Opäť máme na Slovensku vládnu krízu a tentoraz nevieme, ako ju prekonať. Jeden právnik pritakáva prezidentovi, že nemôže nechať doterajšiu vládu dovládnuť do volieb, iný tvrdí, že môže. Je známe, že kde sú dvaja právnici, tam sú tri názory. Takže prečítajte si tretí. Najvážnejšia zmena slovenskej ústavy nastala zavedením priamej voľby prezidenta. Úrad prezidenta tým získal veľkú autoritu porovnateľnú s autoritou parlamentu. Volia ho tí istí všetci voliči. V niektorých krajinách, napr. v Spojených štátoch je takáto priama voľba prezidenta aj parlamentu základom trojdelenia štátnej moci. Prezident má v rukách výkonnú moc, parlament zákonodarnú. Treťou mocou sú súdy. Americká vláda nepotrebuje žiadnu dôveru parlamentu a ani sa o ňu neuchádza. Menoval ju prezident, ktorého zvolili občania. Slovenského prezidenta síce volia občania v samostatných voľbách, ktoré samy o sebe sú dosť nákladné, ale získanú autoritu prezident používa iba tak na menovanie univerzitných profesorov, veľvyslancov, generálov a členov vlády len takých, ktorých mu navrhne predseda vlády. Predsedu vlády síce poveruje vytvorením vlády prezident, ale iba takého, ktorý má za sebou väčšinu poslancov zvolených v iných voľbách. Pri zavedení priamej voľby prezidenta slovenská ústava povedala „a“, ale nepovedala „b“ - nezvýšila právomoci prezidenta. Priama voľba priam volá po zvýšenom zapojení prezidenta do výkonnej moci aspoň vo výnimočných situáciách. Výnimočnou situáciou je nepochybne stav, keď vláda stratí dôveru parlamentu alebo z iných dôvodov podá demisiu. Pred šiestimi rokmi bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák a ja sme o tom napísali článok do odborného právnického časopisu. Myšlienka spočíva v tom, že akonáhle vláda stratí ústavné oprávnenie pre výkon svojej moci, prejde výkonná moc do rúk prezidenta. Zostane na vôli prezidenta, či ponechá v úrade doterajšiu vládu, alebo aspoň niektorých jej členov, alebo vymenuje inú vládu, ktorá mu bude podliehať. Taká vláda sa nemusí v parlamente uchádzať o dôveru, pretože podlieha prezidentovi. Na druhej strane ak parlament schváli programové vyhlásenie akejkoľvek inej vlády, nech by bolo napísané hoci na servítku, prezident stráca výkonnú moc a výkonná moc sa vracia do rúk vlády podliehajúcej parlamentu. (Ján Čarnogurský – Ján Mazák: Prezident republiky ako stabilizujúci činiteľ – ústavné záruky „proti pádu štátnej moci na zem“, Justičná revue č. 11/2005, september 2005). Takáto konštrukcia ústavy by znemožnila vládne krízy. Buď by vykonávala vládu riadne zvolená vláda, alebo by vládu vykonával prezident. Vládna moc by sa mohla iba presúvať od vlády ku prezidentovi a naspäť. Dokonca by sa rozšírili možnosti výkonnej moci. Ak by niektoré opatrenia nebolo možné presadiť cez vládu zodpovednú parlamentu, pri určitej konštelácii by také opatrenia mohla prijať vláda zodpovedná prezidentovi. Ale to sú už rýdze špekulácie, odborne právnicky sa im hovorí úvahy de lege ferenda. Ústavná konštrukcia, o ktorej píšem, by plne zodpovedala princípom demokracie. Pri voľbe prezidenta voliči by museli mať na mysli, či ten, koho volia, nebude mať raz v rukách výkonnú moc a ako ju bude používať. Stabilita štátu by sa však zvýšila.