Začínáme soubor rozhovorů o situaci ve střední Evropě s Rudolfem Chmelem. Na začátek, jak je to s institutem prezidenta na Slovensku, Polsku, Maďarsku?

Začneme naše rozhovory trochu symbolicky "od hlavy". Také aktuální radikálně proměněná společenská situace upírá pohled na chování hlav států. S tím musí být spojena otázka, jak silně se Češi i Slováci k institutu hlavy státu upínají, ať již pozitivně nebo velmi ostře negativně. Přitom jde o hodně reprezentativní funkci. V čem vidíš důvody? Přenášíme si něco od stařičkého mocnáře, přes Masaryka až k dnešku? Pokud ano, i tak bych předpokládal, že v něčem bude slovenská situace rozdílná oproti české. A přitom se zdá, že jsme si v tom naopak hodně podobní.
Prezident je symbol, viditeľný, reprezentatívny. Mal by byť nadstranícky, čo je, pravdaže, ilúzia. Mal by spájať, čo je tiež ilúzia. Mal by byť, ak sa dá, filozofom, mudrcom, ktorý povie slovo v čase dobrom, ale najmä horšom, nielen na Nový rok, čo je ťažké a nejednoduché nielen vzhľadom na rozmanitosť očakávaní. A nabádať spoločnosť a jej reprezentantov k slušnosti, dnes by sa povedalo k politickej kultúre. V českej, trochu menej v slovenskej spoločnosti založil tento inštitút (nie však prezidentský systém, i keď mohol mať k tomu sklon) T. G. Masaryk, ktorý mu dodal aj trochu mýtickú, možno dodnes celkom nespracovanú podobu, ktorá možno niektorým nahrádzala inštitút bývalého mocnára. Masaryk bol však naozaj výnimočná osobnosť, ktorá sa takpovediac trafila do času dejín. To je v politike asi to najväčšie umenie. Slováci si pridali roku 1939 prezidenta Jozefa Tisa, ktorý je, či chceme alebo nie, tiež už mýtom, na ktorom sa však zle stavia akákoľvek tradícia. Zjednodušene povedané – netrafil sa do času dejín, ktoré ho presiahli a napokon odsúdili. Stal sa prezidentom v situácii, z ktorej nebol východ. Tiso, ktorý bol aj ústavne prezident-vodca, samozrejme v kolektívnej pamäti nielen napriek naznačeným nespracovaným historickým konotáciám predsa len nemôže byť vo fundamente slovenskej prezidentskej tradície. Aj pre nejednoznačné vyrovnanie sa s Tisom a ľudáckym tradíciám vôbec sa po novembri 1989 Kresťanskodemokratické hnutie na Slovensku nemohlo stať masovejšou konzervatívno-ľudovou stranou, ktorá by reprezentovala to údajne katolícke Slovensko (aj keď stavilo striktne na katolícky elektorát). Nedá mi už teraz však pripomenúť, že mýtus slovenského katolicizmu, i politického, by si – nielen pri prezidentskej téme – vyžiadal hlbší prístup, aj komparatívny. Nie iba v porovnaní s Českom, ale aj s Poľskom a Maďarskom. Ale o tom potom.

Zmínil jsi Masaryka a Tisa, nelze se nezeptat v kontextu fenoménu prezidentství a česko-slovenského vztahu na Gustáva Husáka. V českém prostředí jednoznačně spojeného s charakterem normalizace, podrobení se Moskvě po roce 1968, ale spojeného také s jistým politickým pragmatismem.
