Další z cyklu středoevropských rozhovorů s Rudolfem Chmelem. tentokrát konkrétněji k Maďarsku, fenoménu Orbán a oligarchizaci politiky.

Můžeme zajímavé téma osobnosti Viktora Orbána a situace v Maďarsku vlastně začít dost osobně. Byl jsi posledním federálním velvyslancem Československa v Maďarsku a bezpochyby jsi ho již tehdy vnímal. Zdá se mi, že ušel poměrně dlouhou cestu...

V čase, keď som roku 1990 prišiel do Maďarská ako veľvyslanec ČSFR, bol Viktor Orbán sebavedomý a už známy mladý opozičný liberálny politik (musím priznať, že evokoval vo mne už vtedy autoritárske sklony), predseda Zväzu mladých demokratov (Fidesz), malej päťpercentnej strany, ktorá združovala politickú generáciu okolo veku dvadsať päť rokov. Boli to liberáli, ktorí však, nielen pre bojovnejší antikomunizmus a zatiaľ zastretejší národný dôraz si zrejme celkom nesadli so staršou generáciou tridsiatnikov a štyridsiatnikov, resp. ešte starších liberálov, pochádzajúcich z intelektuálneho disentu, čo v maďarských pomeroch znamenalo z univerzít, akadémie, vydavateľstiev atď., nie z kotolní. Tá sa zgrupovala vo Zväze slobodných demokratov (SzDSz), liberálnej strane, z ktorej vzišiel i prezident Árpád Göncz, jej duchovnými otcami boli vynikajúci maďarskí umelci, spisovatelia Miklós Mészoly, Gyorgy Konrád a mnohí ďalší; chcela byť nositeľkou liberálnej politiky skôr ľavej či ľavicovejšej ako pravicovej, bibóovskej. V historickom maďarskom spore urbánni vs. ľudoví, bola prirodzene na stanoviskách urbánnych. V rokoch prvej konzervatívno-národno-kresťanskej vlády (1990 – 1994) bola SzDSz v opozícii voči národno-kresťanským konzervatívcom, v druhej so socialistami vo vláde (1994 – 1998), čo bol asi začiatok jej konca. V tomto čase Viktor Orbán už postupne menil Fidesz na konzervatívno-kresťansko-národnú stranu, exploatoval rozdrobený elektorát tejto orientácie a roku 1998 vyhral voľby. Roku 2002 však súboj s ľavicou a liberálmi prehral a išiel do opozície, aby sa venoval budovaniu strany, a od roku 2010 vládne súvisle, dokonca s ústavnou väčšinou. Počas tej „transformácie“ sa udiali v strane základné hodnotové zmeny potláčajúce liberálne a vyzdvihujúce národno-kresťanské konzervatívne črty, na ktoré bola v spoločnosti zjavne objednávka väčšia. Roku 2014 vyhlásil iliberálnu, teda neliberálnu či protiliberálnu demokraciu (teda to, čomu sa hovorí hybridná) a liberáli boli zlí Maďari, renegáti, židia, zradcovia národa, priaznivci imigrantov atď.

Čeho jsme tedy v Maďarsku svědky? Přiznám se, že část českého prostředí zachytí a citlivě zareaguje například na osudy Středoevropské univerzity, případně vnímá kriticky Orbánovy kroky během koronavirové krize. Na druhé straně má zjevné obdivovatele pro zdůrazňovaný národní zájem, tvrdý přístup, opravdu radikální důraz na lokální potřeby Maďarska. Dalo by se říci, že – možná stejně jako u nás – dochází či došlo k rozdělení společnosti? A ještě mi to nedá, pro nás může být poměrně překvapivé, jak ostře se v Maďarsku pracuje se stereotypy, v případě Sorose například antisemitskými...

Niežeby maďarská spoločnosť nemala historicky nakročené ku kultúrnej vojne, ale v politike sa predsa len po roku 1989 pokúšala držať ju ako-tak na uzde. Mám však zo vzťahu Fidesz – SzDSz taký pocit, že liberálna demokracia či liberalizmus sociálnejšieho charakteru býva v Maďarsku zvyčajne spájaný so židovským elementom na pôdoryse stereotypu: maďarský liberalizmus je židovský, urbánny, kresťansko-demokratický konzervativizmus je jeho opak. Aj tadiaľ niekde viedla cesta k iliberálnej a liberálnej „vojne“. Liberalizmus – to sú ľudské práva, pluralizmus a tolerancia, rovnováha, deľba a kontrola moci, nezávislé médiá... Iliberalizmus, teda neliberalizmus je založený na tom, že vládu síce volí väčšina, ale nie je kontrolovateľná, nedelí sa o moc, potláča slobodné médiá, kultúru, vzdelávanie, podriaďuje si justíciu, políciu, preferuje voluntarizmus, protekcionizmus. Vďačnou muníciou tejto vojny sú národné témy, partnerstvá homosexuálov, interrupcie, imigranti atď. V desaťmiliónovom Maďarsku sa dá takto vládnuť fakticky s podporou dvojmiliónovej voličskej menšiny! Nechcem porovnávať, ale oplatilo by sa...

Kulturní válka. Kulturní rozpolcenost. V této situaci se musí bezpochyby pracovat s historií, s její manipulací, přetvářením kolektivní paměti, s frustrací, sebevědomím, atd.

