Kedysi to bola obyčajná turistická ubytovňa, akých mal bývalý Sovietsky zväz tisícky. Osamotená sa týčila nad hlavným mestom Gruzínska do chvíle, keď pred ňou začali stavať nové domy. Ako to už v Gruzínsku býva pri desiatkach nových obytných domov, ani tieto budovy nikto nedostaval.

Železobetónové torzá vidno takmer z každej časti štvrte Vake. Po rozpade Sovietskeho zväzu ubytovňa Turbáza upadla do zabudnutia. Keď pred 15 rokmi vypukla prvá vojna, usídlili sa v nej stovky utečencov z Abcházska. Obrovský dom, kedysi pýcha Tbilisi, zažil zlé časy - chudobní utečenci ho doslova rozobrali na kosť. Čo sa dalo odmontovať, to predali alebo využili. Okná, dvere, krytiny, výťahy, obloženie - všetko zmizlo. Z domu zostalo iba torzo, ktoré je nebezpečné už aj pre nich samotných. Keby ho videl statik z Európskej únie, nechá pre istotu evakuovať aj polovicu susednej štvrte.

Dnes do Turbázy nachádzajú cestu noví utečenci, ktorých z Južného Osetska vyhnala minulotýždňová vojna. Spolu s tými, ktorí v dome žijú už 15 rokov, využívajú humanitárnu pomoc. "Nemáme prácu, dostávame sotva 20 lari (asi 250 Sk) mesačne od vlády. Nevieme, čo máme robiť,“ hovorí jeden z utečencov. Vláda im dlhé roky sľubovala, že sa už čoskoro budú môcť vrátiť do Abcházska. Ľudia preto vyčkávali, nevedeli, či majú začať nový život v Gruzínsku, keď majú v Abcházsku svoje domy, polia, hospodárstva. Udalosti posledných dní však urobili po rokoch definitívnu bodku za ich snom o návrate domov. Ďalšia prehratá vojna, totálna dominantnosť Rusov v ich bývalej vlasti a tiež nevraživosť Abcházcov voči Gruzíncom im zrejme už nikdy nedovolia vrátiť sa späť.

Situácia je však ešte oveľa horšia. Udalosti akoby sa po 15 rokoch opakovali cez kopirák. Len namiesto ľudí z Abcházska teraz po tisícoch prichádzajú Gruzínci z Južného Osetska. Aj oni po nočnom úteku lesom za sebou zanechali domy, autá, zvieratá a niektorí dokonca aj svojich blízkych - väčšinou starších ľudí, ktorí dlhú cestu sprevádzanú ruským bombardovaním nemohli zvládnuť. Usadzujú sa, kde sa dá. Školy, škôlky alebo vysokoškolské internáty teraz zívajú prázdnotou, deti majú letné prázdniny, a tak namiesto nich v nehostinných miestnostiach bývajú rodiny z juhoosetskej metropoly Cchinvali a okolia. Nikto teraz nerieši, čo bude, keď sa začne školský rok. Ľudia stále veria, že sa o pár týždňov budú môcť vrátiť. Lenže skúsenosti z Abcházska a situácia v Južnom Osetsku tomu vôbec nenasvedčujú.

Ľudia, ktorí prišli do Turbázy, si so sebou nepriniesli takmer nič. "Spíme na zemi, v izbách často nemáme ani základné vybavenie - elektrický prúd, vodu, plyn, nábytok, ba čo viac, niekde chýbajú aj dvere a okná,“ sťažujú sa obyvatelia centra. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov oznámil, že v Gruzínsku je zatiaľ evidovaných najmenej 85-tisíc utečencov. Väčšina z nich síce hladom netrpí, chýbajú im však lieky alebo základné hygienické potreby. Na dverách Turbázy sa leskne modrý nápis -
Bojujeme s hladom - Svetový potravinový program. Práve tento rozbitý dom je jedným z miest, kde pomáhajú aj ľudia z česko-slovenskej organizácie Človek v ohrození. Hoci vďaka solidarite Západu je humanitárnej pomoci dostatok, stále sa nedarí pre vysoký počet utečencov distribúciu koordinovať. Stupňuje sa tiež napätie medzi starými "abcházskymi“ a novými "osetskými“ utečencami, ktorí získavajú takmer úplnú pozornosť humanitárnych organizácií.

Keď sa návštevník dostane do najvyšších poschodí Turbázy a rozhliadne sa naokolo, okrem nádhernej panorámy Tbilisi, ktoré sa rozprestiera v úzkom údolí medzi kopcami, neďaleko odtiaľto uvidí tiež viať ruskú vlajku. Je to snáď jediná ruská vlajka v Tbilisi a týči sa hrdo na ohyzdnej budove ruského veľvyslanectva. Utečenci ju vidia takmer každý deň, keď sa dívajú zo svojich rozbitých provizórnych príbytkov. Tá vlajka im deň za dňom bude pripomínať tých, ktorí ich pripravili o všetko, čo mali. O domov.

Reportáž vyšla ve slovenských Hospodárských novinách