Maďarsko a Trianon
Další část středoevropských rozhovorů s Rudolfem Chmelem, tentokrát na téma vstupu historie do politiky, zejména příklad Trianonu v maďarské společnosti.
Zůstaňme od minulého rozhovoru u maďarské otázky. Jaká byla situace v Maďarsku, když jsi přišel do Budapešti jako velvyslanec v roce 1990?
Keď som v júni roku 1990 nastúpil ako česko-slovenský veľvyslanec v Maďarsku, stretol som tam viacerých priateľov v rôznych politických pozíciách, prezidentom počínajúc. Prvej demokratickej vláde Józsefa Antalla sa vtedy hovorilo aj vláda historikov. Premiér, ministri zahraničia, obrany, predseda parlamentu, štátni tajomníci, viacerí poslanci ai. boli historici ex professo. Už tu by sa núkalo porovnanie s našou federálnou aj národnými vládami po roku 1989, plnou ekonomických prognostikov, viac alebo skôr menej kompetentných právnikov. Aj takí Poliaci mali v prvej demokracii iba jedného historika – ministra školstva!
Když vláda historiků, tak je asi jasné, že se historické reminiscence musely projevit ve veřejném prostoru. Zvláště v případě Maďarska je to asi mnohem citlivější otázka, než jinde ve střední Evropě. Trianon 1920 a miliony Maďarů mimo hranice Maďarska, to je obrovské téma.
Presila historikov a nostalgikov za minulosťou sa nemohla neodraziť aj v praktickej politike. V historickej politike či histórie v službách politiky. Pár dní pred tým ako som prišiel na misiu, maďarský predseda vlády vypustil džina z fľaše – veľmi zreteľne odkázal susedným partnerom, najmä z tzv. nástupníckych štátov, že v duši, ako to on formuloval, sa cíti byť premiérom pätnástich miliónov Maďarov, nielen tých desať miliónov obyvateľov či občanov Maďarska. Teda predovšetkým tých asi troch miliónov prihraničných i tých dvoch, rozptýlených v šírom svete. Odvtedy sa táto tzv. menšinová karta, artikulovaná aj ako strach o maďarskú menšinu, jej identitu, stala podstatnou súčasťou maďarskej vnútornej aj zahraničnej politiky voči susedným štátom, najmä v konzervatívno-národno-kresťanskom prevedení. Keď boli pri moci liberáli a socialisti, tlačili na ňu tiež, ale takpovediac v rámci ústavných možností, čo bolo pre mnohých zrejme málo. Antallove slová v júni 1990 sa nie náhodou objavili v čase sedemdesiateho výročia Trianonu, trianonskej mierovej zmluvy, ktorá bola po druhej svetovej vojne, resp. po roku 1948 prinajmenšom dvadsaťročie v Maďarsku tabuizovaná. Najmä však nebola predmetom kritickej historiografickej reflexie, ale skôr spomienkovej emocionálnej politiky nostalgie, ktorej vecný zmysel sa už strácal. V každom prípade nadštandardná starostlivosť vo vzťahu k maďarským menšinám a revitalizovanie trianonskej tragédie či traumy, trianonského diktátu, ako mu hovoria Maďari, znelo v novom demokratickom usporiadaní v spoločnosti po roku 1989 opäť raz príťažlivo, upomínalo na mapu oveľa väčšieho Maďarska, na pozadí ktorej sa dodnes maďarskí politici, ale aj ďalší bojovníci za historickú identitu tak radi fotografujú.
Maďarské novodobé dějiny, to samozřejmě není jen Trianon, ale i následné události, například osobnost Miklóse Horthyho. Jak se k těmto momentům z maďarských dějin stavěl Viktor Orbán?
