Dokončujeme středoevropské rozhovory s Rudolfem Chmelem takovou malou hrou "na lidi". Rudolf ze své zkušenosti a ze svého pohledu charakterizuje některé aktéry veřejného prostoru ve Střední Evropě. Od roku 1989 dosud...

Zkusil jsme Rudolfu Chmelovi nahodit několik jmen, aby si s nimi poradil po svém. Nečekejte definitivní historická hodnocení, spíše pohled intelektuála se zkušeností z politiky, diplomacie a kulturní sféry.

Gustáv Husák
Vzdelaný komunistický politik (to už sa dnes nenosí, nielen v ľavici), ktorý napriek desaťročnému žalárovaniu v päťdesiatych rokoch vysadol po roku 1968 na obľúbeného koňa politiky: menšie zlo, aby sa dožil konca éry, v ktorej ideológiu zrejme beznádejne veril. Neviem si predstaviť, že by to robil najmä posledné vyše dvadsaťročie iba z vypočítavosti či pragmatizmu, aj keď mohol žiť v ilúzii, že niečo zachraňuje. Z túžby po moci iste. Pamätníkom živí dodnes pocit vybojovania federácie, aj keď virtuálnej. Nezanechal výraznejšie stopy, z ktorý by sa dal jeho vnútorný svet vierohodne, autenticky zrekonštruovať. Jeho list, v ktorom po návrate zo žalára žiadal o rehabilitáciu, no najmä o návrat do strany je pre mňa dodnes pamätný; vedel, že iná cesta asi nie je, ak sa chce vrátiť, mať vplyv, moc. Silný národný akcent, ťah na moc, ktorá väčšinou nesúvisí s morálkou, dogmatik a demagóg, cynik bez priateľov, ale predsa len objekt serióznej historiografie. Nie mýtus, hoci po desaťročí v najtemnejšom komunistickom väzení by na to možno mal nárok. Ale, dnešným jazykom politiky hovoriac, nekradol, iba kŕmil ľudí vidinami o zemskom raji, keď už nebol ani na dohľad.

Alexander Dubček
Insitný, povedal by som, že najmä v poslednej fáze dobromyseľný politik, ktorý je príkladom toho, čomu moja stará mama hovorila „jednoduchý človek“. Jemnejšie povedané: politik nemusí byť mysliteľ, hoci myslieť či premýšľať by mohol. Cit pre politiku mu uprieť nemožno. V istej historickej chvíli to možno stačí, nadlho to však nie je. Január 1968 ho čoskoro presiahol, rovnako november 1989. Už sa nikdy netrafil do dejinného času, čo sa niekedy stáva. Dvakrát málokedy. Začiatkom roku 1992 mi povedal, že tí komunisti boli svine, a on, že je celým svojím srdcom sociálny demokrat a federalista. Stal sa mýtom už zaživa a zostal ním pre značnú časť rodákov dodnes. Pre zahraničný svet, dlho veriaci myšlienke socializmu s ľudskou tvárou možno dodnes. Taký je zákon mýtu. Aj preto slovenský parlament schválil „lex Dubček“, podľa ktorého sa „mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva“. Na dlhoročného komunistického politika je to pekné vysvedčenie. Ako každý mýtus žije svojím životom bez ohľadu na reálne dejiny a historické fakty... (Ako ďalší, tiež potvrdení zákonom, Štefánik aj Hlinka.)

Václav Havel
V pravej chvíli sa z intelektuálneho disidenta stal politikom a zároveň štátnikom a iste aj mýtom a automýtom. Nebol navonok suverén, ale každý, aj neprajník, ho musel rešpektovať. Dejiny si v ňom našli svojho hrdinu. Príbeh človeka, ktorý si chvíľu možno úprimne myslel, že z politiky sa dá vystúpiť tak rýchle, ako do nej vstúpil a že v nej bude vládnuť už len morálka. A pravda a láska zvíťazí... Trafil sa do dejín, ale tie sa potom vybrali svojou cestou. Lásku možno, ale pravdu na nej už nenašiel ani on.


Václav Klaus
Zo sebastredného finančného technokrata prezidentom s názormi, ktoré sa dnes neraz zhodujú s extrémistami, nielen antibruselskými. Nie veľmi nasledovaniahodné.