Obávam sa, že navzdory pretrvávajúcemu českému názoru ani Gustáv Husák nie je v slovenskom prezidentskom mýte na tom inak. Slováci si ho celkom nespájajú so slovenským prezidentským príbehom, aj keď nepochybne v slovenskom historickom príbehu má miesto, iste rozporné, ako väčšina politikov v 20. aj nasledujúcom storočí. Tým, že sa, v Čechách najmä, stal pars pro toto, zatienil oveľa horších, bezvýznamnejších a hlúpejších československých politikov, a stal sa tak – aj pre české prostredie -- akoby tým, ktorý má tých nímandov zatieniť. Paradoxne, pozitívne sa zafixoval najmä vybojovaním slovenskej cirkevnej provincie, čo Česi, prirodzene, tak bytostne neprežívali, aj keď fakticky sa tým definitívne zabetónovala československo-maďarská medzištátna hranica. Hovorím o období 1939 – 1989, teda o polstoročí, v ktorom sa prezidentská tradícia v tomto priestore nerealizovala v demokratických podmienkach napriek tomu, že v rokoch 1945 - 1948 bol prezidentom v istých súvislostiach trochu úzkoprsý demokrat Edvard Beneš. Ale demokracia bola už limitovaná a sám Beneš mal obmedzené možnosti to ovplyvniť, nehovoriac o tom, že mnohé obmedzenia demokracie pomáhal koncom vojny a v čase tesne po nej presadzovať.

Byla tady šance po roce 1989 přistoupit k institutu prezidenta jinak? Nebo se naopak využily všechny osvědčené atributy připisované této až mýtické funkci na Pražském hradě? Navíc, jsme v situaci, kdy se česko-slovenský státní koncept po dvou letech rozpadne a každá ze zemí hledá persony do čela státu sama.
To je otázka, na čom teda mal budovať prezidentský inštitút po roku 1989? Na večnom odvolávaní sa na Masaryka, iste, ale predsa len život išiel v nových koľajach a bolo možno sa aj poučiť z minulosti, čo je vždy ťažké. Vo viacnárodnom štáte, aký predstavovalo Česko-Slovensko bol rozdeľovanie vrcholných funkcií vždy problém. Isté vyrovnanie znamenalo až keď sa Milan Hodža stal roku 1935 prvým slovenským premiérom československej vlády. Po roku 1989 sa prezidentúrou Václava Havla akoby oživil mýtus mudrca na Hrade, ale ten mal tiež svoje limity, najmä pokiaľ išlo o udržanie vlastného štátu. Po jeho rozpade si Slováci aj Česi museli riešiť aj problém prezidentský. V Čechách kontinuitou, na Slovensku trochu zložitejším inštalovaním Michala Kováča, ktorý vzišiel z kontroverzného Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré sa chytilo témy samostatného Slovenska ako svojej vlastnej. Pravda je, že sám Michal Kováč ju v hnutí preferoval. Ten sa však po zvolení predsa len nechcel stať obyčajným vazalom autoritárskeho populistu Vladimíra Mečiara. A tak vytvoril tradíciu „odbojného“ prezidenta, ktorá však nemala celkom hladký priebeh. V každom prípade M. Kováč sa vzoprel, čo si navyše odniesol aj únosom svojho syna za účasti štátneho terorizmu. Aj to je v tradícii slovenského prezidentstva a samostatného štátu. Vrátane Mečiarových prezidentských amnestií, vzťahujúcich sa na tú účasť štátneho terorizmu. Žiaľ! Spôsob, akým sa úrad prezidenta v počiatkoch slovenskej samostatnosti prezentoval, si zaslúži popri všetkom kladnú spomienku, lebo inak na toto obdobie veľa pozitívnych asociácií niet. Iba, že sa katastrofálne rozdelila spoločnosť na lepších či pravých a horších či nepravých Slovákov a rozbil sa natrvalo politický systém, z čoho sa už slovenská politika fakticky nespamätala. Nemožnosť následnej parlamentnej voľby a ďalšie už priame voľby spôsobili ešte väčšie spolitizovanie inštitútu prezidenta (zvolenie politických technokratov Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča), ale úspešný nástup nasledujúcich mimopolitických kandidátov (Andrej Kiska, Zuzana Čaputová) avizoval, že by v spoločnosti mohol nastať istý obrat či skôr odvrat od zdevastovanej politiky.

