Každý sebavedomý a dotvorený národ prirodzeným vývojom smeruje k vlastnému štátu, hoci si to často väčšina jeho príslušníkov neuvedomuje. Zánikom spoločného česko-slovenského štátu tak predovšetkým Slováci získali vlastný štát.

Slovenská republika tu síce bola už od roku 1969 a najmä od roku 1991 sa právomoci republík výrazne posilnili, no iba od 1. januára 1993 mohla slovenská politická reprezentácia rozhodovať bez ohľadu na spoločné česko-slovenské orgány. To súčasne ale tiež znamenalo, že Slovensko musí teraz aj samo niesť zodpovednosť za svoje konanie na medzinárodnom poli.

Pravda, spôsob, akým nový štát vznikol – teda na základe politického rozhodnutia víťazov volieb - veľa ľudí zaskočila a nesúhlasila s ňou. No nenechajme sa mýliť často opakovaným tvrdením, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky bola za zachovanie spoločného štátu s Čechmi: veľká časť tejto numerickej väčšiny totiž súčasne žiadala zvrchovanosť a medzinárodnoprávnu subjektivitu pre Slovensko, čo objektívne spoločný štát vylučovalo, lebo zvrchovanosť a medzinárodnoprávna subjektivita sú výlučné atribúty samostatného štátu a nikde inde sa uskutočniť nedajú. Program HZDS, ktorý Slovákom sľuboval súčasne výhody spoločného štátu aj výhody štátu vlastného bol samozrejme pokusom o kvadratúru kruhu a nedal sa uskutočniť. No demokracia neznamená len právo občana rozhodovať o veciach verejných, ale vyžaduje tiež, aby potom volič niesol za svoje rozhodovanie zodpovednosť. Preto každý, kto hlasoval vo voľbách 5. – 6. júna 1992 za HZDS, hlasoval v skutočnosti za slovenskú samostatnosť a je ľahostajné, či si to vtedy uvedomoval alebo nie.

Čo sa týka zániku ČSFR a vzniku dvoch celkom samostatných republík, je tu podstatný rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi. Česi svoje národné ambície naplnili už 28. októbra 1918, keď vzniklo Československo, lebo tento štát (a nie iba české krajiny) považovali za vlastný a stotožnili sa ním. Vznik samostatnej Českej republiky nikto príliš nevítal, lebo – pravdu povediac - 1. januára 1993 Česi vlastne nedostali nič nové: štát tu predsa bol už 74 rokov, iba sa teraz zmenšil. Priamo symptomatické je, že hoci je 1. január aj v českom kalendári uvedený ako štátny sviatok (Deň obnovenia českej štátnosti), málokto to vôbec vie a nikto ho ako deň vzniku českého štátu neoslavuje.

Boli tu samozrejme aj obapolné straty. Nové republiky boli menšie ako zaniknuté Česko-Slovensko, a preto mali aj na medzinárodnom poli menšiu váhu. Zánikom spoločného štátu Česi a Slováci stratili aj spoločný kultúrny priestor a postupne sa začala oslabovať aj vzájomná spolupráca a kultúrne väzby, hoci treba povedať, že najmä v posledných rokoch dochádza na šťastia k ich reštaurácii. Či rozdelením ČSFR Česi alebo Slováci získali alebo naopak stratili ekonomicky, to neviem. Nie som ekonóm a ekonomickým veciam nerozumiem. No osobne som presvedčený, že vďaka členstvu oboch krajín v Európskej únii je tu dostatočný priestor pre ekonomickú spoluprácu.

Záverom chcem povedať, že hoci osobne som rozdelenie ČSFR nevítal, som rád, že sú dnes slovensko-české vzťahy vynikajúce a že príbeh dvoch samostatných štátov za uplynulé štvrťstoročie sa ukázal ako úspešný.

(otišteno: Pravda, 4. 1. 2018