Další ze středoevropských rozhovorů s Rudolfem Chmelem. Dnes zakončujeme pohled na maďarskou realitu, včetně pohledu na fenomén vůdcovství ve střední Evropě.

Dnes tedy zakončíme podrobnější pohled na maďarskou realitu ve střední Evropě. Je to navíc docela aktuální, protože před pár dny vzbudil Orbánův projev pozornost širší Evropy. Takže se nabízí trochu zjednodušená a provokativní otázka. Je Maďarsko „odsouzeno“ k životu pod nejakou pevnější vládou?

Otázka sa núka na vďačné historizovanie, ktorému sa nedá celkom vyhnúť. Má svoje paralely prinajmenšom v strednej Európe, hoci vodcov či abonentov na vodcovstvo bolo, bohužiaľ však je, aj inde dosť. V slovenskej politike si túto rolu dokonca na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia pár rokov užíval výdatne Vladimír Mečiar a pretendoval na ňu tak trochu aj Robert Fico. Maďarský spisovateľ Gyὄrgy Spiró v tejto súvislosti uvádza, že (zrejme nielen v Maďarsku) sa zrodil istý typ polofeudálneho štátneho kapitalizmu, ktorý podobne ako v iných krajinách, kde občianska revolúcia nedokázala celkom odstrániť feudálne spoločenské štruktúry, prebudil znova k životu poddanskú mentalitu z čias feudálnych. S malým rozdielom, dodávam, že ju ovládajú nie vtedajší zemepáni, ale oligarchovia, ktorí majú svojich zemepánov, ale aj bírešov v politických štruktúrach od samospráv cez župy až po exekutívu a parlament. O Maďarsku pred tromi rokmi Spiró hovoril, že sa od čias národného obrodenia najväčšmi vzďaľuje Európe. Dokladal to aj tým, že asi štyridsať percent obyvateľstva žije zle, ale nevolí, pretože ich záujmy nikto neobhajuje.

Tady se zjevně propojuje sociální otázka s tou nacionální. Ale pořád je v Maďarsku jakási větší ochota naslouchat konkrétnímu vůdci, hledat spasitele. Větší než ve zbytku střední Evropy, řekl bych. Na druhou stranu se nad tím možná u nás většinově mávne rukou, je to tam „kdesi“ v Maďarsku. Tato lhostejnost je pro mě jeden velmi ostrý reálný argument proti konceptu nějaké fungující střední Evropy.

My sa dnes tiež tvárime, že tento problém sa nás netýka, ako však písal Adam Smith už v 18. storočí, žiadna spoločnosť nemôže prekvitať a byť šťastná, ak väčšina žije v chudobe a viere. Najjednoduchšie vo viere v nejakého spasiteľa. V prostrediach naklonených mesiášstvu je ich viac, ako je zdravé. Niektorých, skôr žiaľ, aj talentovaných. Nielen maďarská kolektívna duša zostala v tom polofeudálnom svete a rada verí vodcovi, ktorý vyrieši všetky jej problémy. Viktor Orbán, obdivovateľ Miklósa Horthyho, ústavne pasovaného za miestodržiteľa, faktického vodcu Maďarského kráľovstva, v istom zmysle neurobil nič iné, iba využil takéto chápanie života, predovšetkým pokiaľ ide o tú vieru. Všetky doterajšie poznatky o identite hovoria, že k jej upevneniu, ak nie rovno k vzniku, od antiky iste, treba vytvoriť nepriateľa. Možno to dosiahnuť aj hybridnou diktatúrou, resp. hybridnou demokraciou, tou, pre ktorú sa ujal termín iliberálna, no nevedno, kde sú jej hranice. Formálne, inštitucionálne je to zdanlivo demokracia, ale nepísané, takisto ako písané pravidlá demokracie sa nedodržiavajú. Nemožno totiž povyšovať výkonnú moc nad súdnu a zákonodarnú, k čomu je v tomto priestore stále väčšie nutkanie. Pre človeka z akademického prostredia je potom už celkom nepredstaviteľné, že univerzity riadia „kancelári“, rozumej „politruci“, ktorí majú väčšiu moc ako rektori. Nehovoriac o hrubom zasahovaní najmä do spoločenskovedných pracovísk Akadémie. V mene ideologickej jednoty sa ruší nezávislosť inštitúcií slobodného myslenia. To platí, pravdaže, pre školstvo, médiá, kultúrne, umelecké, dokonca aj športové inštitúcie, ale i pre justičnú, hospodársku, finančnú sféru atď. Všetko je v rukách jedného centra, neraz jednej osoby. V každom prípade systém tendujúci k okliešťovaniu demokracie, okorenený zväčša prirodzenými či menej prirodzenými vodcovskými ambíciami, sa stáva postupne čím viac sebastrednejší. Tak to bolo u nás v deväťdesiatych rokoch za mečiarizmu, mysleli sme si vtedy naivne, že ide o akúsi dočasnú výnimočnú poruchu systému, a tento model má aj ďalšie varianty. Nie náhodou tieto vodcovské režimy za najväčšieho nepriateľa považujú liberalizmus, prazdroj všetkého zlého. V dnešnom Maďarsku, ale aj v Poľsku je to priamo politická axióma. Liberalizmus totiž vodcom veľmi sťažuje ich moc. Stavia pred nich prekážky, obmedzenia, kontrolu moci, ktoré im nedovoľujú naplno sa vyžiť vo svojom vodcovstve. Iba za cenu porušovania, deformovania, likvidovania demokracie.

