Jakou roli má Slovensko ve střední Evropě? Kde je jeho identita historicky zakotvena? Existuje vůbec reálná středoevropská spolupráce? Pokračování rozhovorů s Rudolfem Chmelem.

Zkusme se dnes zaměřit více na Slovensko. Jak vidíš Slováky jako aktéry středoevrospkého prostoru? Mají v sobě část této identity? Což je možná až příliš závažná otázka po slovenské identitě jako takové. Nejen to, jaké má slovenská společnost vlastnosti, ale kam patří, kde se cítí být zakotvena?
Slovensko, či ak chceš Slováci (lebo Slovensko sú aj menšiny, najmä maďarská), mali historicky, kultúrne, svojím obrodenským panslavizmom a rusofilstvom aj inak asi najmenšiu afinitu k tomu, čo predovšetkým od 20. storočia výraznejšie pomenovávame strednou Európou. Ale to je v poriadku, lebo každá zo zemí, či každý z národov tohto sporného priestoru a priestoru sporu, ako o ňom hovoril Karel Kosík, si ho vymedzuje špecificky, zo svojho uhla pohľadu. Slováci asi nikdy neboli zžití so spomienkovou, zaniknutou Kakániou, tým nepochopiteľným štátom bez vlastností, s liberálnou ústavou, ale s klerikálnym vládnutím, ktorý s takou iróniou dokázal zobraziť Robert Musil. Aj on však, keď vymenúval jeho rôzne atribúty (morom počínajúc), dokonca spomenul medzi nimi „slovenské dediny“. Musil ironizoval aj vtedajší národnostný zápas, ktorý pútal i pozornosť zahraničia; vážnejšie bral skôr to, čo podľa neho ľudí v tomto priestore zjednocovalo – „odpor každého človeka voči snahám iného človeka“ a následnú neistotu a nedôveru voči vlastným osobným osudom. Slováci, tí konzervatívni iste, stavali však ešte v tomto čase národnostné, kolektívne problémy najvyššie, od nich odvodzovali ostatné. Optika malého triapoltisícového hlavného mesta Slovákov (Turčiansky Svätý Martin) sa nedala porovnávať s viedenskou, budapeštianskou ani pražskou. Neposkytovala taký výhľad ani pohľad ako metropoly vtedajšej secesie.

To zní poměrně skepticky vůči nějaké možné středoevropské společné identitě. Opravdu se tyto myšlenky Slovenska a Slováků nedotkly? Existuje nějaké jméno, ke kterému lze středoevropské myšlení přiřadit?
Milan Hodža. A to napriek tomu, čo som vyše povedal. Je to slovenský politik s tradičným rodokmeňom z dediny neďaleko onoho hlavného mesta, jeden z vyhlásených (a podľa mňa aj najväčších) slovenských, ale asi aj československých Stredoeurópanov. Hodža už prinajmenšom od prvej svetovej vojny bol apoštolom tejto idey osnovanej predovšetkým na geopolitickom a hospodársko-finančnom základe. Vytesňoval ňou nemeckú Mitteleuropu, ale neskôr aj ruské nebezpečenstvo z Východu. Hľadal umiestnenie medzivojnového Československa v strednej Európe aj v európskom a svetovom kontexte. „Prečo nie celý vzdelaný Svet“?, pýtal sa už roku 1918 vizionár a prognostik, ale zároveň realista s koncepciou, ktorý dovidel aj k Európskej únii, aj k Visegrádu, len si na to málokto dnes už spomenie. Hovorím tu o ňom najmä preto, že napriek všetkému slovanskému vajataniu a národnej uzavretosti sme mali už pred vyše storočím osobnosť, ktorá Slovákom otvárala inú Európu, ktorá chcela otvorenú Európu. Po roku 1989 sme si na neho spomenuli aj na Slovensku, ibaže oneskorenejšie a nie náležite. Komunistický režim ho zakopal, aj pred ním už bol prinajmenšom odstrčený (Benešom), hlásili sa k nemu dve Dzurindove vlády, pravdaže „sociálni demokrati“ Smeru nie, a tak zostal takpovediac visieť v historickom povedomí vo vzduchu. Škoda, aj dnešný európsky problém by mal lepšie ukotvenie v hlavách našich rodákov. Najmä politikov.
Nestalo sa tak však, aj keď iste platia politické či stranícke limity. Hodža strednú Európu takpovediac roztiahol (najmä na Balkán), čo nemusela byť chyba, ale nemohol vtedy do nej vcelku logicky pojať revizionistické Horthyho Maďarsko. Tento relikt však nepochybne mátal ešte po desaťročiach aj v hlavách slovenských politikov po roku 1989 a zasial semeno nedôvery do každej ďalšej bilaterálnej aj multilaterálnej spolupráce v tomto priestore. Asi najviacej k tomu prispelo vládnutie Smeru najmä v prvých dvoch obdobiach (2006–2010 a 2012–2016), aj keď základy položilo Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko po roku 1992 svojím nacionalistickým tlakom na maďarskú menšinu, premietnutým do vzťahov s Maďarskou republikou.