Ak som tu hovoril o tzv. vláde historikov, tak aj preto, že sa v nej rýchlo objavili otvorené či latentnejšie nostalgické sympatie k Maďarsku Miklósa Horthyho. Vyslovene revizionistickú politiku beztrestne obhajoval napríklad štátny tajomník ministerstva obrany, historik Erno Raffay. Vtedy vznikla aj idea znovu postavenia iredentistického pamätníka Trianonu. Treba povedať, že v tom roku 1990 proti nej protestoval aj v tom čase ešte liberálny Fidesz na čele s Orbánom, čo po tridsiatich rokoch môže znieť neuveriteľne, ale aj taká býva politika. Dnes už aj na spomínanom pozadí historickej mapy tzv. Veľkého Maďarska, ergo krivdy, ktorú Maďarsku spôsobila Trianonom pred sto rokmi Európa, však už podľa môjho presvedčenia možno ťažko vyvolávať ducha všemaďarskej spolupatričnosti, hoci sa to práve Viktor Orbán po svojom prvom nástupe roku 1998, najmä však po roku 2010 snažil dlho presadzovať priamo mocensky. Napríklad roku 2001 zákonom o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch (prijatým parlamentom – jedine liberáli boli proti -- bez akejkoľvek konzultácie s dotknutými susedmi), vyhlásením za štátny sviatok deň podpísania trianonskej zmluvy ako Dňa národnej súdržnosti (2010), ale do tejto kategórie by som možno zaradil aj zmenu názvu Maďarská republika na Maďarsko (2012). Trianon bol síce súčasťou kolektívnej pamäti Maďarov, ale jeho kontinuálne pripomínanie a zákonodarné sankcionovanie, nazdávam sa, trochu minulo cieľ. Nielen v súvislosti s koronovou krízou sa práve pri storočnici dostalo do úzadia. Akoby Orbán pochopil, že pre jeho – zatiaľ – oddaných visegrádskych partnerov to dnes nie je celkom sexi téma.
Politika i propaganda pracuje s pamětí. Není to jen věcí Maďarska, je to obecný princip. I v českém prostředí a politice se čím dál častěji objevují odkazy na historické události a fenomény. Stejně tak na Slovensku.
Pamäť do politiky zrejme možno miešať, ľudia si z nej niečo vymažú, iné prekryjú či zabudnú a mnohí uveria, žiaľ, politikom či propagandistom ktorí históriu očividne zneužívajú (na Slovensku sa v tom vyznamenali nielen politici dlho extrémistickej Slovenskej národnej strany, ale aj Hnutia za demokratické Slovensko, Smeru a na môj vkus už pridlho a beztrestne aj fašisti z Kotlebovej strany). Dnes už Trianon, nazdávam sa, nastupujúce pokolenia v Maďarsku neoslovuje s takou nostalgickou naliehavosťou ako v časoch, keď bol tabu, či v deväťdesiatych rokoch minulého a na začiatku 21. storočia, keď ešte mohol mať nejaký revizionistický náboj. Nemyslím si, že by som nemal pre tému dostatok empatie, hoci skrivodlivostí dejín nájdeme v tom priestore plno. Rád citujem poľského aforistu Stanislawa Jerzyho Leca, podľa ktorého inak vonia seno milencom a inak koňovi. Tak je to aj s prežívaním histórie a jej pamäťou. Ale pamäť nie sú dejiny. A už vôbec nie sú dejiny účelové interpretácie politikov, hoci aj schválené ústavnou väčšinou. Všetci by sme v tomto priestore, opakujem, mohli hovoriť o skrivodlivostiach, bolestiach menších i obrovských, aj ich dôsledkoch. Nemci, Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, o Židoch, Rómoch a ďalších nevraviac. Ale naprávať ich politickým „naprávaním“ dejín nemožno. Nie náhodou sú interpretácie dejín národov strednej Európy (zostaňme nateraz pri nich) také protirečivé dodnes. Chceš nájsť napríklad konsenzus u týchto národov pri interpretácii tzv. Benešových dekrétov?! Skôr by som povedal, že jednoducho treba asi pri všetkej deklarovanej snahe o objektívnosť akceptovať, že národné naratívy v dejinách strednej Európy sú nekompatibilné. A také asi aj zostanú. Ibaže dejiny sa nedajú vrátiť. Možno na ne spomínať, čo je však úkon individuálnej pamäti. Kolektívna pamäť je zväčša vnútená, takmer som chcel povedať, ako kolektívna vina. Aj kanonizovanie dejín, teda dejepis býva zväčša ilúziou. Koľko len takýchto „kanonizovaných“ historických interpretácií, hodnotení zažila dajme tomu moja odchádzajúca generácia. Ak mala kritického ducha, neutopila sa v nich. Hoci, kritický duch nie je masový jav.
Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.
Zůstaňme od minulého rozhovoru u maďarské otázky. Jaká byla situace v Maďarsku, když jsi přišel do Budapešti jako velvyslanec v roce 1990?
Keď som v júni roku 1990 nastúpil ako česko-slovenský veľvyslanec v Maďarsku, stretol som tam viacerých priateľov v rôznych politických pozíciách, prezidentom počínajúc. Prvej demokratickej vláde Józsefa Antalla sa vtedy hovorilo aj vláda historikov. Premiér, ministri zahraničia, obrany, predseda parlamentu, štátni tajomníci, viacerí poslanci ai. boli historici ex professo. Už tu by sa núkalo porovnanie s našou federálnou aj národnými vládami po roku 1989, plnou ekonomických prognostikov, viac alebo skôr menej kompetentných právnikov. Aj takí Poliaci mali v prvej demokracii iba jedného historika – ministra školstva!
Když vláda historiků, tak je asi jasné, že se historické reminiscence musely projevit ve veřejném prostoru. Zvláště v případě Maďarska je to asi mnohem citlivější otázka, než jinde ve střední Evropě. Trianon 1920 a miliony Maďarů mimo hranice Maďarska, to je obrovské téma.
Presila historikov a nostalgikov za minulosťou sa nemohla neodraziť aj v praktickej politike. V historickej politike či histórie v službách politiky. Pár dní pred tým ako som prišiel na misiu, maďarský predseda vlády vypustil džina z fľaše – veľmi zreteľne odkázal susedným partnerom, najmä z tzv. nástupníckych štátov, že v duši, ako to on formuloval, sa cíti byť premiérom pätnástich miliónov Maďarov, nielen tých desať miliónov obyvateľov či občanov Maďarska. Teda predovšetkým tých asi troch miliónov prihraničných i tých dvoch, rozptýlených v šírom svete. Odvtedy sa táto tzv. menšinová karta, artikulovaná aj ako strach o maďarskú menšinu, jej identitu, stala podstatnou súčasťou maďarskej vnútornej aj zahraničnej politiky voči susedným štátom, najmä v konzervatívno-národno-kresťanskom prevedení. Keď boli pri moci liberáli a socialisti, tlačili na ňu tiež, ale takpovediac v rámci ústavných možností, čo bolo pre mnohých zrejme málo. Antallove slová v júni 1990 sa nie náhodou objavili v čase sedemdesiateho výročia Trianonu, trianonskej mierovej zmluvy, ktorá bola po druhej svetovej vojne, resp. po roku 1948 prinajmenšom dvadsaťročie v Maďarsku tabuizovaná. Najmä však nebola predmetom kritickej historiografickej reflexie, ale skôr spomienkovej emocionálnej politiky nostalgie, ktorej vecný zmysel sa už strácal. V každom prípade nadštandardná starostlivosť vo vzťahu k maďarským menšinám a revitalizovanie trianonskej tragédie či traumy, trianonského diktátu, ako mu hovoria Maďari, znelo v novom demokratickom usporiadaní v spoločnosti po roku 1989 opäť raz príťažlivo, upomínalo na mapu oveľa väčšieho Maďarska, na pozadí ktorej sa dodnes maďarskí politici, ale aj ďalší bojovníci za historickú identitu tak radi fotografujú.
Maďarské novodobé dějiny, to samozřejmě není jen Trianon, ale i následné události, například osobnost Miklóse Horthyho. Jak se k těmto momentům z maďarských dějin stavěl Viktor Orbán?