Musím se teď zeptat na onen Orbánův projev k stému výročí Trianonu. Možná některé překvapil, já jsem tam spíše slyšel zhutněnou podobu toho, co již delší dobu využívá. A samozřejmě, takto koncentrovaně to vypadalo mnohem závažněji – a svým způsobem protievropsky.

Viktor Orbán, nie náhodou nie v Budapešti, ale na južnej slovensko-maďarskej hranici, v meste Sátoraljaújhely (Slováci majú pre neho názov Nové Mesto pod Šiatrom, Česi by ho tuším mohli poznať zo Švejka) predniesol 6. júna prejav, v ktorom skutočne vyjadril sukus maďarského nacionalizmu a celej trianonskej traumy nielen sub specie storočia, ale vyše tisícročia, v ktorom vraj Maďarom prišlo čeliť útokom zo Západu i z Východu. Západ podľa neho znásilnil tisícročné hranice, dejiny strednej Európy, Maďarov obral o prírodné bohatstvo, z krajiny urobil väzenskú celu, prekreslil bez morálnych zábran hranice, a „toto Západu nikdy nezabudneme“. Po druhej svetovej vojne Západ Maďarov neľútostne podhodil komunistom: „Poliaci, Česi, Slováci boli odmenení tým, čo sme my dostali za trest“. To by malo byť podľa neho poučením pre stredoeurópske národy. A trochu tým veľmociam ešte pridal: „Pred spravodlivosťou dejín neuniknú ani tí najväčší... My Maďari však zotrváme, nech bude viať vietor z akéhokoľvek smeru“. Inak, Orbán susedov však berie, len si musia uvedomiť, že majú poslednú príležitosť na to, „aby začali novú éru, aby sa ubránili nebezpečenstvu hroziacemu zo Západu a Východu a aby spoločne vystúpili“. Neexistuje na svete národ, ktorý by vydržal takýchto sto rokov, hovoril Orbán a povzbudil svojim rodákov, že napreduje aj budovanie maďarskej armády: „sto rokov trvajúca karanténa po Trianone sa skončila. Je povzbudzujúce, že máme znova spojencov, máme dobrých susedov a môžeme sa spoločne pripravovať na budúcnosť“. A ešte na záver: „My sme tí, na ktorých sme čakali. Áno, my sme tí, ktorí otočia osud Maďarska“. K tomu zatiaľ niet čo dodať, najmä pamätníkovi. Vyvolávať starého ducha trianonského nacionalizmu a zároveň sa dovolávať súčinnosti susedných štátov či národov, je zatiaľ najväčšie umenie politiky možného, ktoré by nemalo zostať bez odpovede.

A jak jsou na tom podle Tebe Češi? Z tohoto porovnání středoevropské „náchylnosti“ k silným vůdcům možná vycházíme docela dobře, ne? Alespoň u nás nevidím tak zjevné sklony k „vzývání vůdcovství“. Nebo je to jinak?