Adam Michnik
Intelektuál z niekdajšieho legendárneho disidentského trojhviezdia (spolu s Havlom a Konrádom) vedie celoživotný sizyfovský zápas o mravnosť v politike. Preto do nej nešiel. Je nad ňou. Intelektuál, ktorého názory, postoje politici nemôžu ignorovať, dokonca sa ho boja, boja sa jeho pravdy. Byť takouto hviezdou vyše polstoročie vo svetovom intelektuálnom kontexte je obdivuhodný výkon.

Gyὄrgy Konrád
Zdanlivo z tej ikonickej trojice osemdesiatych rokov (s Havlom, Michnikom) subtílnejší, presný diagnostik a formovateľ maďarského aj európskeho verejného priestoru románmi, esejami, postojmi, tolerantným, ale nekompromisným liberálnym myslením, rešpektovaný viac vo svete ako doma. Tam patril vždy k menšine.

Lech Walesa
Príbeh človeka, ktorý prišiel do politiky zdanlivo nepripravený a svoju autentickú insitnosť si zachoval aj na prezidentskom stolci. Na začiatku deväťdesiatych rokov to bola ešte pridaná hodnota, ďalej to už nefungovalo. Napriek tomu zostáva najdlhšie žijúcim mýtom, ktorý aj neprajníci, a že ich je, musia rešpektovať. Lebo bol hrdina, a to je kategória priamo poľská, v pravej chvíli. Keď sa pominula, mohol odísť, ľahšie by sa mu znášal pocit nenaplnenosti.

Vladimír Mečiar
Trafil sa do dejín, ale zle. Slováci potrebovali viac ako ktokoľvek iný v tomto priestore na začiatku deväťdesiatych rokov lídra. Havla nemali a nikto s takými ambíciami a adekvátnou minulosťou sa k tomu ani nehlásil. Tak sa „objavil“ vidiecky právnik s obskúrnym životopisom a ešte obskúrnejšou populistickou rétorikou, ale najmä politikou, reprezentujúci to horšie z rurálnej slovenskej mentality a ohlúpil na chvíľu aj inteligentnejších. Vydržalo mu to pomerne dlho a daň za to platí Slovensko dodnes. Keď je taký „zakladateľ“ štátu (a propos, za účasti štátneho terorizmu!), čo potom s ním.

Michal Kováč
Mal pocit, že samostatný štát je všetko, a tak priľnul k Mečiarovi, ktorý ho naveľa inštaloval za prvého prezidenta v nádeji, že bude oddaný a vďačný. Včas vytriezvel a vzoprel sa. V čase mečiarizmu predstavoval pozitívny ostrov, hoci trochu tragický. Nie hrdina, ale predsa len poctivý bojovník pri zlomení paradigmy, ktorú zakladal.

József Antall
Pripravoval sa na politiku nenápadne v šedej zóne, aby vystúpil ako premiér prvej demokratickej vlády s aurou pripominajúcou aristokratizmus starých čias, ktorá mu podľa neho mala patriť. Vždy keď som s ním ako posledný česko-slovenský veľvyslanec hovoril, som mal pocit, že ma vidí niekde nižšie, než bola jeho pracovňa v budove parlamentu na dunajskom nábreží. Mal v sebe všetky tie historické traumy (bol síce „iba“ historik medicíny), ktoré nemusel vysloviť, ale dal mi ich znať. Tiež umenie politiky... Túžil po zjednotení posttrianonských Maďarov, ale sen mu splnil až Viktor Orbán. Umrel asi po trojročnom premiérovaní na zákernú nemoc, jeho pohreb v roku 1993 v duchu imitácie pohrebu významného uhorského politika Ferenca Deáka z roku 1876 bol už len potvrdením tejto interpretácie.

