Minulý týždeň som sa takto k večeru vybral na prechádzku po sídlisku, kde bývam. Je to našťastie jedno z mála socialistických sídlisk, kde je, dá sa povedať, všetko, čo človek potrebuje k aspoň akému takému zmysluplnšiemu životu. Bloky (králikárne) nie sú postavené veľmi nahusto, medzi blokmi je dostatok zelene, blízko sú lesíky, z obidvoch strán rieky pretekajúcej sídliskom sú na upravených brehoch chodníky pre peších i samostatné a vyznačené chodníky (cestičky) pre cyklistov i korčuliarov.

Pre rodiny s deťmi je tam dodnes fungujúce detské ihrisko, telocvične, školy, športová hala na stolný tenis a iné halové športy, sauna, masáže, tenisový kurt, klzisko, futbalové ihriská, bowlingové dráhy, fitnes centrá, zdravotné strediská, lekárne, knižnice, ohradené výbehy pre psov...

No, a samozrejme i chrámy cirkevné (rimskokatolícky, gréckokatolícky, cirkvi bratskej) i chrámy konzumu – Tesco a Kaufland a viacero malých obchodíkov. No a, čo už na Slovensku nesmie chýbať, i rôzne krčmy, krčmičky, reštaurácie, kaviarne, pizzérie. Po absolvovaní 4 kilometrovej zdravotnej prechádzky som „dostal smäd“ (ako sa hovorí, keď si chceme posedieť pri pive, víne, či „tvrdom“).

Zašiel som do jedného z mnoho zariadení, ktoré takéto služby poskytujú, a kde som nebol už aspoň dva roky. Názov nič veľmi nehovoriaci – Mammila bar. (Hneď oproti je budova sídla polície pre dané sídlisko). Vnútri bolo plno, bar nie je totiž zvlášť veľký, odhadujem tak maximálne pre 30 ľudí. V priľahlej miestnosti miesto reštauračných stolov bol biliardový , pri ktorom bolo tiež živo.

Návštevníci boli väčšinou mladí ľudia, nuž som na chvíľku zostal v polceste stáť, či nemám predsa len ísť inde. Hudba z reproduktorov však netrhala uši, produkcia mala ďaleko od techno, nuž som vykročil k baru. Skôr ako som stihol sadnúť na barovú stoličku, obsluhujúci v priliehavej čistej zástere nechal umývanie pohárov a položil predo mňa ponukové lístky s nápojmi i jedlami. Kým som čakal na vybavenie objednávky (iba niekoľko nevyhnutných minút na prípravu čerstvo smažených zemiačikov), poobzeral som sa okolo seba. Vľavo odo mňa som videl porozkladané nejaké časopisy, nuž som sa v nich začal prehrabovať. Aké bolo moje prekvapenie, keď som tam okrem iných našiel staršie i najnovšie číslo týždenníka Respekt a tuším niečo ako Lidé a země. V stánkoch v našom meste dostať hocikde množstvo českej tlače, no v takom obyčajnom malom bare, na nejakom sídlisku, to ma prekvapilo.

Po konzumácii som sa o tom s obsluhujúcim porozprával. Myslel som, že majiteľ má nejaký osobitný vzťah k Čechom. Ako sa ukázalo, obsluhujúci, a zároveň ako som vyrozumel spolumajiteľ, nevidel na tom nič zvláštne. Pre neho to bola normálna vec, čosi ako ponuka kultúry z iného súdka. Opakujem – v obyčajnom bare na sídlisku, v meste na východe Slovenska. Naozaj je to pre nás (vás) normálna vec?

V Prešove dňa 13. 10 2008

Ján Harčarik