V mnohom by sa dali nájsť paralely, ale v tomto – chvalabohu – zatiaľ hádam menej. Nielen preto, že Čechom sa po rozpade štátu zdalo, že sú priamo vlajkonosiči demokracie v stredoeurópskom priestore, nebodaj tej masarykovskej, že sa odpojili od nestabilného balkanizujúceho sa Slovenska (aj na Balkáne, aj u nás sa našli vtedy vodcovia priamo modeloví, šťastne už pomaly zabudnutí) a primkli sa k Západu. Niežeby na to aj Česi nemali predpoklady aj v istej západoeurópskej kolonizačnej kultúre, resp. kultúrnej supremácii, ako ju napríklad Maďari pestovali voči Slovákom v 19. a na začiatku 20. storočia. Zmysel pre občiansku spoločnosť im však väčšinou zabránil na ceste k extrému. Napokon aj ten Masaryk bol tatíček, nie vodca. Neobčiansky princíp prevažuje vtedy, keď dominuje tendencia: viacej národa, menej liberálnej demokracie. Ale, paradoxne, s väčším zahraničným kapitálom, čo nevylučuje u niektorých paralelné upevňovanie národných bludov. Na to však v českom prostredí nie je nateraz taká silná spoločenská objednávka, aby sa na nej „urobil“ vodca. Lenže vírus vodcovstva je, samozrejme, infekčný, nikdy nehovor nikdy. Ako hovoril pred pár rokmi Milan Znoj, ak by sa česká politika pripojila k stredoeurópskej kultúrnej (kontra)revolúcii, bol by to koniec českej demokratickej histórie. Možno, že tu nejaké pokusy, ambície boli či jestvujú, ale zatiaľ nie sú také nebezpečné ako napríklad v Maďarsku či Poľsku. Moderovať ich však vo visegrádskom priestore sa doteraz nedarí, lebo nás spája strach z imigrantov a z hlbšej európskej integrácie viac ako porušovanie právneho štátu či likvidovanie demokracie. Okrem toho, myslím si, že v Česku dnes vyvolávať kultúrnu vojnu typu Orbána alebo Kaczińskeho, nehovoriac už o extrémnom tmárstve, vyvolávať jednoducho nejde. Aj preto, že chýba nielen „vodca“, ale aj väčšina voličov, ktorá by na to počúvala. Hoci, treba byť zdržanlivý.

A Slovensko? Je také vůči těmto tendencím odolné nebo stojí spíše někde na půli cesty? Přece jen zde jakási tradice vůdcovství může historicky fungovat.

Na dnešné Slovensko by som však už tak neprisahal. Slovensko nie je na tento vírus celkom rezistentné, mali sme vodcu (Jozefa Tisa) zakotveného aj v ústave, ale zatiaľ všetci, ktorí s takouto politikou v poslednom tridsaťročí boli chvíľu úspešní (zvolení demokraticky!), odišli či odchádzajú do dejín, skôr tých horších. My sme v 19. storočí dokonca v tradičnom rusofilstve boli ochotní staviť aj na ruského cára, báťušku, ale nebol to masový fenomén, skôr bol charakteristický pre konzervatívnu slovenskú politiku. Do určitej miery sa mýtus vodcovstva spájal s Andrejom Hlinkom, ale aj jemu dôverovala iba čosi viac ako štvrtina voličov. To Mečiarovi v hviezdnych chvíľach aj osemdesiat percent. A čo dnes Orbánovi či Kaczyńskemu? V Česku tieto ambície mal možno iba Václav Klaus, ale tiež to nešlo preraziť. V dnešnom českom, ale ani v slovenskom prostredí tak pretendenta na vodcovstvo štátu, krajiny, národa, chvalabohu, zatiaľ nevidím. Možno mi však slabne zrak. To Orbán a Kaczyński sú iní borci. Vytvorili si svojho nepriateľa, ba celú štruktúru nepriateľov domácich aj zahraničných, majú zreteľnú túžbu po moci a vôľu byť vodcami, nielen strany, ale rovno národa, aj keď ten druhý nie celkom štandardne – je vodcom zo zákulisia (takto by chcel skončiť aj Fico, ale zatiaľ neúspešne). Každý vodca je z podstaty nedemokratický, rád využíva vojnový, agresívny slovník, ktorým častuje najmä opozíciu, oponentov, svojich nepriateľov, teda nepriateľov národa (a katolicizmu, prípadne kresťanstva). Aj za mečiarizmu sme zažili exkomunikovanie z národa, odporúčania vysťahovať sa. V súčasnom Poľsku a Maďarsku sa s opozíciou takisto zaobchádza ako so zradcami národa, protinárodnými svetoobčanmi. Krátko po svojom usadení sa do kresla vodcovia už nepotrebujú poradcov, neznášajú kritikov, iba pritakávačov. Politik-osobnosť má byť nepochybne vizionár, ale má aj vedieť svoje vízie demokraticky uskutočňovať. Neviem napochytre, koho by som v strednej Európe do takejto pozície nominoval. Tým ostatným hovoríme jednoducho pragmatici, ale je to skôr vágne a vlastne nadmerne pochvalné hodnotenie nie vždy tých najschopnejších, presnejšie menej vzdelaných.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.