Keďže mám fajčenie od začiatku tohto roka prísne zakázané, tak na môj „známy“ balkón chodím len tak posedieť, popozerať. Je pozdná jeseň. Lístie zo stromov opadalo, takže vidím nielen zastávku oproti, (kde sa odohral jeden z predošlých drobných príbehov), ale cez holé konáre vidím i zastávku, ktorú cez väčšinu roka , pre husté zelené listy stromov (veľmi rád), nevidím. A vidím i rôzne nové príbehy.

Ľudia odkiaľsi prichádzajúci vystupujú (je to predposledná zastávka sídliska) a kamsi idúci nastupujú (je to druhá zastávka sídliska). Ruch neutícha dlho do večera. Napriek tomu, tak ako každý rok v tomto čase, začína sa sídliskový život i iným stálym obyvateľom, ktorých si až tak nevšimneme. Ale ja, dnes, sediaci na balkóne, áno.

Stará známa (alebo jej podobná) mačka tichučko leží pod nedávno zaparkovaným autom. Obdivujem jej obratnosť a odvahu. Ani nie desať minút po tom, čo vozidlo zaparkovalo, jemne našľapujúc, prikradne sa, obozretne, krok za krokom, z priestorov na smeti, pod vozidlo. Nevadí jej ruch okoloidúcich ľudí i aut.

Takmer o dve hodiny, je skoro jedenásť v noci, náhodou som znova na balkóne. Posledné voľné miesto na parkovanie obsadzuje dosť zložitým spôsobom stredná dodávka. Ľudia vystupujú, zamykajú, kontrolujú svoj vzácny majetok proti krádeži. Odchádzajú do vchodu vežiaka. O menej ako desať minút opatrne, tichučko, krok za krokom, mäkko našľapujúc, obozretne pri každom kroku pozorujúc dianie okolo seba, vychádza mačka spod dávnejšie zaparkovaného vozidla a usalaší sa pod posledne zaparkované. Po chvíli mi zapne, prečo. Je najteplejšie, predsa! „Vychcaná“ a pritom domáca, slovenská :-) ...

Ján Harčarik