Takže poslední dvě slovenské hlavy státu, Andrej Kiska a Zuzana Čaputová, jsou výsledkem devastace tradiční politiky? Takže logicky nejde jen o institut hlavy státu, ale obecně o úroveň a stav politického života v dané zemi.
Pravdaže, je to všetko zložitejšie. Voliči, zdá sa nepochybné, mali dosť politikov, kandidátov na prezidenta, ktorí rozdeľujú a dávali prednosť skôr kandidátom z občianskeho, aktivistického či charitatívneho prostredia, aj keď v prípade Z. Čaputovej v konečnom dôsledku predsa len straníckeho. Ale prevážili skôr mimostranícke, teda ľudské konotácie. Tie, ktoré spoločnosť nerozdeľujú. Z mojej skúsenosti viem, že práve oni majú v českom, poľskom aj inom prostredí sympatie až nadštandardné. Vysvetliť si to možno rôzne, ale aj tým tzv. ľudským prístupom, neradikalizujúcim, skôr spájajúcim, zároveň dôrazne stavajúcim na hodnotách humanizmu, právneho štátu, ľudských práv, jednoducho demokracie, ak chceme, liberálnej demokracie v tom najlepšom slova zmysle, čo pragmatickí politici a politickí technokrati, naopak, neobľubujú. Paradoxne, v tomto priestore a teraz, sa s takouto koncepciou dali na Slovensku dvakrát vyhrať prezidentské voľby (čo, pravdaže, o parlamentných voľbách už nemožno povedať). Veľmi rýchly a zjednodušený prístup by zvádzal k tomu, že Slováci nebodaj – na rozdiel prinajmenšom od susedov – sa väčšmi klonia k právnemu štátu, ľudským právam, demokracii, že nie sú väčší rasisti, xenofóbi, ciganofóbi, antisemiti ako iní, no také jednoduché to nie je. Skôr by som povedal, že obaja poslední víťazi prezidentských volieb sú výnimky, hoci výrazne poznačili celé politické ovzdušie, dokonca aj medzinárodné. Nemyslím si, že ich voľba je výsledkom nejakého výrazného upínania sa k prezidentskému úradu ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Jednoducho, voliči mali istého typu politiky dosť a tak A. Kiska ako Z. Čaputová sa trafili do času, v ktorom bol po takých reprezentantoch moci záujem či priam dopyt. Príkladom môže byť A. Kiska, ktorý, ak by kandidoval, by roku 2019 s najväčšou istotou vyhral prezidentské voľby, roku 2020 však v parlamentných voľbách na čele konzervatívnej strany Za ľudí (ktorá sa pohrávala s ilúziou získať okolo 20 percent) získal 6 percent. Liberálna strana Z. Čaputovej (Progresívne Slovensko, bola jeho podpresedníčkou) napriek tomu, že ona vyhrala prezidentské voľby v pomere 60:40 percent hlasov, v dvojkoalícii o necelý rok neprekročila 7 percent a nedostala sa do parlamentu. Nie je to iste nejaká politologická anomália, ale predsa... Inak, ako hovorím, je treba v prezidentskej kandidatúre vidieť trochu iné možnosti ako v parlamentných „kolektívnych“ voľbách. A navyše, aj onen faktor času. Ale aj istej sebareflexie, sebakritiky a sebadôstojnosti kandidátov, ktorí do takého zápasu idú. Najmä tých z pragmatickej politiky, o vyslovených outsideroch a iných exotoch, ktorí v takých situáciách vidia príležitosť zviditeľniť sa, nehovoriac.

Abychom zůstali věrní tematickému vymezení našich rozhovorů v kontextu celé střední Evropy, jsou některé aspekty tohoto „slovenského“ modelu přenositelné do dalších středoevropských zemí? Jak se díváš na institut prezidenta v Polsku, Maďarsku, nebo třeba i v České republice?