Pojďme od osudů Milana Hodži a navazování na něj k posledním letům vývoje na Slovensku. Jakou roli sehrával ve středoevropské spolupráci Smer bývalého premiéra Roberta Fica?
V základe stredoeurópskej spolupráce na báze V-3, neskôr V-4 bol donedávna problém slovensko-maďarský, presnejšie historická animozita, transformovaná neraz v nepriateľstvo. Takýto bilaterálny vzťah v rámci jedného multinárodného spoločenstva vytváral v ňom trvalé tenzie a tak možno povedať, že od založenia vo februári 1991 ho neustále deformoval. Nie žeby k tomu maďarská strana, najmä štátna politika neprispela podstatne tiež, ale v medzinárodnom povedomí zásluhou nedemokratickej Mečiarovej vlády Slováci zostávali nedôveryhodní. Funkčnosť V-4 bola prirodzene oslabená. Keď sa dostal Robert Fico roku 2006 k moci, na túto vnútropoliticky produktívnu líniu (získavala voličov na tzv. maďarskej karte, teda presnejšie: protimaďarskej) horlivo nadviazal. Prípad maďarskej študentky Hedvigy Malinovej, neprávom od nástupu Smeru k moci vyše desaťročie súdne šikanovanej, je iba malým príkladom slovenskej protimaďarskej politiky, vedenej tými najhoršími nacionalistickými a xenofóbnymi pudmi.

A přece byla strana, jímž jsi byl též představitelem, Most-Híd, součástí vládní koalice s ním. Největší otázky asi vyvolávalo její setrvávání ve vládě i po událostech kolem vraždy Jána Kuciaka.
Napriek všetkým podobným súdnym či ľudskoprávnym defektom a deliktom (o anticiganizme nehovoriac) sa Smeru podarilo roku 2016 zostaviť vládu s konzervatívno-liberálnou občianskou stranou Most-Híd, združujúcou Slovákov a menšiny, ale aj s historicky nacionalistickou a v posledných desaťročiach priamo extrémistickou Slovenskou národnou stranou. Paradoxom tejto konštelácie, presnejšie: mezaliancie, bolo, že slovensko-maďarský spor ustal, resp. že maďarská karta už nebola tou, ktorá vyhráva automaticky voľby (aj voličov Smeru už v tom čase unavovala), že strana Most-Híd mohla uplatniť viaceré svoje menšinové, teda maďarské záujmy, ktoré nevládala uplatniť ani v konzervatívnych vládach, resp. že jediná vo vládnej koalícii zastávala výrazné euroatlantické postoje, ale volič jej to v nasledujúcich voľbách nehonoroval, naopak: potrestal ju za kolaboráciu s Ficom a Smerom a vo voľbách vyhnal z parlamentu. Aj také môžu byť cesty dobrých úmyslov, keď kompromis prekročí hranice. Pravdou je, že strana Most-Híd mala urobiť razantný krok – vystúpiť z vládnej koalície v zime roku 2018 – po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky, čo žiaľ, nespravila a volič sa k nej obrátil chrbtom.