František Mikloško
Výrazný katolícky disident, ktorý sa trafil do dejín, keď na začiatku deväťdesiatych rokov bol predsedom slovenského parlamentu. Napriek svojej domovskej príslušnosti ku katolícko-národnému Kresťanskému demokratickému hnutiu sa s liberálnejšími partnermi z Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy vybral budovať demokratické Slovensko v Česko-Slovensku. Táto dovtedy nepoznaná symbióza prevažujúceho ľudovo-katolíckeho a minoritnejšieho liberálneho, tolerantného intelektuálneho prístupu k svetu síce trvalejší elektorát nenašla, ale aj jeho zásluhou previedla Slovensko cez mečiarizmus do nového tisícročia. Pre podstatnejšiu časť rodákov však napriek tejto výnimočnosti a intelektuálnemu presahu nenašiel v ich rurálnej mentalite pochopenie – dvakrát neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách. To sa človeku, ktorý je napokon menšinou aj medzi svojimi, keď sa väčšine nepodkladá, stáva.

Mikuláš Dzurinda
Premiér v historickom čase (1998 – 2006) po porážke mečiarizmu, s razantným ťahom na eurotlantickú integráciu a reformné zmeny. V zložitom období pretínania rôznych záujmov dokormidloval dve volebné obdobia konzervatívno-liberálneho vládnutia. Viac to nešlo, záujmy na pravej polovici spektra sa krížili, strany sa rozpadali, čo ľavica s populistami využila. Prejavil silnú vôľu po zjednocovaní stredopravých síl, nemal však, našťastie, sklony k autoritárskemu spôsobu vládnutia. Historicky dejinnú skúšku absolvoval, dokonca s reputáciou, najmä medzinárodnou, čo nie je v slovenských pomeroch bežné.

Robert Fico
Mal vyšliapnuté na ľavicového politika, ktorý mohol nadviazať na to lepšie z nie veľmi bohatej slovenskej sociálnodemokratickej tradície. Príliš však navonok preferoval tzv. slovenské tradičné hodnoty, ktoré nemajú veľa spoločného s modernou európskou ľavicou a sú skôr v opatere konzervatívnych kresťanov, nacionalistov či extrémistov. A odkázanosť od oligarchov, ktorí sa však otáčajú ako tie slnečnice. Nevedel odísť v pravý čas, až ho napokon menšia aj mladšia časť vedenia strany vytlačila a založila populárnejšiu filiálku. Aj v tom môže pripomínať osud Mečiara.

Andrej Babiš
Nie úplne netradičný obraz biznismena v politike so všetkými protirečivosťami z toho plynúcimi. Nie celkom populista, ani charizmatik, nie rétor, navyše Slovák s historickým bremenom. Presadil sa vôľou vládnuť a údajne pomôcť, zachrániť – pred rozkrádaním, korupciou... Jeho strana je tzv. zberná, nesystémová, pre všetkých, takže tie ďalšie by vlastne možno ani nemali mať zmysel.

Miloš Zeman
Podaril sa mu odkloniť český sociálnodemokratický vlak zo slepej koľaje na hlavné nástupište, ale zároveň prispel k jeho neslávnemu koncu. Prezident, ktorý rozdeľuje, provokuje, uráža, nie je celkom ideálom, ale volič to aj tak dvakrát honoroval. Čo viac si môže želať? Tomu hovorím: umenie neodísť.

Viktor Orbán
Z liberála iliberál, teda protiliberál. Za tridsať rokov, fakticky za desať, slušný vývoj aj výkon. Niežeby sa politici nevyvíjali, ale toto je vývoj priamo revolučný a možno už kontrarevolučný.

Béla Bugár
Najvýraznejší reprezentant maďarskej menšiny na Slovensku, ktorý tridsať rokov po novembri 1989 ovplyvňoval slovenský politický život v mene presadzovania princípov demokracie, právneho štátu, národnostnej tolerancie, euroatlantickej orientácie a hlavne: nezávisle od vládnucej politiky v Maďarsku. To považujem za jeho podstatnú pridanú hodnotu. Jeho pokus o slovensko-maďarskú, resp. občiansku nadetnickú stranu Most-Híd mal vo svojej dobe historický význam pre riešenie tradičných konfliktov tohto priestoru, hoci sa napokon skončil po desiatich rokoch volebným neúspechom. V základných princípoch vytrval. Ostatné bola pragmatická, realistická politika s menšími či väčšími kompromismi, ktoré najmä pre poslednú koalíciu so sociálnymi demokratmi a národniarmi po voľbách roku 2016 a zotrvanie v nej mu už nepriniesli body. Zostal napokon v menšine aj vo svojej menšine. Na kresťanského konzervatívca, ktorý dokázal spolužiť s liberálmi, to však bol úctyhodný maratón.