Ak som tu hovoril o tzv. vláde historikov, tak aj preto, že sa v nej rýchlo objavili otvorené či latentnejšie nostalgické sympatie k Maďarsku Miklósa Horthyho. Vyslovene revizionistickú politiku beztrestne obhajoval napríklad štátny tajomník ministerstva obrany, historik Erno Raffay. Vtedy vznikla aj idea znovu postavenia iredentistického pamätníka Trianonu. Treba povedať, že v tom roku 1990 proti nej protestoval aj v tom čase ešte liberálny Fidesz na čele s Orbánom, čo po tridsiatich rokoch môže znieť neuveriteľne, ale aj taká býva politika. Dnes už aj na spomínanom pozadí historickej mapy tzv. Veľkého Maďarska, ergo krivdy, ktorú Maďarsku spôsobila Trianonom pred sto rokmi Európa, však už podľa môjho presvedčenia možno ťažko vyvolávať ducha všemaďarskej spolupatričnosti, hoci sa to práve Viktor Orbán po svojom prvom nástupe roku 1998, najmä však po roku 2010 snažil dlho presadzovať priamo mocensky. Napríklad roku 2001 zákonom o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch (prijatým parlamentom – jedine liberáli boli proti -- bez akejkoľvek konzultácie s dotknutými susedmi), vyhlásením za štátny sviatok deň podpísania trianonskej zmluvy ako Dňa národnej súdržnosti (2010), ale do tejto kategórie by som možno zaradil aj zmenu názvu Maďarská republika na Maďarsko (2012). Trianon bol síce súčasťou kolektívnej pamäti Maďarov, ale jeho kontinuálne pripomínanie a zákonodarné sankcionovanie, nazdávam sa, trochu minulo cieľ. Nielen v súvislosti s koronovou krízou sa práve pri storočnici dostalo do úzadia. Akoby Orbán pochopil, že pre jeho – zatiaľ – oddaných visegrádskych partnerov to dnes nie je celkom sexi téma.
Politika i propaganda pracuje s pamětí. Není to jen věcí Maďarska, je to obecný princip. I v českém prostředí a politice se čím dál častěji objevují odkazy na historické události a fenomény. Stejně tak na Slovensku.
Pamäť do politiky zrejme možno miešať, ľudia si z nej niečo vymažú, iné prekryjú či zabudnú a mnohí uveria, žiaľ, politikom či propagandistom ktorí históriu očividne zneužívajú (na Slovensku sa v tom vyznamenali nielen politici dlho extrémistickej Slovenskej národnej strany, ale aj Hnutia za demokratické Slovensko, Smeru a na môj vkus už pridlho a beztrestne aj fašisti z Kotlebovej strany). Dnes už Trianon, nazdávam sa, nastupujúce pokolenia v Maďarsku neoslovuje s takou nostalgickou naliehavosťou ako v časoch, keď bol tabu, či v deväťdesiatych rokoch minulého a na začiatku 21. storočia, keď ešte mohol mať nejaký revizionistický náboj. Nemyslím si, že by som nemal pre tému dostatok empatie, hoci skrivodlivostí dejín nájdeme v tom priestore plno. Rád citujem poľského aforistu Stanislawa Jerzyho Leca, podľa ktorého inak vonia seno milencom a inak koňovi. Tak je to aj s prežívaním histórie a jej pamäťou. Ale pamäť nie sú dejiny. A už vôbec nie sú dejiny účelové interpretácie politikov, hoci aj schválené ústavnou väčšinou. Všetci by sme v tomto priestore, opakujem, mohli hovoriť o skrivodlivostiach, bolestiach menších i obrovských, aj ich dôsledkoch. Nemci, Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, o Židoch, Rómoch a ďalších nevraviac. Ale naprávať ich politickým „naprávaním“ dejín nemožno. Nie náhodou sú interpretácie dejín národov strednej Európy (zostaňme nateraz pri nich) také protirečivé dodnes. Chceš nájsť napríklad konsenzus u týchto národov pri interpretácii tzv. Benešových dekrétov?! Skôr by som povedal, že jednoducho treba asi pri všetkej deklarovanej snahe o objektívnosť akceptovať, že národné naratívy v dejinách strednej Európy sú nekompatibilné. A také asi aj zostanú. Ibaže dejiny sa nedajú vrátiť. Možno na ne spomínať, čo je však úkon individuálnej pamäti. Kolektívna pamäť je zväčša vnútená, takmer som chcel povedať, ako kolektívna vina. Aj kanonizovanie dejín, teda dejepis býva zväčša ilúziou. Koľko len takýchto „kanonizovaných“ historických interpretácií, hodnotení zažila dajme tomu moja odchádzajúca generácia. Ak mala kritického ducha, neutopila sa v nich. Hoci, kritický duch nie je masový jav.
Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.