Středoevropské rozhovory s Rudolfem Chmelem se chýlí ke konci. Tentokrát o antisemitismu a romském obyvatelstvu (zejména na Slovensku).

V našem rozhovoru jsme se dotkli mnoha aspektů střední Evropy. Mnoha národů, vzájemných vztahů a historických determinací. Přece jen mi tam ale možná dvě zcela konkrétní témata zatím chyběla. Tím prvním je antisemitismus, který bereme možná jako překonanou záležitost. A druhým je téma Romů a jejich života ve střední Evropě. Tak to zkusme napravit a přece jen se na tyto dva fenomény podívat. Antisemitismus a střední Evropa?
To je téma ako hrom. Už tu o nej padlo slovo, ale na hlbšie hodnotenie a porovnanie sa necítim byť príslušný napriek tomu, že sa jej človek vo verejnom priestore nemôže vyhnúť. V strednej Európe mala svoje špecifické podoby a súvislosti, je takpovediac v jej identite (nie nadarmo sa niekedy zvykne so štipkou irónie hovoriť, že stredná Európa je už dnes len v New Yorku a v Izraeli). Aj o tejto téme sú dnes už hory kníh, takže niet veľa možností niečo originálne dodať. Iste však čiastkové výskumy. Skôr sú asi atraktívnejšie osobné či rodinné príbehy, pamäť, špeciálne uhly pohľadu, determinované veľkými i malými dejinami, tak rozpornými a tragickými. Po holokauste už ako keby nebolo čo pripomenúť, ale nič nie je uzavreté. Najmä preto, že recidívy, ak chceš revitalizácie témy, majú svoje nové tváre, formy a Európa, nielen stredná, im, zdá sa, nedokáže razantnejšie čeliť. Svedčí o tom aj aktuálna tendencia k uzatváraniu sa, k faktickej redefinícii liberálnodemokratických štátov, ktorej sme svedkami. A znova, mohli by sme sa na vec pozrieť historicky aj aktuálne, aj komparatívne, ale nedošli by sme na koniec. Nehovoriac o tom, že skúsenosť s antisemitizmom má svoje globálne aj lokálne rozmery.

Chápu, že na formát jedné odpovědi v rozhovoru je to nezměrné téma, tak ho třeba zkusme zakotvit na Slovensku.
My Slováci sme vari od 19. storočia žili v akomsi rurálnom antisemitizme, ktorý mal potom svoje konzekvencie aj v pasívnom prijímaní jeho nacistického či národnosocialistického módu. Jeho dnešné podprahové oživovanie, ktoré sa dnes zatiaľ najviditeľnejšie prejavuje adorovaním symbolov, historických postáv, udalostí tohto obdobia dokonca parlamentnou stranou (Ľudová strana Naše Slovensko), je však už za hranicou akceptovateľnosti. Zo starších sociologických zistení ešte zo začiatku deväťdesiatych rokov môžem len zbežne usúdzovať, že predsudky o Židoch, resp. o ich vplyve na ekonomiku a politiku, o ich nebezpečnom účinku na štát boli u Slovákov v porovnaní s Čechmi viacnásobne intenzívnejšie. Relikty toho zjavne len tak ľahko neporazíš, skôr naopak, hoci platí aj Sartrovo, že aj keby nebol ani jeden žid, antisemita sa objaví. Dnes sa síce už niečo urobilo preto, aby naši rodáci pochopili, že židia sú významnou súčasťou napríklad aj slovenskej kultúry, teda multikulturality, že treba uchovávať pamiatky aj pamäť na ňu, ale nie je to až taký univerzálny liek na nastolený problém. Borí sa s ním spoločnosť nášho priestoru na rozličný spôsob, očividnejšie prinajmenšom od konca druhej svetovej vojny, netrúfam si však odhadnúť výsledok. V slovenskom prostredí o veci písali zasvätene viacerí, historici Ivan Kamenec, Miloslav Szabó, nezabudnuteľne najmä esejista, takrečeno osobný svedok témy Juraj Špitzer, ale, obávam sa, že vedomie spoločnosti, ich výkony ovplyvňujú nezaslúžene málo.

