Pokiaľ to počasie umožňuje, veľmi rád chodím na balkón. Pripravím si všetky potrebné „ingrediencie“ na strávenie príjemného posedenia, a to popolník, cigarety, nejaký ten nápoj (káva, čaj, nealko, pivo a iné alko a pod.), niektorú z rozčítaných kníh, krížovku, či niečo podobné , a hlavne uvoľnenosť. Tak si posedkávam, pofajčievam, počitávam, poluštievam, popíjam a pozorujem.

Bloky hneď oproti, pískajúce dažďovníky podobné lastovičkám, ktoré už z panelových sídlisk zmizli, ľudí pobehujúcich sem tam na autobusové zastávky, do blízkej večierky, či len tak postávajúcich, debatujúcich a x krát sa lúčiacich , lebo sa ponáhľajú tam, či onam, no za hodinu prejdú v družnej debate iba niekoľko metrov, blízke i vzdialené lesné porasty, horizonty, oblohu. Pokiaľ je myseľ dostatočne otvorená a v duši pohoda, mraky vytvoria často tie najfantastickejšie obrazce. Môžeme si predstavovať, čo chceme, či cítime. Hej, možno ten mráčik, ktorý sa neustále mení, z divokého koňa na Rusalku, z tej na kvetinový záhon, ten na fontánu, tá na sviecu...priletel z ďalekej krajiny, kde ešte pred chvíľou bol pre niekoho stromom, vejúcou hrivou, známym človekom... Záber z balkóna je obmedzený okolitými panelákmi, líniou lesov i vnútorným rozpoložením. Ale poteší, polahodí.

Včera poobede som sa však úplne mimovoľne sa odobral do obývačky, otvoril okno dokorán, odtiahol záclonu a ľahol som si hlavou k oknu na chrbát na mäkký koberec. To vám bol pohľad! Úplne nový svet! Nič, len modrá obloha, kam len oko dovidelo. Na oblohe mraky a už spomínané vtáky. Mraky sa zdúvali, padali a približovali sa, zrazu zastali, zmenili podobu, chvíľu, akoby nevedeli čo ďalej a už uháňali. Jedny vpravo, druhé vľavo, iné hore, iné dolu, no, na všetky strany. A medzi nimi poletovali dážďovníky. Tie smelšie vysoko, prevysoko, až do nebeských výšin, iné len tak popri zemi. Ako my, pomyslel som si. Tak sa mi ten výhľad a neustále sa meniace obrazy zapáčil, že sa mi dlho nechcelo vstať. A ešte, pomyslel som si, čo za rozprávkovú krajinu uvidím večer, v trblietajúcich sa hviezdach!

Ján Harčarik