III. Okrúhle výročia: Československá republika

V r. 1918 vznikla Československá republika. Dnes už neexistuje, Česi a Slováci ju dobrovoľne rozpustili a zdalo by sa, že spomenúť jej okrúhle výročie možno iba z nostalgie. Nie je tomu tak. Poučenie a modifikovaný potenciál Československa zostáva. Pripomeňme si, že Československo vzniklo v dôsledku porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska v I. svetovej vojne. Vojna vypukla, pretože Nemecko sa obávalo rastúceho potenciálu Ruska a Rakúsko malo problémy s južnými Slovanmi, predovšetkým so Srbmi. Problémy s Čechmi boli pre Rakúsko až druhoradé, Slováci neboli pre Maďarsko žiadnym problémom. Určitým problémom pre Nemecko a trochu aj Rusko boli Poliaci. Francúzsko a Taliansko boli pre Nemecko a Rakúsko-Uhorsko taktiež iba druhoradým problémom. Podľa anglickej historiografie, americký prezident Woodrow Wilson vyhlásil svojich slávnych 14 bodov v januári 1918 počas rusko-nemeckých rokovaní o mierovej zmluve v Brest-Litovsku, aby primäl Rusko zostať vo vojne. Z tohto historického zhluku okolností vzišla Československá republika. Pre vypuknutie I. svetovej vojny boli rozhodujúce slovansko-germánske rozpory. Slovenský a český príspevok k vojnovému úsiliu – légie – bol skôr malý. Rusko sa vo vojne vyčerpalo enormne, Srbsko stratilo vo vojne 16 % obyvateľstva. Na začiatku vojny zohral určitú úlohu M. R. Štefánik pri uvádzaní Masaryka a Beneša medzi parížsku elitu, ale na konci vojny neprispel konštruktívnym spôsobom k úsiliu legionárov v Rusku a už vôbec nie pri diplomatickej príprave povojnových rokovaní. Zato Masaryk a Beneš zvládli povojnové mierové rokovania výborne. Pre úspech na mierovej konferencii bolo potrebné, aby Česi a Slováci vystupovali ako jeden národ a vystupovali sme ako jeden národ. Čiže aj Martinská deklarácia o prihlásení sa Slovenska k Československu bola možná iba vďaka obetiam predovšetkým Rusov a Srbov. Nezabúdajme na to. Československá republika tak ako vznikla, vznikla dobre, pretože lepšie nemohla vzniknúť. Keď sa na Slovensku niekto v minulých rokoch rozčuľoval, že neboli zohľadnené všetky slovenské územné záujmy, nech nezabúda, že Slovensko nebolo vtedy schopné sa k ním samo ani len prihlásiť.

Desaťročia plynuli, podmienky sa zmenili a Československo sa v r. 1992 rozdelilo. Tak ako bolo v r. 1918 efektívnejšie, keď Česi a Slováci vystupovali pred svetom ako jeden národ, tak v r. 1992 a v nasledujúcich rokoch je efektívnejšie, keď vystupujeme ako dva členské štáty Európskej únie. Dokonca aj na olympiádach je to efektívnejšie. Nezabúdajme však, ako Československo vzniklo. Už pred I. svetovou vojnou sme sa Česi a Slováci považovali za strategických spojencov. Využili sme potom obete Rusov a Srbov, ktoré na prvom mieste rozbili Rakúsko-Uhorsko, získali sme a využili podporu Západu a vyhlásili sme republiku. Dnes sa zdá, akoby najmä politika Českej republiky na to zabúdala. Uznanie Kosova vnímajú Srbi ako zradu na sebe a budovanie americkej radarovej základne vnímajú zase Rusi ako zradu na sebe. Česká republika, keď stratila slovenské vyvažovanie, vsadila na geopolitické víťazstvo Západu. Nemôžem povedať, že jej želáme, aby to vyšlo. Dedičom Benešovej zahraničnej politiky príslušnosti k Západu, ale dobrých až privilegovaných vzťahov s Východom, je skôr Slovensko. Pri 90-tom výročí vzniku Československa, jeho odkaz možno vidieť v tom, aby Slovensko a Česko naďalej zostali strategickými spojencami, nakoľko to len možno zlúčiť s ich národnými záujmami. Preto bolo dôležité, že Československo zaniklo ústavným spôsobom. Tí, ktorí po Nežnej revolúcii tlačili na konfliktné rozdelenie Československa, si zaslúžia ešte aj dnes nakopnutie. Česko akoby sa rozhodlo pre jednostrannú západnú orientáciu, Slovensko prinajmenšom flirtuje aj s východnou. Geopoliticky zaberáme širšiu škálu. Geopolitická váha Slovenska alebo Česka bude vo veľkej miere závisieť od toho, ktorá strana bude vyhrávať. Českí priatelia mi s trpkosťou hovoria, že české deti už nerozumejú slovenčine, lebo chýbajú spoločné relácie v rádiu a televízii. Bonmot na záver: ak bude geopoliticky stúpať váha Východu, české deti sa opäť naučia rozumieť slovenčine.