Není to tím, že se většinově tváříme, že jde skutečně o relikt minulosti a s aktuální situací vlastně nemá nic společného? Takové zakonzervování v dějinách, které ale může být hodně nebezpečné.
Nie je to, prirodzene, celkom nová problematika, má v historiografii, v literatúre, filme, umení strednej Európy už svoje miesto, ale žiadala by si nejakú aktuálnejšiu infúziu do vedomia mladších a možno aj starších, náchylných na ľahké prijímanie dejinami tragicky verifikovaných predsudkov. Škola, vzdelávanie, osveta by mali pridať plyn, kým nebude neskoro. Možno, že sme v tejto veci Slováci, a myslím si, že Česi ešte väčšmi, zdanlivo navonok menej negatívne postihnutí týmto syndrómom, ale, pokiaľ ide o mojich rodákov, nepreceňoval by som to.

To je možná česká a slovenská společnost – a i ty dvě jsou v tomto rozdílné. Co ale další dvě středoevropské země? Polsko a Maďarsko. Tam je možná situace odlišná a v něčem nebezpečnější.
Pravdou je, že téma má v poľskom či maďarskom prevedení viaceré viditeľnejšie, možno aj kontroverznejšie prejavy, napríklad v poľskej literatúre a filme iste, presahuje spoločnosťou ťažšie akceptované kánony, ale je skôr udržiavaná v akomsi umelom spánku, ako súčasťou aktuálneho politického či intelektuálneho, alebo umeleckého celospoločenského diskurzu. Inak, neviem sa zbaviť pocitu, že v orbánovskom Maďarsku napríklad ju v ostatnom čase pars pro toto zosobnil George Soros, hoci, častejšie už spomínaná dichotómia urbánnych (neraz židovských) spisovateľov a ich náprotivku, ľudových, takmer som chcel povedať, že rasových Maďarov, je stále kdesi v podloží problému tamojšieho antisemitizmu. Formálne sa síce prezentuje, že je v opatere extrémistov či neonacistov, ktorí na ňom získavajú preferencie, ale pod povrchom je trochu iná skutočnosť, ktorej jemnejším pomenovaním je kolektívny egoizmus, hľadanie vinníka, vnútorného nepriateľa, teda toho iného, cudzieho. Nehovoriac o tom, že je i v podloží otázky, pri ktorej tiež párkrát v tomto priestore vyskočila akoby sekundárna: liberáli vs. národní, kresťanskí konzervatívci. Všade sa kdesi priplichtí ten nešťastný antisemitizmus v rôznej intenzite. Nielen preto hlásanie antiliberalizmu nemá nikdy až tak ďaleko k hlásania antisemitizmu. O hlásaní nacionalizmu nehovoriac. Aj do jeho DNA predsa patrí averzia, nenávisť k iným, cudzím. Rasove, etnicky, nábožensky, kultúrne, hospodársky, jednoducho iným, odlišným. Neraz o tom vydali svedectvo viacerí, jedno z najsilnejších možno nositeľ Nobelovej ceny Imre Kertész či Gyὄrgy Konrád alebo Péter Nádas, Adam Michnik a mnohí ďalší, ale vedomím spoločnosti, o politických reprezentáciách nevraviac, to nepohlo. Dalo by sa, ako hovorím, o téme historizovať aj moralizovať, ale pokiaľ sa dá najmä v politike, vo verejnom priestore zneužívať, je víťazstvo v zápase s predsudkami, mýtmi, žiaľ, v nedohľadne. Bez tých nemnohých nebojácnych účastníkov tohto sizyfovského zápasu, ktorí na nebezpečenstvá hnedej farby poukazujú bez ohľadu na vlastné bezpečie, by to však bolo asi celkom beznádejné. Ako to hovorili tí moji rodáci na začiatku deväťdesiatych rokov: cudzie nechceme, svoje si nedáme... Aj preto mohol spomínaný Juraj Špitzer jednu zo svojich posledných esejí na túto tému nazvať začiatkom deväťdesiatych rokov – Smútok z dejín. Ale kedy bolo v dejinách, a s dejinami najmä, veselo?