Keď som už pritom, asi tento slovenský model nie je celkom prenosný či univerzálny, lebo inde majú k veci iný prístup. V Poľsku napríklad dnes je viditeľný prístup k inštitútu prezidenta ako úradníka celkom závislého od jednej strany. Presnejšie od strany Jaroslawa Kaczińskeho, tak ako v Maďarsku od strany Viktora Orbána. V Čechách akoby aj v tomto bol trochu prítomný mýtus starej dobrej „opozmluvy“, prezidenti mali, majú veľký záujem o zasahovanie do exekutívy, kým posledný slovenský model je založený skôr na spomínanom „strážení“ demokracie, právneho štátu, ľudských práv, čo sú dva odlišné postoje. V Poľsku a v Maďarsku si to vybavili jednoducho dosadením prezidenta poslušného výkonnej moci, teda úradníka. Aj takých sme mali, ale nie je to ono. Mne osobne sa lepšie páči ten posledný slovenský model, aj keď je dobre, keď je podopretý osobným či osobnostnejším príbehom. Výkonná moc, teda denná, tá pragmatická politika je, keď dovolíš, trochu „špinavšia“, kompromisnejšia. Niečo o tom viem... Aj preto je tak ťažké byť čistým prezidentom. Politici si môžu dať volebné heslo, že budú hovoriť pravdu a nebudú kradnúť a voliči im to zhltnú, ale prezident, keby si také volebné heslo dal, by musel byť nesvojprávny. To je ten malý rozdiel medzi politikom a štátnikom. Politikov, žiaľ, je až priveľa, štátnikov, menej ako málo.

Máš nějaký příklad osobnosti, která naplnila funkci právě tímto vskutku státnickým posláním, jak jsi teď zmínil?
Jeden z mála, ktorý v mojich očiach túto funkciu plnil a nehovoril okázale o tom, bol maďarský prezident Árpád Göncz, ktorého som dôvernejšie poznal a myslím si, že to mal v čase svojej funkcie oveľa ťažšie ako napríklad Václav Havel, či na Slovensku Michal Kováč, ktorého prenasledovanie Mečiarom bolo najmä primitívne a brutálne. Árpád Göncz, ktorý bol prezidentom v rokoch 1990 až 2000, mal podstatné hodnotové spory s konzervatívno-kresťanskou vládou Józsefa Antalla. Vyšiel z liberálneho disidentského Zväzu slobodných demokratov, ale predstavoval pre Maďarov od začiatku nadstranícku garanciu dodržiavania základných demokratických hodnôt, ktoré neboli vždy najkladnejšou črtou novodobých maďarských dejín. Aj preto bol do smrti najpopulárnejším maďarským politikom, skôr štátnikom, hoci bol väčšinou v prezidentskej opozícii ku krajnostiam oboch premiérov (apropos, v prípade Orbána, ktorý už načisto opustil svoj mladícky liberalizmus išlo o nacionálno-kresťanské extrémy, ktoré časom len väčšmi dominovali, resp. v jeho aktuálnej politike dominujú). Árpád Göncz na rozdiel od politikov, napriek často menšinovým postojom, ktoré nekopírovali väčšinu ani práve vládnucu koalíciu či moc, spájal. Spájal Maďarov doma i za hranicami, Maďarov so susedmi i so širším svetom, stal sa prirodzeným a váženým symbolom štátu, ktorý nebol bez rozporov vnútorných i vonkajších. Bol „značkou“ nielen Maďarska, ale i strednej Európy. Na takú značku sa však nestačí iba narodiť, podľa možností do dejinnej epochy, ba ani nie si len veci naštudovať. Treba si na ňu nažiť. Len tak, na základe toho neopakovateľného života, sa mohol stať takmer v sedemdesiatke prezidentom a zároveň zostať slobodným človekom. Ako dovtedy, ako potom, keď mu na prahu osemdesiatky dvojnásobný mandát uplynul. Byť