III. Horúce miesta Kaukazu: Čečensko

Piate stretnutie Valdajského klubu malo na programe aj návštevu Čečenska. Valdajský klub nesie meno podľa mestečka pri Moskve, kde sa konalo prvé zasadnutie. Združuje asi 50 ľudí z celého sveta, ktorí sa systematicky zaoberajú Ruskom. Ako poradcovia svojich vlád, ako profesori na univerzitách, novinári, pracovníci vedeckých ústavov. Asi polovica členov klubu sú Angličania a Američania, zvyšok sú z ďalších častí sveta.

Na letisko v Groznom nás priviezlo osobitné lietadlo. Vítal nás folklórny súbor. Tanečníkom v súbore bol aj mladý Čečenec, ktorý vyhral žiacku súťaž v tanci v rámci celého Ruska. Klimatizované autobusy nás najskôr zaviezli do centra Grozného. Hlavné mesto Čečenska poznáme zo spravodajských záberov z obdobia prvej alebo druhej čečenskej vojny. Teraz je na nepoznanie. Je to nové mesto. Ako prichádzame z letiska, na okrajoch mesta sú budovy pôvodných panelákov zo sovietskych čias. Fasády však majú vynovené, pravdepodobne sú aj zateplené a rozhodne vyzerajú lepšie, prinajmenšom zvonka, ako paneláky povedzme na bratislavských sídliskách. Centrum mesta je postavené nanovo, sú to nové budovy a architektúra sa približuje novým budovám napríklad v Bratislave. V parčíku je pomník Achmata Kadyrova, otca terajšieho prezidenta a jeho predchodcu, na ktorého spáchali atentát v r. 2005 na futbalovom štadióne v Groznom, pri ktorom zahynul. Naproti Kadyrovovmu pomníku je mohutná stavba novej mešity, vraj najväčšej v Európe. Mešita bola tesne pred dokončením. Architektúra podobná Modrej mešite v Istanbule so štyrmi minaretmi na okrajoch. Kúsok od nej je rekonštruovaná stavba pravoslávnej katedrály. Túto kombináciu možno pozorovať vo všetkých moslimských oblastiach Ruska. V centre mesta je spravidla nová mešita a rekonštruovaná pravoslávna katedrála. Ruská vláda takýmto spôsobom nie len demonštruje spolužitie kresťanstva a islamu v Rusku, ale aj vedie príslušníkov oboch náboženstiev k spolupráci. V centre mesta je hustá automobilová premávka a na svetelných križovatkách sa vytvárajú rady áut. V Čečensku sme to vnímali predovšetkým ako znak mierového života. Našich sprievodcov sme sa pýtali, z čoho sa to všetko financuje. Odpovedali nám, že v Čečensku sa ťaží ropa a podľa ruského zákona určité percento príjmov za ťažbu prírodných zdrojov zostáva v republike. Ďalšie dotácie dostáva Čečensko z ústredného rozpočtu z Moskvy a okrem toho mnohé projekty financuje Nadácia Achmata Kadyrova. Jej predsedom je súčasný prezident Ramzan Kadyrov a peniaze do nadácie idú z miestnych aj z ústredných ruských zdrojov. Mal som pocit, že som pochopil tajomstvo úspechu súčasného Čečenska. Prezidenta Ramzana Kadirova vnímajú ako oddaného moslima, ktorý stavia najväčšiu mešitu v Európe. Tým berie ideovú legitimitu potenciálnym odporcom, ktorí by svoj odpor mohli odôvodňovať iba bojom za islam. Má v rukách finančné zdroje na nevídanú výstavbu v Čečensku. Zároveň je aj čečenským bojovníkom. Prvú čečenskú vojnu absolvoval so svojím otcom v horách v boji proti Rusom. Má za sebou rodové zázemie, a keby všetko zlyhalo, dokáže zobrať do ruky kalašnikova a bojovať proti svojim nepriateľom.

Program Valdajského klubu bol známy asi mesiac dopredu a bolo známe, že prídeme do Grozného. V centre mesta sa naša päťdesiatčlenná trupa presúva pešo z jednej ulice na druhú. Ideálny cieľ atentátu, ak by prichádzal do úvahy. Vidieť síce okolo ozbrojencov, ale nie mimoriadne veľa. Hlavné mesto Čečenska pôsobí mierovo ako ktorékoľvek iné mesto v Rusku. Čečenského sprievodcu sa pýtam, kde uložili ruské vojská mínové pole počas druhej čečenskej vojny, cez ktoré sa musel Salman Basajev a jeho bojovníci preplaziť pri ústupe z mesta. Basajev vtedy prišiel o nohu. Čečenec mi ukazuje smer, kde bolo mínové pole. Dnes v Groznom nevidieť žiadnu rozbitú budovu a žiadne znaky po krvavých bojoch.