Zkusme se posunout od tématu antisemitismu k fenoménu romského obyvatelstva střední Evropy. To je jak historické, tak aktuální téma. A možná na něm se nejlépe ukazuje schopnost společnosti odmítat rasismus. Tady nemáš jen zkušenosti intelektuála, ale i politika, kterého se to v slovenské vládě týkalo... Zkusil bys nějaký „dlouhý pohled“ na slovenskou realitu posledních třiceti let?
Rómovia sa zo svojej poddanskej pozície dostávajú asi najťažšie aj najzložitejšie. Terminologicky sa po roku 1989 prepracovali z Cigánov na Rómov, ale najpoužívanejšie synonymá pre nich sú: sociálne znevýhodnení, vylúčení, marginalizovaní, neprispôsobiví a podobné slová, ktoré dodnes vysvetľujú status Rómov. Tí síce dosiahli roku 1991 štatút národnostnej menšiny, roku 2008 bol štandardizovaný ich jazyk, no neriešilo to ich hlavný problém – sociálny, ten kultúrno-etnický aj tak zostal v jeho pozadí. Ani špecifickú podobu asimilácie či integrácie. Rómovia na Slovensku žijú s vedomím, že sú na okraji, že väčšina spoločnosti ich odmieta, osemdesiat percent ich nechce mať za susedov, má pocit, že majoritné obyvateľstvo treba pred nimi chrániť. Za predchádzajúceho režimu boli chápaní skôr ako sociálna trieda, čo mal byť predpoklad ich asimilácie. Za posledných tridsať rokov sa síce vytvárali inštitúty splnomocnencov na nižšej exekutívnej úrovni, viacerých, veľmi kompetentných som poznal či mal v „rezorte“, prijímali sa vnútroštátne aj medzinárodné dokumenty, ale realita skutočného začleňovania Rómov pokročila iba málo.

To zní poměrně skepticky a pesimisticky.
Ak sa pozerám na tému numericky, napĺňa ma optimizmom o to menej. Na Slovensku žije asi tristo dvadsať tisíc Rómov, šesťdesiat percent je asimilovaných, štyridsať percent žije doslova v stredovekých podmienkach, v dislokovaných segregovaných osídleniach, hovoríme im jemne osady, v skutočnosti v getách bez pitnej vody, v chatrčiach pozliepaných z hliny či čohokoľvek, čo sa dá zlepiť do nejakej chyže. Práve táto dedičná chudoba, absolútne vylúčenie od majority bývaním, školami, prístupom k zdravotnej starostlivosti a službám, je od roku 1989 pretrvávajúcim problémom. Samozrejme, v niektorých lokalitách možno pozorovať pokrok, ale situáciu možno naďalej považovať za kritickú. Nehovoriac o tom, že ju zneužívajú politickí extrémisti, no neraz aj štandardnejšie politické strany, nahrávajúce „vkusu“ štítiacej sa väčšiny. Protirómskosť je volebný bonus, na ňom (tak ako na protimaďarskom) sa napríklad chcel isté obdobie promovať aj sociálnodemokratický Smer. Práve v časoch jeho vlády dochádzalo k brutálnym excesom, ktoré nedávno musel dať na poriadok až Európsky súd pre ľudské práva. Ten základný problém teda nie je ani tak národnostný, či etnický, ale sociálne-civilizačný. Ak sa nezlepší prístup k primeranému bývaniu, k vode (!), vzdelávaniu a mnohým ďalším, zdanlivo čiastkovým veciam (napríklad problém pôrodnosti maloletých), tak hovoriť o tejto téme bude vždy žalostné.
Ak si všímaš, Rómovia iba málokedy, ak tak naozaj len okrajove, sú zmieňovaní v tzv. veľkých dejinách, akoby sa na nich nezúčastňovali či zostali zamlčaní, tie dejiny naozaj ako keby išli bez nich či ponad nich. Možno aj preto, že rómsky nacionalizmus fakticky neexistuje, nemá autentických, dôveryhodných reprezentantov, možno preto, že Rómovia nemajú to národné povedomie či uvedomenie, že sú minoritou bez tzv. materského štátu, ale aj bez územia či nejakého centra (aj keď ich usídlenie sa reálne podarilo), ale najmä preto, že nemajú to základné civilizačné ukotvenie, ktoré nesúvisí len s intenzitou asimilácie. Pred riešením rómskej otázky stáli rozpačite vždy znova všetky vlády po roku 1989. Tá dnešná ju zatiaľ vytiahla len v súvislosti s pandémiou. Teda s núdzovým stavom. Na odpoveď riešenia v „normále“ si treba počkať, ale zmena paradigmy nehrozí...

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.