slobodný so všetkým, čo toto kľúčové slovo obsahuje, je asi ten najpodstatnejší atribút pre uchádzanie sa o túto vrcholnú pozíciu. To znamená aj nenechať sa zviesť politikou dňa, či tzv. pragmatickou politikou, ktorá vždy hrozí nielen morálnymi kompromismi. Nemusíte pritom vždy získať priazeň tých denných politikov, ktorí by vás radi vodili (nielen za nos), ale vaša vierohodnosť (nielen popularita) stúpa. Árpád Göncz bol a aj je, myslím si, klasickým príkladom takéhoto vnútorne slobodného prezidenta. U nás by sme iste mohli spomenúť hneď Václava Havla, o ktorého vnútornej slobode tiež nebolo pochybností, ale pri niektorých krokoch, rozhodnutiach ho možno viacej zvádzalo zasahovanie do dennej či exekutívnej politiky, hoci zasa jeho presah (využívajúci fakt, že sa vlastne po novembri 1989 bleskove transformoval na automýtus) do domácej aj zahraničnej politiky bol neoddiskutovateľný. Len – možno skôr preto, že s Árpádom Gönczom som isté politické udalosti, rozhodnutia prežíval trochu intímnejšie – sa mi zdá, že tá vnútorná sloboda bola u neho v čase prezidentovania autentickejšia. Napokon, nemusel oň ani tak úporne bojovať ako Václav Havel vo svojej poslednej perióde.

Vnitřní svoboda. Autenticita. Pojmy, které ale jakoby do reálné politiky posledních desetiletí snad ani nepatřily.
Keď hovorím, že prezident má disponovať maximálnou vnútornou slobodou, iste trochu preháňam, ale zároveň si myslím, že práve pre nezávislosť jeho rozhodnutí je to požiadavka absolútne kardinálna. Inak sa stáva často iba bábkou, nástrojom v rukách tých „pragmatikov“. Na Slovensku sa o túto slobodu pokúšal už Michal Kováč v zápase s mečiarizmom, ale bol to zápas aj pre neho veľmi frustrujúci a spoločnosť bola ešte veľmi silne ovplyvnená brutálnym populizmom V. Mečiara a spol. V každom prípade však bol prezidentom, ktorý sa vzoprel proti stávajúcej politickej pragmatike, inak povedané proti politickým gaunerom. Nebol to najlepší fundament novodobej slovenskej prezidentskej tradície, ale zaplať pánboh zaň. Obaja po ňom nasledujúci prezidenti sa už zapojili (resp. vyšli z nej) do dennej politiky, buď chceli do nej zasahovať alebo sa jej podriaďovať. Boli poznačení svojim dovtedajším politickým vývojom. Až štvrtý, Andrej Kiska, stavil vo svetlých chvíľach na onú vnútornú slobodu (napríklad pri obsadzovaní sudcov Ústavného súdu, najmä jedného, potenciálneho adepta, Roberta Fica na jeho predsedu), rezignoval však na druhý mandát, čím skomplikoval nielen svoj osobný príbeh. Zuzana Čaputová do určitej miery na túto líniu nadväzuje, ale iste bude chcieť prezentovať svoju vnútornú slobodu aj pridanou hodnotou, teraz nemyslím len na tú ženskú, ktorá dáva verejnému priestoru väčšinou (nie vždy) akýsi mäkší či priam materský rozmer... V každom prípade miera tej vnútornej slobody je asi pri prezidentskom inštitúte najdôležitejšia. V pragmatickej politike, žiaľ, zanedbateľná, aj keď sa o nej natára dosť. Téma slobodných prezidentov či slobody prezidentského úradu by si však žiadala samostatnú monografickú podobu, historicky, komparatívne aj aktuálne, nepochybne by vypovedala čosi o stave demokracie v našich štátoch, ale aj v širšom, prinajmenšom stredoeurópskom priestore.

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.