Petr Pithart
Jeden z mála českých politikov, podľa mňa štátnik, ktorí mali empatiu, skutočný záujem o slovenskú otázku, dokonca aj o jej maďarskú menšinu. Stelesňuje osud klasického stredoeurópskeho intelektuála v politike, kritického, vždy v menšine, vždy s dôrazom na morálku v politike, na morálnu politiku, čo je skoro contradictio in adjecto. Ale aj ojedinelý príklad toho, že principiálnou politikou sa v nej možno dlhodobo presadiť i proti zmanipulovanej väčšine. To v časoch kvitnúceho populizmu všetkých odrôd je takmer neopakovateľné. Nielen v strednej Európe.

Árpád Gὄncz
Liberálny politik, štátnik, na začiatku deväťdesiatych rokoch dokázal ako prezident Maďarov spojiť múdrosťou, vľúdnosťou, láskavosťou, ale aj nekompromisnosťou, prísnou mravnosťou, ktorou musel čeliť najmä excesom kresťansko-nacionálnych vlád Józsefa Antalla a Viktora Orbána. Napriek tomu bol pre všetkých starostlivým „Árpibácsim“, rešpektovanou morálnou autoritou pre tých ľudových rovnako ako pre urbánnych. Nebol mýtus, bol reálny vzor statočnosti, mravnosti spojenej s intelektom. Vo svojom čase nebol v tomto priestore štátnik, ktorý by mal v domácom aj medzinárodnom kontexte takú kontinuálnu autoritu bez toho, aby potreboval k tomu mýtické barly.

Karel Schwarzenberg
Pripomenul Čechom, že nie sú naskladaní iba z tradičnej plebejskej či maloburžoáznej matérie prispôsobivosti a pasivity, že dedičný intelektuálny aristokratizmus nemusí byť v rozpore s ľudovosťou, ani s liberalizmom. Podstatne, neokázale, teda nespochybniteľnou autoritou prispel k transformácii Česko-Slovenska na európsky spôsob. S osobitným citom pre strednú Európu. Z nadhľadu, rodového aj dejinného, neobyčajne citlivo dokázal integrovať výraznú časť českej spoločnosti prirodzenou múdrosťou, neodkázanou na formálne tituly. Škoda, že nepadla v prezidentských voľbách na úrodnú pôdu. Predsa len, síce tesne, zvíťazila tradičná česká matéria, v ktorej podloží sú mnohé historické predsudky a stereotypy – chtiac-nechtiac -- podobné tým slovenským.

László Szigeti
Maďarský intelektuál, vyznávač konrádovsko-michnikovsko-pithartovskej strednej Európy aj vtedy, keď sa už rozpadá. Kľúčový predstaviteľ liberálneho sveta maďarskej menšiny na Slovensku, neúnavne zápasiaci s nacionalizmom, populizmom všetkých odrôd, s pokrvným kolektivizmom, s postfašizmom, s iliberalizmom orbánovského typu najmä. Výrazný aktér transformačného obdobia na prelome rokov 1989/1990, najdôslednejšie presadzujúci princípy právneho štátu, opreté o svetové autority liberálnej demokracie. Aj neskôr intelektuál s vplyvom na politické rozhodnutia, presahujúce sféru maďarskej menšiny na Slovensku. V rokoch 1991 – 2016 vybudoval a viedol unikátne nekomerčné vydavateľstvo Kalligram, v ktorom vyšla tisícka kníh v slovenčine a vyše tisíc dvesto kníh v maďarčine, tri vplyvné časopisy, prevažne s problematikou spoločenskovedného myslenia liberálnej proveniencie. Fakticky zlatý fond kritického uvažovania podstatného aj pre rekonštrukciu doby. Bola to v stredoeurópskom priestore ojedinelá, svojím spôsobom vzdelávacia inštitúcia, udržiavajúca ducha súdržnosti strednej Európy v čase, keď politici pre to neurobili nič. Z niekdajšej spoločnej samoty strednej Európy dokázala zásluhou Lászlóa Szigetiho vykresať ducha jej spoločného diskurzu, ducha, ktorému však prítomnosť už, žiaľ, nežičí.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.