Čakal som, či si niekto predsa len nespomenie na „tému nekontroverznú, v podstate konvenčnú, všeobecne skľudňujúcu“, čo by dosiahol „vyslovením názorov, ktoré sú u nás väčšinové“, teda, či si niekto nespomenie na zosnulých. Prvé novembrové dni sú totiž zasvätené ( neviem si spomenúť na iný priliehavý názov nezaváňajúci tmárstvom) ich pamiatke.

Pre kresťanov je 1. novembra ešte navyše sviatkom všetkých svätých, no a niektorí kresťania (uhádli ste, katolíci) si akosi nevedia odpustiť uctiť si i nejaký ten kúsok svätého, ak je naporúdzi. Ďalší deň si uctievajú modlitbou svojich príbuzných, známych, priateľov, ale i neznámych (možno i nepriateľov) „za ktorých sa nikto nemodlí“ .

Keďže sme u nich na bizarnosti zvyknutí, nemôžeme sa čudovať, že upravia hrob, zapália sviečku, položia veniec a pomodlia sa za dušu zomrelého. Tá cirkev, ktorej „kormidelník“ akosi nechce počúvnuť dobré rady neveriacich zatočiť do modernejších vôd, ich totiž učí, že život existuje i po fyzickej smrti a že porušiteľné telo, ktoré bolo schránkou nesmrteľnej duše je tiež hodné úcty. A oheň sviece im má symbolicky pripomenúť, že „svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji“.

Cintoríny sú ale v tieto dni plné nielen veriacimi. Ostatní robia navonok to isté, čo veriaci. Čistia hroby, ukladajú „vence víťazstva nad smrťou“ so stužkou „Spomíname“ a zapaľujú sviečky.

Bizarne, však.

Ján Harčarik