodárskeho sektoru, do vzdelávania, kultúry, umenia, športu, médií, zápas s Bruselom, imigrantmi, Sorosom atď., atď., to všetko sú témy, ktoré sa síce môžu pertraktovať v dvoch-troch nízkonákladových časopisoch intelektuálneho charakteru, ale s obmedzeným okruhom čitateľov. Majú dokopy náklad asi päťdesiat tisíc. Televízia, rozhlas sú v rukách štátu a naposledy „tradičným“ spôsobom padol aj populárny kritický internetový denník Index.
Keď roku 2011 uverejnil v jednom z tých periodík (týždenník Élet ís irodalom – Život a literatúra) svetovo uznávaný spisovateľ Péter Nádas už spomínanú brilantnú diagnózu začiatku druhého vládnutia Viktora Orbána, fakticky prognózu zatvorenej maďarskej spoločnosti, rezignáciu na otvorenosť Západu, mohlo to byť mementom, no demokracia sa v poslednom čase nestala v Maďarsku predmetom verejných diskusií. Vtedajšia Nádasova ostrá analýza však má univerzálnejšie posolstvo, je charakteristická pre viaceré stredoeurópske štáty, poznačené korupciou, oligarchizáciou, obmedzovaním práva, ľudských práv, kmeňovým egoizmom, duchom vidieka, klerikalizmom, rasizmom, homofóbiou, xenofóbnym nacionalizmom atď. Bol by to možno iba maďarský problém, keby sám Viktor Orbán už roku 2017 nehovoril, že kým v roku 1989 sme v strednej Európe verili, že našou budúcnosťou je Európa, dnes máme pocit, že práve my (teda my neliberáli, iliberáli v Maďarsku, v strednej Európe) sme „budúcnosťou Európy“. Zatiaľ to, chvalabohu, možno aj zásluhou toho mála kritických intelektuálov, ešte tak nie je, Európa je, verme, na vírus politickej a kultúrnej kontrarevolúcie ešte rezistentná, ale kto vie, že dokedy. V každom prípade tento vírus dosiahol, že isté kruhy aj v západnej Európe sa začali k tomuto typu politiky a jeho reprezentantovi celkom otvorene hlásiť. O dnešnom duchovnom stave maďarského štátu dosť veľa vypovedá, že plán nových učebných osnov zveril bohuznámemu literátovi, ktorý Pétera Esterházyho označil za ničiteľa maďarskej kultúry a maďarských spisovateľov židovského pôvodu navrhuje z učebných osnov vyradiť. Tomu hovorím vyrovnanie s minulosťou hodné dvadsiateho prvého storočia.
Ak sa duchovná jednota strednej Európy bude naďalej rozpadať ako doteraz, bude pre majiteľov moci v našom priestore zrejme jednoduchšie uskutočniť svoje plány na novú „budúcnosť Európy“. Nateraz, chvalabohu, ešte nie je v celej strednej Európe, tej visegrádskej, objednávka na takúto budúcnosť, ale hlas intelektuálov v nej by mohol byť počuteľnejší, a naliehavejší. Aby sme sa nezabudli vyrovnávať aj so súčasnosťou. Dávnejšie totiž hovorím, že by sa možno mali dať do práce aj „ústavy pamäti posledných desaťročí“, aby sme nerobili predčasné hrubé čiary. Napriek všetkým pochybnostiam nemyslím si, že je alternatívou demokracie variant, ktorý sa nám dnes núka od niektorých našich stredoeurópskych partnerov.
Aj preto sa však musí intelektuálne prostredie napriek všetkému, čo ho brzdí, aktivovať. V poľskom, asi najpolarizovanejšom v dnešnej strednej Európe („spoločnosť je rozdelená presne fifty-fifty“, hovorí Agnieszka Holland) sa odohráva vo verejnom, politickom aj intelektuálnom priestore asi najočividnejšia kultúrna vojna v strednej Európe. V prepisovaní dejín, vo vzťahu k ľudským právam, LGBT osobitne, k politizácii humanitných vied, k cirkvi, antisemitizmu, migrantom, vo všetkom akoby ožila studená vojna bez nádeje na kompromis. Agnieszka Holland s Olgou Tokarczuk dokonca písali vo veci otvorený list predsedníčke Európskej komisie, ktorí podpísali stovky svetových osobností, ale aj taký masívny odpor na rigidných politikov pôsobí skôr naopak. Mandát voličov je, pochopiteľne, prevažujúcejší než mandát intelektuálov. Nielen v Poľsku, hoci tam možno viditeľnejšie.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.