Nasadáme do autobusov a vezieme sa na stretnutie s prezidentom Kadyrovom. Rezidenciu má v meste Gudermeš, asi 30 km od Grozného. Ideme po dobrej ceste a o chvíľu sme v Gudermeši. Rezidencia prezidenta zaberá väčšiu plochu, tvorí ju viacej budov, parky a menšia mešita tiež tesne pred dokončením. Kadyrov prichádza s jedným, či dvoma tajomníkmi, sadá si medzi nás a odpovedá na otázky. Z jeho životopisu, ktorý sme dostali, sa dozvedám, že má šesť detí, nepíšu tam, s koľkými manželkami, absolvoval právnickú fakultu, má doktorát. Okrem toho má za sebou vojnu v horách proti ruskej armáde, čo je hodné viac než jedna vysoká škola. Na otázky znalcov Ruska odpovedá pokojne a v jeho odpovediach niet logických protikladov. Hovorí, ako Berezovskij a Morladi Ugudov privážali do Čečenska zbrane. Ugudov, ktorý žije v Londýne, nepozná svojho otca. Zo spôsobu, ako to Kadyrov povedal, sme mohli my degenerovaní Európania usúdiť, aké opovrhnutie sa za tým skrýva. Ďalší Čečenec žijúci na Západe, Achmet Zachajev, je známy literát. Čečenská vláda mu ponúka návrat domov, práve vrcholí výstavba nového divadla. Zachajev sa môže stať jeho riaditeľom a robiť si v divadle čo chce. Politika USA sa Kadyrovovi nepáči. Pociťuje ako vlastnú urážku, keď obesili moslima Sadáma Husajna. Západ chcel cez Čečensko rozbiť Rusko. Opýtal som sa prezidenta, či smrť Salmana Basajeva v r. 2006 predstavovala medzník v bezpečnostnej situácii Čečenskej republiky. Prezident odpovedal, ako spolu s Basajevom bojovali v prvej čečenskej vojne. Kadyrov dokonca jeden čas býval spolu s Basajevom v jednej izbe v horách. Tam sa presvedčil, aký bol Basajev bezohľadný aj voči vlastným ľuďom. Keď napríklad pripravoval útok na milicionára, nezaujímalo ho, či pritom zahynú aj ženy a deti okolo. Basajev hovoril, že keď zomrú nevinní, pôjdu ihneď do raja. Padla otázka, či sú ešte v Čečensku bojovníci proti terajšiemu režimu. Odpovedal, že možno v horách nejakí sú, ale neodvážia sa zísť dolu medzi ľudí.

Z Gudermešu sa vraciame do Grozného na letisko. Čečenci, ktorí nás doprevádzali pôsobili neobyčajne dynamicky, boli vzdelaní, hovorili rusky aj anglicky. Spomenul som si na Solženicynovo Súostrovie Gulag. Píše tam, ako Čečenci, ktorých v gulagu stretol, boli schopní dokonca lepšie znášať podmienky gulagu. Je to jednoducho tvrdý národ. Spomenul som si na knihu francúzskeho novinára Fleucieuxa, ktorý v nej opísal svoje zajatie v Čečensku. Do Čečenska prišiel ako francúzsky novinár sympatizujúci s čečenským bojom, ale v Čečensku ho zajali banditi a držali asi rok, kým ho Rusi oslobodili. Slovenských stavbárov uniesli Čečenci v Ingušsku v r. 1995 a taktiež držali mesiace v úkryte v horách, kým ich Rusi pomohli vyslobodiť. Doteraz sa nevie, čo to stálo. Pri nastupovaní do lietadla v Groznom som mal pocit, že v súčasnom Čečensku by únosy ľudí neboli možné.

II. Horúce miesta Kaukazu: Južné Osetsko

Začiatkom septembra pozval podpredseda ruskej Štátnej dumy Alexander Babakov hostí zo zahraničia na cestu do Južného Osetska, aby si urobili na vlastné oči obraz o tom, čo v Južnom Osetsku udialo a ako to tam vyzerá. Pozvanie Alexandra Babakova prijali poslanci z Českej republiky, Ukrajiny, Bulharska, Rumunska, niektorých pobaltských krajín. Zo Slovenska sa zúčastnila mimoparlamentná delegácia. Cestu spoluorganizovali juhoosetské úrady.

Více »