Autorem dnešního příspěvku je Gabriel Machlica, který pracoval jako dobrovolník s tzv. Street children ve venkovských oblastech v Keni.

Geoffry nervózne prešľapuje na preplnenej ulici pred obchodným domom. V schovanom rukáve pevne zoviera malú fľaštičku od lepidla. Vždy keď sa otočím nenápadne si vdýchne do úst svoju dávku. Geoffrey má štrnásť rokov, narodil sa v neďalekom slume pri meste Kitale v Keni. Jeho rodičia zomreli na maláriu, keď mal osem. Od tohto dňa je na ulici a je súčasťou detskej komunity žijúcej v uliciach Afriky prezývaných street-children.



Kitale je malé poľnohospodárske mesto v západnej Keni. Podobne ako mnohé iné mestá v Afrike i v Kitale je početná komunita detí žijúca na ulici. Podľa odhadov organizácie NPYT, ktorá sa problematikou street children v Kitale zaoberá, sa jedná o 300 až 500 detí. Do Kitale som pricestoval pred troma mesiacmi ako dobrovoľník pre prácu na prevencii AIDS. Od začiatku môjho príchodu ma zaujal zvláštny svet detí z ulice. S mnohými z nich som sa spriatelil a jeden deň som strávil s Geoffreym a jeho priateľmi v ich každodennom svete na ulici.



Začiatky
Geoffrey vstáva každý deň o 4 hodine. Každé ráno poumýva stoly v malom špinavom pohostinstve na okraji mesta. Dostane za to čaj a kus chleba. Takto začína Geoffreyho deň. Nesťažuje sa, mnoho detí na ulici nemá stálu prácu, tak je spokojný. Na ulici je už 6 rokov a podľa vlastných slov práve prežíva pokojné obdobie.
Deti z ulice môžeme deliť do troch rôznych skupín. V prvej sú deti, ktoré celý svoj čas trávia na ulici a aj spia na ulici. Väčšinou ide o siroty a opustené deti. Nasleduje skupina detí, ktoré žijú na ulici a na večer sa vracajú domov. Často krát sú aj rodičmi nútení, aby si sami hľadali obživu a okrem iného slúžia ako ďalší zdroj peňazí v rodinnom rozpočte. Tretia skupina trávi čas na ulici aj doma v závislosti od potrieb rodiny. Geoffrey patrí do prvej skupiny. Mal 8 rokov, keď sa po smrti rodičov musel podobne ako jeho 6 súrodencov starať sám o seba. Každé nové dieťa sa po príchode na ulicu automaticky napojí na nejakú skupinu detí operujúcu na tom danom teritóriu. Prvé miesto kde sa Geoffrey ocitol, bolo smetisko pred jedným z prvých hotelov v Kitale, Bongo Lodge. Ak sa odpadkový kontajner v hoteli naplní, prichádza miestna komunita pouličných detí, ktorí ho za pár šilingov ochotne vyprázdnia. Zoberú ho na smetisko, kde si rozdelia jeho obsah. Prvý nával je najväčší, bije sa o zostatky jedla, ktoré sa potom zmiešajú v nádobe od konzervy, zohrejú na ohni a zjedia. Ostatné veci sa pália. Pre 8 ročného Geoffreyho to boli ťažké časy. Ostatní chlapci boli silnejší a väčší než je on, tak bol prídel jedla nedostatočný. Prežiť bolo podľa jeho slov v tých časoch ťažké. Po pár mesiacoch sa odtrhol od skupiny operujúcej pri smetisku Bongo lodge a rozhodol sa skúsiť šťastie pred obchodným domom Transmatres..

Pred obchodným domom
Skupina detí pred obchodnými domami a supermarketmi sa živí predovšetkým žobraním a malými prácami ako pomoc pri odnesení ťažšieho nákupu zákazníkom. Kde tu sa vyskytne i nejaká iniciatíva miestnych organizácii, ktoré im dávajú jedlo a ovocie. Tieto inak dobre mienené iniciatívy však mnohokrát motivujú i ďalšie deti k príchodu na ulicu.

Život na ulici má svoje nepísané zákony. Prekročiť územie na ktorom operuje istá skupina detí je neprípustné a zväčša sa končí bitkami. Pri bitkách sa mnohokrát používajú kamene, dosky či žiletky. Bitky sú však i súčasťou každodenného života v skupine. Motívom na bitku je poväčšine jedlo, peniaze a lepidlo. Mnohé deti končia zranené spoliehajúce sa len na pomoc miestnych charitatívnych organizácii. Skúsenosti pracovníkov NPYT sú také, že nezriedka kedy i v noci zabúcha na ich dvere skrvavené dieťa prosiace o pomoc.

Aj Geoffreyho prvá návšteva teritória pred obchodným domom Transmatres bola sprevádzaná búrkou nevôle. Po prvej bitke sa musel uspokojiť s miestom neďaleko obchodného domu, kde väčšinou sám žobral o jedlo a čakal že za pár šilingov bude môcť pomôcť odniesť nákup. Po pár mesiacoch sa postupne spriatelil s mnohými deťmi operujúcimi pred Transmatresom. Párkrát sa podelil s nimi o jedlo a po pár mesiacoch sa stal súčasťou tejto skupiny a od toho dňa spadal pod jej teritórium. Poväčšine každá skupina má svojho vodcu, najsilnejšieho chlapca, ktorý rozdeľuje prídely jedla a dohliada na teritórium jemu prislúchajúce. Geoffrey strávil pred Transmatresom posledné roky, striedavo sa tiež pohyboval pred trhoviskom v Kitale, kde operuje väčšina chlapcov z Geoffreyho rodiska. V súčasnosti Geoffrey nemá pevné stanovisko, ale i tak väčšinu svojho času trávi pred obchodným domom Transmatres, kde má ešte stále najväčšie zázemie.



