Bolo to niekedy na jeseň v roku 1973. Spala som v hoteli v malom mestečku bývalej DDR, keď ma zobudil zvuk bubnov. Narodila som sa až po druhej svetovej vojne, ale ten zvuk bubnov mi bol až pridobre známy. V ich rytme pochodovali kedysi oddiely Hitlerjugend. Prebehla som na chodbu, aby som lepšie videla na ulicu. Pri okne už stála drobná postava ženy v župane. „Was es heisst?“- spýtala som sa jej.

„Nemôžem si pomôcť, keď to počujem, začnem sa triasť a báť“, odpovedala žena zastretým hlasom. „ Pamätám si to ako dieťa, potom odviedli mojich rodičov, už som ich nevidela“ – skrátila svoju životnú peripetiu. Bubny zašli za roh ulice. „Boli to len nemeckí pionieri“ – dodala som zbytočne. Žena za sebou ticho zavrela dvere izby.

Pamäť je od slova pamätať si.

Neviem, či neo-nacionálni socialisti budú v Bratislave 14. marca 2009 pochodovať s bubnami a v čiernych čižmách, ale viem, že niektorí ľudia sa budú trochu triasť a podaktorí aj báť. Lebo si pamätajú.

Nemyslím si, že by sa podarilo zobudiť ducha Hitlera a celej mašinérie nemeckých národných socialistov, ktorí vzrušene prisahali na „nové poriadky“ a „nové zákony, ktoré budú brániť našu (nemeckú) pôdu a našu krv“. Nikto dnes nerozmýšľa o vysťahovaní Slovanov na Sibír, hoci ešte nájdeme u rakúskych susedov noviny a časopisy, ktoré sa snažia dokázať, že my, ktorí hovoríme slovanskými jazykmi a sme ich susedia po stáročia, sme geneticky nehodnou rasou. Smiala som sa v duchu, keď sa Slovenská národná strana vyhrážala, že sa spojí na medzinárodnej pôde s politickou stranou pána Haidera. Nevedia po nemecky a tak si neprečítali jeho vystúpenia a nadávky na „sprostých a zaostalých Slovanov“.

Ani vyholený mladík, ktorý sa zhliadol vo svojom vodcovi tlupy a túži konečne niekam patriť a niekým sa nechať ovládať a najmä, chce si udrieť, o tom nevie. Netuší, ako by si ho podobne vyzerajúci mladíci pár kilometrov za našimi hranicami riadne podali. Na chodníku alebo v bránach bratislavských domov možno budú stáť postavičky, ktoré si spomenú, ako takto pochodovali a prisahali vernosť nemeckému Führerovi. Boli takí mladí a „aj slnko vtedy akosi inak svietilo a na Slovensku bolo tak pokojne a za obyčajné udanie sa dalo dostať k majetku a vôbec – svet bol akýsi krajší“ – povzdychnú si. „Ach, kde sa podeli, naše mladé časy“ – a namáhavo vystúpia po schodoch do tmavých bytov. Tie časy sú už definitívne preč, len nesmieme zabudnúť.

Na všetky hrôzy, ktoré viera v nadradenosť jedného národa nad ostatnými, posvätená cirkevnými predstaviteľmi v purpurových rúchach a jasotom po krvi bažiacej verejnosti, spôsobila. Na masové vraždy, majetkové krivdy, stratené životy, rozvrátené rodiny, zástupy utečencov. Na hlad, choroby a zmarený čas dvoch generácií. V mene týchto hrôz, ktoré dodnes vyvolávajú u informovaných strach, budú pochodovať neinformovaní a šťastní mladí muži, ktorí pred sebou nevidia nijakú inú budúcnosť.

Mladí akože gardisti neprivolajú staré časy späť, aj keby neviem ako hlasno ujúkali. Aj keby neviem ako silno bubnovali. Tie časy sa nevrátia.

Ale čo keď sú zlou predzvesťou iných zlých časov? Čo ak sú mladí muži len nástrojom iných zlých plánov? Plánov nových sociálnych a socialistických inžinierov?

Preto sa nemôžeme usmievať a mávať rukou. Musíme sa postaviť a do zvuku bubnov hlasno zavolať – „NIE, TO NEDOVOLÍME!“