Tady bych s trochou ironie hovořil dokonce o středoevropském kontextu a inspiraci, kdy se Fico zjevně inspiroval Viktorem Orbánem v jeho rétorice vůči Sorosovi a nebezpečí „zvenku“.
Robert Fico sa vtedy v istej chvíli domnieval, že by aj na Slovensku bolo možné hrať so Sorosovou kartou spôsobom, ako to nehorázne robil a robí Viktor Orbán. Ukázalo sa, že Slovensko nie je Maďarsko, ale že Fico by mohol byť slovenský Orbán a tak aspoň možno povedať, že roku 2018 strana Most-Híd prispela k odvolaniu z funkcie premiéra Roberta Fica a ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Bol to však, žiaľ, kompromis či skôr obchod, ktorého obeťou sa stala odvolaná jediná reformná ministerka spravodlivosti za Most-Híd Lucia Žitňanská. Aj také sú cesty politických kompromisov. Ak sme však ešte pri Smere, treba povedať, že Robert Fico si padol do náručia s Viktorom Orbánom (dvaja excelentní nacionalisti v náručí, nepoznám krajší obraz!) už skôr, pri utečeneckej téme a tá napokon spojila V-4 nepriestrelnou vestou a drží ju dodnes spolu, aj keď téma akosi medzičasom ušla či vyprchala. Nie náhodou však rigidnosť štátov V-4 v dnešných časoch koronavirózy má spoločného menovateľa tiež niekde tu.

Když vidím podobné „inspirace“ a konkrétní politiku států střední Evropy v posledních letech, nemohu se ubránit skepsi, zda existuje reálně nějaká středoevropská spolupráce. Zda není V-4 dnes prostě politický instrument, nyní konkrétně vůči Evropské unii, který slouží k prosazování nespojitých „soukromých“ zájmů jednotlivých států, bez ohledu na širší region a logicky také bez ohledu na celek Evropy.
Preto by som aj ja rád vedel, čo vlastne ešte spája štáty strednej Európy dnes, aby sme mohli hovoriť o opodstatnenosti V-4. Partikularizmus, uzatvorenosť nielen hraníc (včera pred imigrantmi, dnes pred vlastnými, „repatriantmi“, „pendlermi“...), ale aj uzatvorenosť do seba, stará dobrá izolovanosť je napokon charakteristická aj pre dnešné časy, v ktorých síce politici splietajú reči o spolupatričnosti, zodpovednosti, ale konkrétne robia opak. Nemám v pamäti jeden moment nejakej spolupatričnosti medzi štátmi, politikmi V-4, ktorý by som ako občan mohol evidovať, nedajboh honorovať. Ja, ja, ja, my, my, my (teda separátne Češi, Slováci...) to zvládneme! To je skutočne „filozofia“ hodná týchto časov! Aj to je relikt toho, ako sa spolupráca V-4 desaťročia vyvíjala len na formálnej potrebe. Najprv spoločného výťahu do integračných štruktúr a potom na partikularizme, provinčnom egoizme, nacionalizme, ktorý nemal nič spoločné so zmysluplnou a perspektívnou spoluprácou rovnocenných partnerov v celej Európe. Stretávať a fotografovať sa možno aj on-line. Ale dať tým stretnutiam nejaký nadčasový obsah, zmysel, nehovoriac už pridanú hodnotu, to by musel prísť asi nejaký nový Milan Hodža, štátnik s koncepciou. Zatiaľ, široko-ďaleko okrem miestnych väčších či menších autoritárskych partikularistov na obzore nikto... Doslova nikto!
Nie je to však iba zásluha dnešnej globálnej krízy, stav strednej Európy neveštil nič optimistické už dávnejšie a posledné roky to iba akcelerovali. My, čo veríme na nejakého spoločného ducha rozmanitosti strednej Európy, na kultúrnu strednú Európu ako priestor občianskej spoločnosti, sme sa, pravdaže, trochu pohŕdavo povznášali nad jej politickými mutáciami v jednotlivých štátoch, ktorým nemožno pripisovať len pozitívne vlastnosti. Zdalo sa nám nepravdepodobné, či priam nemožné, že by stredná Európa mala byť opäť priestorom, v ktorom sú ohrozené ľudské práva, právny štát, v ktorom môže mať navrch opäť nie demokracia, ale autoritárska demokratúra. Dnes sme postavení pred realitu ešte komplikovanejšiu, ale keď si necháme tú našu občiansku strednú Európu znova uniesť, budeme už môcť hovoriť len o samoúnose. Vinní si budeme sami.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko maďarských vztahů.