Street-children
Prechádzame spolu s Geoffrym miesta jeho minulosti a zamierime k súčasnému pôsobisku pred obchodný dom Transmatres. Súčasný Transmatres nemá pevnú a hierarchickú štruktúru ako väčšina ostatných teritórií. Má niekoľko silných chlapcov, ktorý sa samozvane považujú za vodcov. Geoffrey chvíľku postáva pred obchodným domom, potom prichádza na pomoc postaršiemu pánovi s nákupom. Za službu dostane 5 šilingov. Nosenie nákupov je popri žobraní jeden z hlavných príjmov komunity.

Počas toho stretávam Samsona sedemnásť ročného chlapca, jedného zo samozvaných vodcov na tomto teritóriu. Poznáme sa už tri mesiace, od môjho príchodu do Kitale. Prechádzame spolu do uličky za obchodným domom, kde v hlúčikoch posedávajú deti a hrajú karty či iné hry. Stávky sa veľakrát vyšplhajú až do výšky 100 šilingov. Sú potom častým zdrojom hádok a bitiek. Skoro každé dieťa zoviera v ruke fľaštičku od lepidla a po istom čase si vdýchnu. Lepidlo je neodlučiteľnou súčasťou sveta street children. Predávajú im ho pouličný čističi topánok za 10-20 šilingov. Po istom čase mu prepadne každý a podľa Samsona všetci na ulici fetujú lepidlo. Začnú s tým hlavne v noci, aby im bolo teplejšie. Závislosť na lepidle je vážny problém i v organizácii NPYT, ktorá pre streetchildren prevádzkuje dve zariadenia. Jedna ako forma detského domova druhá ako záchranné centrum. Mnoho detí z týchto ubytovní uteká práve kvôli lepidlu. Lepidlo a peniaze sú najčastejším zdrojom hádok a bitiek medzi deťmi. Samson spomína, že pred rokom jednému z jeho kamarátov z jeho teritória podrezali žiletkou hrdlo kvôli 200 Sh.
Ďalším veľkým nebezpečenstvom pre deti z ulice sú choroby. Choroby prameniace z nedostatočnej a nehygienickej stravy i choroby zo samotného nehygienického života ako svrab, úplavica a ďalšie. Malária a pohlavné choroby sú veľmi bežné. Samson hovorí, že videl zomrieť veľa svojich kamarátov práve v dôsledku rôznych chorôb. Podľa denníka the Nation je priemerná dĺžka života street children v Keni 16 rokov.

Chcel by som sa vrátiť sa k rodičom
Vraciam sa pred obchodný dom. Geoffrey dnes zarobil 20 šilingov. Je spokojný so skupinou ďalších chlapcov odchádzame. Geoffrey mi ukazuje miesto, kde prespáva. Kamenná dlažba pred vstupom do obchodu so železom. Noci boli a sú vždy veľmi nebezpečné. Keď sa v Kitale zotmie, každý si hľadá bezpečné miesto na spanie. Nový chlapec na ulici sa automaticky pripája k nejakej skupine aj z strachu o svoju bezpečnosť predovšetkým v noci. Lídri skupín si striedajú malých chlapcov a pohlavne ich zneužívajú, hlavne nových prichádzajúcich na ulicu. Cenou nie sú peniaze väčšinou to je láskavosť alebo cena za ochranu. Je to tiež jeden z hlavných dôvodov rozšírených pohlavných chorôb medzi nimi.

Zo všetkého najhoršie sú policajti, hovorí Geoffrey ticho. Z času na čas prichádzajú uprostred noci a bijú neprebudené deti. Mnohé z nich zoberú na policajnú stanicu, kde zostávajú v jednej cele s ostatnými dospelými väzňami. Samson spomína, keď ho policajti zobrali za krádež, bol v cele s ďalšími 50 dospelými. V cele nebolo dostatok miesta. V noci keď spali na zemi museli kvôli nedostatku miesta spať mnohí na sebe. Jedla je málo. Chleba ráno a kukuričná kaša s bylinkami na večeru.

Ďalší chlapci v našej skupine sa pripájajú so svojimi neuveriteľnými a hroznými skúsenosťami s policajtmi. Všetci sa zhodnú, že sú to policajti a choroby, čoho sa najviac street children obávajú.



Deň sa blíži ku koncu. Sedím v kruhu street children pri jednom zo smetísk v Kitale. Geoffrey spomína na časy, keď bol doma s rodičmi. Rád spomína na tie časy a rád by ich vrátil. Ostatní sú ticho, nikto nemá odvahu ho prerušiť ani hovoriť o svojich rodičoch. Pozerajú sa do zeme a ticho počúvajú Geoffeyho. Pomaly sa stmieva. Lúčim sa s nimi a so zvláštnym pocitom odchádzam domov. Geoffrey a mnoho ďalších detí zostáva na ulici.

Autor je jedním z účastníků programu GLEN. Tento článek byl publikován na internetovém portálu MONITOR slovenské organizace Človek v ohrožení