Kultúrne rozpoltená spoločnosť neznamená iba podvojnosť vedeckých inštitúcií, umeleckých spolkov a zväzov, kultúrnych inštitúcií. Moc sa veľmi rada zúčastňuje na tomto delení, poskytuje mu priestor aj prostriedky. Manipuluje kolektívnu pamäť aj históriu. To by v českých pomeroch asi nebolo dosť dobre možné, v slovenských za Mečiara aj Fica to už však išlo vcelku beztrestne. Aj my sme si takúto kultúrnu vojnu najmä za Mečiara kratší čas užili, dokonca jeho nohsledi založili vtedy aj Hnutie za pravdivý obraz Slovenska, no takí Chorváti boli v tom čase za Tudjmana ešte pričinlivejší. Kultúrna rozdelenosť či tzv. paralelné myslenie nie je, samozrejme, iba slovenské, maďarské, poľské či české špecifikum, jeho korene sú však v onom otvorenom a zatvorenom koncepte spoločnosti, demokratickom a antidemokratickom, liberálnom a iliberálnom, ale aj racionálnom a iracionálnom. A to iracionálne, nie súťaž ideí, často najmä vo volebných chvíľach väčšinou dominuje.

Pojďme od teoretických konceptů, dějin a jejich projevů k více prozaickému světu financí, ekonomiky a prolínání soukromého podnikání se státním sektorem. Také zde bychom mohli s Maďary najít lecjakou podobnost. Naopak, možná v tom je nyní Česká republika poměrně „napřed“, v přímé osobě premiéra a velkopodnikatele... Vidím v tom ale nejen ekonomický problém pro zneužívání státních prostředků, ale především narušování hranic zájmů – kdy se jednotlivé oblasti státu mohou stát povolným soukolím pro zájmy oligarchy, nikoliv sdíleným zájmem na základě voleb, politických dohod, kompromisů a ochrany slabších...

Sprievodným znakom iliberalizácie politiky je jej oligarchizácia, výlučné narábanie s hospodárskymi zdrojmi. Možno liberálna demokracia predovšetkým v hospodárskej sfére nesplnila všetky očakávania, najmä tých, ktorí sa stretávajú s chudobou, spoločenskou nerovnosťou, ktorí možno nie sú takí citliví na právny štát, skôr na reálny obsah svojej peňaženky, tých, ktorých uspokojil aj gulášový komunizmus v poslednej fáze, ktorí sa ľahšie dajú opiť rožkom nacionalizmu, antisemitizmu, xenofóbie, ktorým maximálne vyhovujú formálne znaky demokracie, ale ich deformovaný obsah ich nevyrušuje a už vôbec im neprekáža neférovosť volieb, formálna nezávislosť súdov, prokuratúry, polície, o médiách, falšovaní dejín nevraviac. Na tieto skutočnosti si už maďarský, ale aj poľský a postupne i slovenský či český volič zvykol bez väčšieho reptania, hoci – kto vie, že dokedy. Zoznam skrachovaných autoritárov dejiny ešte neuzavreli... Viktor Orbán krízu demokracie a jej riešenie iliberalizmom vysvetľuje priepasťou medzi mainstreamovou, teda liberálnou elitou a voličmi, rozdielom medzi tým, čo si myslia elity a čo voliči, ktorí sú zdrojom demokracie. Národný populizmus, ktorý im ponúka síce postupne vyprázdnil princípy demokracie, ale svojou rétorikou zatiaľ vyhráva. Dokedy s tým vydrží, nedokážem odhadnúť, najmä keď vidíme, že na tento vírus politici ani voliči zatiaľ nemajú certifikovanú vakcínu.

Sledujeme destrukci liberální demokracie v podobě devadesátých let? Nebo již můžeme tuto kapitolu prostě uzavřít, protože jsme tak trochu „nebadane“ začali žít docela jiné období tekutých politických hnutí, oligarchických zájmů? Neprohrála liberální demokracie ale vlastně i sama se sebou, když umožnila těmto oligarchům vyrůst a nastavila podmínky fungování společnosti tak, že reálná moc není na stranických sekretariátech a v parlamentu, ale v sídlech těch nejbohatších?

Keď sme koncom roku 1989 hovorili o návrate do Európy, netušili sme, že za tridsaťročie môže dôjsť k podobnej deštrukcii liberálnej demokracie, že masy môžu podľahnúť údajne charizmatickým autoritárskym politikom, navyše aj jednej strane. Vysvetľovať to komunizmom či predchádzajúcimi nedemokratickými režimami alebo historickými traumami či národnými osobitosťami by bolo asi málo. Takisto ako afinitami na Východ či Západ, historickú logiku, či ako by som to nazval, v tom vždy nenájdeme, aj keď by to bolo asi jednoduchšie. Faktom je, že liberálnu demokraciu dnes v strednej Európe reálne ohrozuje autoritárstvo, iliberálne diktatúry neraz postfašistického zafarbenia, a preto demokrati, ľavicoví, liberálni i konzervatívni, by sa mali mať na pozore.
Ako aktívny svedok podpisu visegrádskej dohody vo februári roku 1992 môžem byť smutný z toho, kde sme sa dostali, ale, ešte raz Jiřího Přibáňa parafrázujúc, za posledných tridsať rokov sme tam, kde sme vlastnou zásluhou, nie sme historickou obeťou vonkajších síl, môžeme sa stať nanajvýš obeťou vlastnej demokratickej voľby! Z toho trochu mám strach, aj keď demokrat sa nesmie báť...

Rudolf Chmel (1939), literární vědec, vysokoškolský pedagog, poslední velvyslanec Československa v Maďarsku, politik a ministr několika slovenských vlád, autor knižních monografií z dějin slovenské literatury 19. a 20. století a slovensko-maďarských vztahů.